Monológy pod modrým neónom

  Od uverejnenia posledného príspevku na mojom blogu ubehli bezmála tri mesiace. Mrzí ma to, nebol čas. Nič sa mi nestalo, všetko je v najlepšom poriadku. Aj by boli témy, ktoré som iste chcel načrtnúť, ale udalosti, ktoré sa odohrali, mi nedovolili si len tak sadnúť k počítaču a písať. Tak sa to teraz snažím napraviť. BACK TO THE CORPORATE SYSTEM   Áno, čítate dobre, vrátil som sa do korporátneho systému. K tomuto rozhodnutiu som sa odhodlal na základe toho, že mi jednoducho nevyšli veci, ktoré som si naplánoval. Než sa dostanem k jadru veci, spravím skrátený sumár toho, prečo som sa stal opäť zamestnancom: - V predchádzajúcom zamestnaní som bol zamestnaný na dobu určitú a len na jeden projekt. Ten skončil a pre mňa už nebolo žiadne využitie. -  Na základe mimopracovných činností som si vyšrotil v hlave, že si ich prekonvertujem na hlavnú zárobkovú činnosť. - Nedomyslel som to poriadne (ex-kolega mal nakoniec pravdu, dík Maroš) a vysnívaný biznis zrazu nebol. - Z...

  Keďže sa môj status single človiečika za uplynulé obdobie nezmenil, nakoľko si (ne)užívam partnerskú samotu, presuniem tradičné oplakávanie mojej komunikačno-citovo-chemickej neschopnosti bokom (who fuckin' cares) a pustím sa do rekapitulácie ostatného obdobia tak, ako som to urobil v pilotnom článku . DEJ BLBCI FUNKCI A PŘÍSTUP NA INTERNET Len pár dní dozadu som si vynútil stretnutie s kamoškou. Tradične by sme sa zišli v niektorý víkendový deň, no tentokrát a vlastne prvýkrát, sme dali spicha v centre mesta uprostred týždňa. Kým som sa dovalil z môjho domáceho QTH do podniku, v ktorom ma čakala, ubehlo aj nejakých 40 minút. Primárny dôvod nášho stretnutia nebudem opisovať (až na základe jej povolenia a určite neskôr, kým bude mať celý incident dohru), no v rámci debaty sme rozoberali takú (ne)vďačnú psychologicko-filozofickú tému, ktorá mi už beztak vírila hlavou nejaký ten čas. Debili na internete. Niektorí ich nazývajú trollmi, iní zas konšpirátormi, nájdu sa samozrejme...

  Dňa 10. augusta leta Páně 2015 si redakcia Denníka N pripomenula 10. výročie od zrušenia Základnej vojenskej služby. Na svoj web zavesila články , kde pamätníci spomínali na svoje mladícke časy, keď sa "konvertovali z chlapcov na chlapov" v trvaní od 3 mesiacov do 2 rokov. Pod článkami sa samozrejme pustila bohatá debata o tom, či by nebolo vhodné túto historickú epizódu opätovne oživiť. Našli sa ľudia, ktorí by to prijali, ako povedali: "pre dobro dnešnej mládeže" a samozrejme aj tí, ktorí v povinnej vojenčine nevidia nič výchovného pre budúce generácie rozmaznaných "šampónikov".   Tak ako v minulosti, aj teraz by sme mali zástup chalanov s modrými knižkami. A nebolo by to z dôvodu vážnych chorôb a porúch. Ak by sa brancom nepodarilo ani po známosti vybaviť modrú knižku, radšej by si zvolili náhradnú službu, tzv. civilku, ktorá trvala dvakrát dlhšie, než samotná vojenčina. A tak, ako aj v minulosti, aj teraz by civilkári slúžili na menej bolestivých p...

  Po dlhej dobe som mal víkend, kedy som doslova neurobil nič podstatného. Nielen že som značnú časť soboty prespal, ale ani som sa nevenoval žiadnej produktívnej činnosti. Ono to bolo hlavne z dôvodu, že sa nenašiel nikto, kto by mi v tento mimoriadne slnečný víkend napísal niečo v znení: "Čau Zudarovič, dnes je fakt na skapanie, pôjdeš sa so mnou/s nami ovlažiť niekde pri vode a chytať bronz?". Takže som nakoniec skysol sedením pred kompom a jedinou zábavou na celý víkend bol Youtube. Tu teraz predvediem zopár videí, ktoré ma za tento víkend najviac zaujali: Youtube kanál MagicofRahat obsahuje mnoho zaujímavých prankov, kde chalanisko indického pôvodu, približne tak vysoký ako ja, nachytáva nič netušiacich ľudí celkom zaujímavým spôsobom. Medzi moje najobľúbenejšie pranky patria na McDrive, kde je schovaný v aute a na mieste vodiča sedí nejaký neživý predmet. Tentokrát robot. Mladým ľuďom BuzzFeed netreba predstavovať. Tentokrát redaktori na vlastnej koži ...

