Monológy pod modrým neónom

  Keďže sa môj status single človiečika za uplynulé obdobie nezmenil, nakoľko si (ne)užívam partnerskú samotu, presuniem tradičné oplakávanie mojej komunikačno-citovo-chemickej neschopnosti bokom (who fuckin' cares) a pustím sa do rekapitulácie ostatného obdobia tak, ako som to urobil v pilotnom článku . DEJ BLBCI FUNKCI A PŘÍSTUP NA INTERNET Len pár dní dozadu som si vynútil stretnutie s kamoškou. Tradične by sme sa zišli v niektorý víkendový deň, no tentokrát a vlastne prvýkrát, sme dali spicha v centre mesta uprostred týždňa. Kým som sa dovalil z môjho domáceho QTH do podniku, v ktorom ma čakala, ubehlo aj nejakých 40 minút. Primárny dôvod nášho stretnutia nebudem opisovať (až na základe jej povolenia a určite neskôr, kým bude mať celý incident dohru), no v rámci debaty sme rozoberali takú (ne)vďačnú psychologicko-filozofickú tému, ktorá mi už beztak vírila hlavou nejaký ten čas. Debili na internete. Niektorí ich nazývajú trollmi, iní zas konšpirátormi, nájdu sa samozrejme...

  Dňa 10. augusta leta Páně 2015 si redakcia Denníka N pripomenula 10. výročie od zrušenia Základnej vojenskej služby. Na svoj web zavesila články , kde pamätníci spomínali na svoje mladícke časy, keď sa "konvertovali z chlapcov na chlapov" v trvaní od 3 mesiacov do 2 rokov. Pod článkami sa samozrejme pustila bohatá debata o tom, či by nebolo vhodné túto historickú epizódu opätovne oživiť. Našli sa ľudia, ktorí by to prijali, ako povedali: "pre dobro dnešnej mládeže" a samozrejme aj tí, ktorí v povinnej vojenčine nevidia nič výchovného pre budúce generácie rozmaznaných "šampónikov".   Tak ako v minulosti, aj teraz by sme mali zástup chalanov s modrými knižkami. A nebolo by to z dôvodu vážnych chorôb a porúch. Ak by sa brancom nepodarilo ani po známosti vybaviť modrú knižku, radšej by si zvolili náhradnú službu, tzv. civilku, ktorá trvala dvakrát dlhšie, než samotná vojenčina. A tak, ako aj v minulosti, aj teraz by civilkári slúžili na menej bolestivých p...

  Po dlhej dobe som mal víkend, kedy som doslova neurobil nič podstatného. Nielen že som značnú časť soboty prespal, ale ani som sa nevenoval žiadnej produktívnej činnosti. Ono to bolo hlavne z dôvodu, že sa nenašiel nikto, kto by mi v tento mimoriadne slnečný víkend napísal niečo v znení: "Čau Zudarovič, dnes je fakt na skapanie, pôjdeš sa so mnou/s nami ovlažiť niekde pri vode a chytať bronz?". Takže som nakoniec skysol sedením pred kompom a jedinou zábavou na celý víkend bol Youtube. Tu teraz predvediem zopár videí, ktoré ma za tento víkend najviac zaujali: Youtube kanál MagicofRahat obsahuje mnoho zaujímavých prankov, kde chalanisko indického pôvodu, približne tak vysoký ako ja, nachytáva nič netušiacich ľudí celkom zaujímavým spôsobom. Medzi moje najobľúbenejšie pranky patria na McDrive, kde je schovaný v aute a na mieste vodiča sedí nejaký neživý predmet. Tentokrát robot. Mladým ľuďom BuzzFeed netreba predstavovať. Tentokrát redaktori na vlastnej koži ...