  Asi sa budem opakovať po ostatných blogeroch, no aj ja zažívam isté chvíľky nepokoja, nesúhlasu, alebo akéhosi "krčmového" sťažovania sa, ľudovo povedané, na všetko. Keďže blog je asi jediné správne miesto, kde si bloger môže prezentovať svoje subjektívne názory, vylievať svoju dušu a zhmotniť myšlienkové pochody, s imaginárnou fanfárou sa idem posťažovať na nespravodlivosť sveta vlastnú neschopnosť. Alebo som fakt lietadlo... ZÚFALKY ZO ZOZNAMIEK Ten, kto vymyslel internetové zoznámky, by si na sto percent zaslúžil Purlitzerovú cenu za lacnejší a interaktívnejší update niekdajších zoznamiek v tlačených periodikách. Istotne si mnohí z vás radi spomenú na rubriky: On hľadá ju, Ona hľadá jeho, v porevolučných rokoch aj On hľadá jeho, Ona hľadá ju, On/Ona hľadá pár, Pár hľadá ju/jeho, Pár hľadá pár, aj ju, aj jeho, aj všetkých dokopy a podobne. Problém bol ten, že selekcia nebola veľmi veľká, priame kontakty neboli prípustné a z textu, kde znelo: "Ona, 37/174, VŠ, š...

  S pocitom, že myšlienka filmu Večný svit nepoškvrnenej mysle už nie je tak vzdialená realite (raz o tom napíšem článok), som sa rozhodol, že uzavriem prvú etapu existencie tohoto blogu (prestal som používať na bežné blogovanie slovo Intermission ) a vrhnem sa na nudnú a nezáživnú štatistiku (nech si nahrabem čítanosť, lebo len o to mi ide, MUHAHAHAHA ).   Od uverejnenia prvého príspevku , ktorý som zavesil na blog dňa 25. apríla 2014, ubehlo 467 dní. Za ten čas som zaevidoval "neuveriteľných" 2560 prístupov. A keďže som do kybernetických útrob internetu vypustil 36 príspevkov, za použitia kalkulačky zistíme, že v priemere prečítalo jeden článok až 71 ľudí (plus/mínus). 1969 zobrazení pochádza, ba-dum-tss, zo Slovenskej republiky . Na druhom mieste sa umiestnili Spojené štáty americké s počtom 178, na treťom mieste Česká republika s počtom 131 unikátnych prístupov. Ostatné štáty, ktorých užívatelia natrafili na tento blog, pochádzajú z Ruska, Nemecka, Rakúska, Veľkej Br...

  Túto sobotu, t.j. 1. augusta leta páně 2015, som náhodným browsovaním internetu a sociálnych sieti narazil na niečo, čo som dovtedy nielen nevidel, ale aj nevedel. Niektorí ľudia, s ktorými si zdieľame profily, si uverejňovali spoločné fotky s priateľkami. Na moje počudovanie som sa spýtal strýka Googla, čo je za deň a ten mi odpovedal, že "Girlfriends Day". Trošku ma to zarazilo, lebo o tomto dni som normálne nevedel, že existuje. Buď som tento deň v nedávnej minulosti netaktne ignoroval, alebo ho nejaká "múdra hlava" vymyslela až teraz. Ak teda tento deň existuje už dlhšie, tak sa so značným časovým oneskorením ospravedlňujem istej (dúfam ešte) slečne a aspoň v predstihu jej zablahoželám ku dňu, ktorý má reálnejšie opodstatnenie. С днем рождения!   Neviem, či som ja vadný, alebo svetová spoločnosť nevie čo so sebou, ale začína mi to už liezť na nervy, že si niekto musí kompenzovať pozornosť tým, že si vymyslí v nejaký konkrétny deň dôvod na akúsi oslavu. Akoby...

  Deň, ako každý iný. Sedím s dvojicou kamarátov v nami obľúbenom podniku a kecáme o nesmrteľnosti chrústa. Také tie naše typické debaty o počítačových hrách, o hudbe, o mobiloch a ich aplikáciach, o audio technike, o vysielačkách, o všetkom možnom. Ten podnik býva po večeroch relatívne prázdny a aj keby nebol, boli sme v spoločnej bubline a neriešili sme okolie. Taká typická chlapská klasika, kedy jednoducho nikto pomaly nevníma ruch okolia a putovanie ostatných zákazníkov sem a tam. Keďže som sedel chrbtom k vchodovým dverám, nevnímal som ani odchody a príchody ďalších zákazníkov. Jeden kamarát, sediac oproti mne, v jednom momente zahlásil niečo v zmysle (už si presné znenie jeho vety nevybavím), že sem prišla moja ex s jej terajším partnerom. Potichu, popod nos, ale stále výrazne pre tú našu bublinu. Ten pocit poznáte, ako vás v zlomku sekundy prepadne chvíľková panika, sprevádzaná tým pocitom, akoby vám poskočilo srdce, striaslo telom a následne sa snažíte zachovať kľud, lebo s...

  Ešte dva roky dozadu to bola pre neprajníkov utopická myšlienka, v súčasnosti už naberajúca reálne kontúry finálneho produktu. Áno, v týchto dňoch prebieha výrazná, posledná etapa výstavby tretieho pokusu dostať električku do mestskej časti Bratislava - Petržalka. Aj keď v čase písania tohoto článku to v Starom meste nevyzerá, že by sa niečo dialo a tretia konštrukcia bratislavského najstaršieho mostu len z polovice levituje nad riekou Dunaj, v bratislavskej Petržalke úspešne pokladajú koľajnice oboch rozchodov (1000mm a 1435mm)a  križovatka na Bosákovej ulici je opäť spojazdnená so zapustenými koľajnicami. Áno, čítate správne, súčasná električka do Petržalky je tretí pokus tak, ako sa momentálne stavia už tretia konštrukcia mostu. A nie, Petržalka nevznikla v 70. rokoch, keď začali stavať paneláky, predtým na území Petržalky nebolo žiadne pole bez ničoho .   Prepojiť Ligetfalu/Engerau s Prešporkom pevným mostom sa podarilo v roku 1891 a o niečo málo neskôr sa k cestne...

  Achjo, tá súkromná korešpondencia. Okej, nebudem sa nad tým pozastavovať, istý dôvod na to všetci máte, že nechcete komunikovať formou priamych komentárov pod článkom. Ďakujem užívateľovi AttilaSVK za vtipný happyend. :)   Doteraz som odprezentoval príbehy Ferkov o vzťahoch s Vlastami, je na čase, aby aj Vlasty vytiahli svoje tromfy a tým ťuťmákom Ferkom to riadne natreli. Takže jedna Vlasta reagovala na prvý článok a druhú modelovú situáciu takto (nebudem citovať, ale svojvoľne sformulujem, pretože to bolo stručne napísané v dvoch vetách): Bola raz jedna Vlasta, krásna, úspešná, vysokoškolsky vzdelaná, no zaneprázdnená a napísal jej jeden Ferko na zoznamke. Prv jeho pozdrav ignorovala, no potom sa s ním dala do reči a po čase si dohodli stretnutie. Aby mala istotu bezpečnosti, navrhla rušné, zaľudnené miesto. Stretla sa s Ferkom a cítila sa s ním príjemne. Dohodli si ďalšie stretnutie, na ktorom Ferko už nabral odvahu a chytil Vlastu za ruku a dokonca sa aj bozkávali. Na t...

  Ná, vy uličníci. Písať mi po fejsbúkoch, vocapoch a iných komunikačných cestách, na to vás je. Ale zapojiť sa do diskusie pod článkom, ani za Buddhu. Nejaké páčiky a plusky som dostal, ďakujem, cením si to, ale aj dostal som krásnu dávku kritiky za extrémne a jednostranné príklady. Okej teda, článok mal v rekordnom čase slušnú čítanosť, narozdiel od autobiografického románu na pokračovanie , ktorý pre nezáujem nakoniec nedopíšem, keď ho nechcete. Aspoň nebudem namáhať prsty.   Takže natísla sa vec, že ako teda Ferka s Vlastou dať dokopy a či sa dajú dokopy. Priama reakcia na túto tému nebola, tak usúďme, že Vlasta na Ferka serie a necháva si otvorené dvere pre nejakého Alfréda, zatiaľ čo Ferko bude musieť nejaký čas opäť čakať, kým sa objaví aspoň nejaká Marka. Tak mu treba, suchárovi zamilovanému.   Dobre, nechajme predchádzajúci článok žiť vlastným životom a načrtime inú modelovú situáciu. Bol raz jeden Ferko a stretol jednú Vlastu. Ani on a ani ona neboli zoso...