  Asi sa budem opakovať po ostatných blogeroch, no aj ja zažívam isté chvíľky nepokoja, nesúhlasu, alebo akéhosi "krčmového" sťažovania sa, ľudovo povedané, na všetko. Keďže blog je asi jediné správne miesto, kde si bloger môže prezentovať svoje subjektívne názory, vylievať svoju dušu a zhmotniť myšlienkové pochody, s imaginárnou fanfárou sa idem posťažovať na nespravodlivosť sveta vlastnú neschopnosť. Alebo som fakt lietadlo... ZÚFALKY ZO ZOZNAMIEK Ten, kto vymyslel internetové zoznámky, by si na sto percent zaslúžil Purlitzerovú cenu za lacnejší a interaktívnejší update niekdajších zoznamiek v tlačených periodikách. Istotne si mnohí z vás radi spomenú na rubriky: On hľadá ju, Ona hľadá jeho, v porevolučných rokoch aj On hľadá jeho, Ona hľadá ju, On/Ona hľadá pár, Pár hľadá ju/jeho, Pár hľadá pár, aj ju, aj jeho, aj všetkých dokopy a podobne. Problém bol ten, že selekcia nebola veľmi veľká, priame kontakty neboli prípustné a z textu, kde znelo: "Ona, 37/174, VŠ, š...

  S pocitom, že myšlienka filmu Večný svit nepoškvrnenej mysle už nie je tak vzdialená realite (raz o tom napíšem článok), som sa rozhodol, že uzavriem prvú etapu existencie tohoto blogu (prestal som používať na bežné blogovanie slovo Intermission ) a vrhnem sa na nudnú a nezáživnú štatistiku (nech si nahrabem čítanosť, lebo len o to mi ide, MUHAHAHAHA ).   Od uverejnenia prvého príspevku , ktorý som zavesil na blog dňa 25. apríla 2014, ubehlo 467 dní. Za ten čas som zaevidoval "neuveriteľných" 2560 prístupov. A keďže som do kybernetických útrob internetu vypustil 36 príspevkov, za použitia kalkulačky zistíme, že v priemere prečítalo jeden článok až 71 ľudí (plus/mínus). 1969 zobrazení pochádza, ba-dum-tss, zo Slovenskej republiky . Na druhom mieste sa umiestnili Spojené štáty americké s počtom 178, na treťom mieste Česká republika s počtom 131 unikátnych prístupov. Ostatné štáty, ktorých užívatelia natrafili na tento blog, pochádzajú z Ruska, Nemecka, Rakúska, Veľkej Br...

  Túto sobotu, t.j. 1. augusta leta páně 2015, som náhodným browsovaním internetu a sociálnych sieti narazil na niečo, čo som dovtedy nielen nevidel, ale aj nevedel. Niektorí ľudia, s ktorými si zdieľame profily, si uverejňovali spoločné fotky s priateľkami. Na moje počudovanie som sa spýtal strýka Googla, čo je za deň a ten mi odpovedal, že "Girlfriends Day". Trošku ma to zarazilo, lebo o tomto dni som normálne nevedel, že existuje. Buď som tento deň v nedávnej minulosti netaktne ignoroval, alebo ho nejaká "múdra hlava" vymyslela až teraz. Ak teda tento deň existuje už dlhšie, tak sa so značným časovým oneskorením ospravedlňujem istej (dúfam ešte) slečne a aspoň v predstihu jej zablahoželám ku dňu, ktorý má reálnejšie opodstatnenie. С днем рождения!   Neviem, či som ja vadný, alebo svetová spoločnosť nevie čo so sebou, ale začína mi to už liezť na nervy, že si niekto musí kompenzovať pozornosť tým, že si vymyslí v nejaký konkrétny deň dôvod na akúsi oslavu. Akoby...

  Deň, ako každý iný. Sedím s dvojicou kamarátov v nami obľúbenom podniku a kecáme o nesmrteľnosti chrústa. Také tie naše typické debaty o počítačových hrách, o hudbe, o mobiloch a ich aplikáciach, o audio technike, o vysielačkách, o všetkom možnom. Ten podnik býva po večeroch relatívne prázdny a aj keby nebol, boli sme v spoločnej bubline a neriešili sme okolie. Taká typická chlapská klasika, kedy jednoducho nikto pomaly nevníma ruch okolia a putovanie ostatných zákazníkov sem a tam. Keďže som sedel chrbtom k vchodovým dverám, nevnímal som ani odchody a príchody ďalších zákazníkov. Jeden kamarát, sediac oproti mne, v jednom momente zahlásil niečo v zmysle (už si presné znenie jeho vety nevybavím), že sem prišla moja ex s jej terajším partnerom. Potichu, popod nos, ale stále výrazne pre tú našu bublinu. Ten pocit poznáte, ako vás v zlomku sekundy prepadne chvíľková panika, sprevádzaná tým pocitom, akoby vám poskočilo srdce, striaslo telom a následne sa snažíte zachovať kľud, lebo s...