  Určite ste sa s tým stretli. Na sociálnych sieťach, alebo voľakde v krčme sa prepiera to, ako je v súčasnosti nastavená spoločnosť a ako vychováva samostatných jedincov, ktorí sa vedia spoľahnúť len na seba. A samozrejme sa nájdu ironické poznámky na slečny, ktoré si až kdesi vo veku 35 rokov uvedomia, že ešte sa nestali matkami, biologické hodiny tikajú a hľadajú všade možne potenciálneho akéhokoľvek darcu genetických informácií. Skúsme sa ale zamyslieť, či to náhodou nie sú výpovede frustrovaných jedincov, ktorí majú "smolu", že sú sami a nevedia si začať, prípadne udržať akýkoľvek vzťah. Tí šťastnejší sa samozrejme snažia upokojiť situáciu tým, že "tam niekde určite niekto na nich čaká". Poďme sa pozrieť na túto problematiku z pohľadu takmer nezainteresovaného.   Predstavme si dvojicu ľudí: ona a on. Volajme ich Ferko a Vlasta. On je trošku smoliar, nie zrovna ženský ideál, niekde oscilujúci na hranici medzi nižšou akceptovateľnou výškou a vyššou akceptovate...

  Na tomto mieste by ste teraz čítali pokračovanie, respektíve dokončenie autobiografického seriálu na pokračovanie. Bohužiaľ vás všetkých sklamem, román na pokračovanie s najväčšou pravdepodobnosťou na tomto blogu nedokončím a veľmi ma to mrzí. Pár známych a kamarátov, ktorí mi súkromnou korešpondenciou dávali feedback, sú stále minoritnou skupinou. Seriál ma nízku čítanosť. Z toho dôvodu som sa rozhodol, že sa na blogu nebudem venovať spisovateľskej činnosti. No malá šanca, že celé dielo dokončím, aj tak je. Ale len s vašou pomocou a podporou. Ak sa vám seriál páči a chcete, aby som ho dopísal, napíšte mi prosím do komentáru. Rád si prečítam aj vaše postrehy a ak máte nejaké otázky, nebojte sa ma spýtať. Všetko závisí od vašeho záujmu, inak by som si zážitky nechal len pre seba. Ďakujem za pochopenie a za vaše reakcie. Váš Zudar Pre rekapituláciu: 1. časť 2. časť 3. časť 4. časť 5. časť 6. časť 7. časť 8. časť 9. časť 10. časť 11. časť 12. časť

  O tom, čo znamená pojem rádioamatér, alebo rádioamatérstvo, už v dnešnej dobe málokto vie. Najmä mladí ľudia sa s týmto nestretávajú, pretože dávajú prednosť iným, viac-menej produktívnym koníčkom a pravdepodobne v tom nevidia akýkoľvek význam, vyhovárajúc sa na dostupnosť mobilných sieti a internetu. A ak sa niekde objaví článok o rádioamatéroch, sú na fotografiách zobrazení starí páni v dôchodkovom veku, prípadne mladší ľudia, ktorí môžu výzorom pôsobiť ako "nerdi", ktorí nevedia, čo znamená slovo "žiť". Ja nie som ani v dôchodkovom veku a ani nevyzerám (aspoň dúfam) ako "nerd". Tak potom prečo som sa stal rádioamatérom, keď som dlhoročným užívateľom internetu a mobilných sietí a moja osoba je takmer non-stop dostupná na väčšine najvyužívanejších sociálnych sietiach? Tak sa posnažím aspoň v skratke priblížiť, čo ma k tomuto rozhodnutiu viedlo. Rozpisovať sa o tom, čo je rádioamatérska služba, nebudem, na to máte Google a Wikipédiu .   Asi prvý záujem...

  Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou: bol som na Pohode. Prečo neuveriteľné? Poviem to takto: nikdy som neuvažoval nad tým, že tam niekedy pôjdem, či už sám, alebo s niekym. Nechcem sa dotknúť tých, ktorí pravidelne nevynechajú ani jeden ročník, ale vždy som mal z takýchto hromadných eventov priam hrôzu a vždy by hrozilo, že by som tam nevydržal od štvrtka obeda do nedeľného rána. Pravdupovediac by som asi niekoho uprosíkal už po pár hodinách, aby ma zaviezol domov. Nie, nie som fajnovka, len jednoducho patrím k tým ľuďom, ktorí sa nedokážu naladiť na tú správnu vlnu a radšej pôjdu len na jeden koncert nejakej kapely, než ich absolvovať tucty na otvorenom priestranstve s možnosťou prespať v hlučnom prostredí (áno, ja na spánok potrebujem ticho a tmu a v jednej miestnosti znesiem niekoho, kto spí ako ja, čiže nechrápe). Tak potom prečo som tento rok na Pohode bol? Ono hneď na začiatok vysvetlím: na Pohode som bol fakt len na pár hodín a neprišiel som kvôli festivalu ako takému. Priš...