Intermission: Prečo som sa stal rádioamatérom?
O tom, čo znamená pojem rádioamatér, alebo rádioamatérstvo, už v dnešnej dobe málokto vie. Najmä mladí ľudia sa s týmto nestretávajú, pretože dávajú prednosť iným, viac-menej produktívnym koníčkom a pravdepodobne v tom nevidia akýkoľvek význam, vyhovárajúc sa na dostupnosť mobilných sieti a internetu. A ak sa niekde objaví článok o rádioamatéroch, sú na fotografiách zobrazení starí páni v dôchodkovom veku, prípadne mladší ľudia, ktorí môžu výzorom pôsobiť ako "nerdi", ktorí nevedia, čo znamená slovo "žiť". Ja nie som ani v dôchodkovom veku a ani nevyzerám (aspoň dúfam) ako "nerd". Tak potom prečo som sa stal rádioamatérom, keď som dlhoročným užívateľom internetu a mobilných sietí a moja osoba je takmer non-stop dostupná na väčšine najvyužívanejších sociálnych sietiach? Tak sa posnažím aspoň v skratke priblížiť, čo ma k tomuto rozhodnutiu viedlo. Rozpisovať sa o tom, čo je rádioamatérska služba, nebudem, na to máte Google a Wikipédiu.
Asi prvý záujem nastal v čase, kedy som sa stretol s krátkovlnným rádioprijímačom značky Tesla, čo mohlo byť, keď som mal asi 10, alebo 11 rokov. Môjmu otcovi sa podarilo niekedy v tom čase priniesť domov dva rádioprijímače: väčší Nabucco s východnou normou VKV a menší Sputnik, ktorý prijímal len na dlhých, stredných a krátkych vlnách. Tieto oba prístroje sme premiestnili na istý čas na chalupu na južnom Slovensku, kde som po večeroch objavoval čaro krátkych vĺn na Sputniku modrej farby. Vzdialené rozhlasové stanice, sem-tam morseovka, či vtedy veľmi populárne "number stations", konkrétne túto (môj otec to zhodnotil ako test nejakého vysielača). A približne v tom čase som dokonca prvýkrát držal a používal detskú vysielačku, čo ma veľmi pohltilo.
V čase mojich stredoškolských štúdií (druhá polovica 90. rokov) som sa skrz kamarátov dopracoval k tzv. CB rádiu. I napriek tomu, že v tom čase už existovali mobilné siete a internet (zatiaľ v domácnostiach ako dial-up), bolo "cébečko" veľmi populárne, najmä u mladých ľudí vo veku 15 až 20 rokov (samozrejme boli aj starší, aj mladší "cébečkári"). Na vlastníctvo, či využívanie nebolo potrebné skladať skúšky, vysielačky a antény boli dostupné a prakticky nonstop bol vždy niekto na pásme, takže sa dalo ľahko pokecať s kadekým. Bohužiaľ masové rozšírenie mobilov a internetu prakticky zahubilo využívanie CB pásma a majitelia odložili a/alebo predali svoje vysielačky. Podľa vyjadrení mnohých bolo v tom čase CB pásmo nepoužiteľné z dôvodu narastajúceho rušenia, ktoré znemožňovalo akúkoľvek komunikáciu. Pár zarytých fanúšikov si vysielačky ponechalo a malá komunita "cébečkárov" udržiava toto pásmo nažive aspoň 2x do roka, kedy sa konajú rôzne súťaže.
Niekedy v čase, keď "cébečko" skonalo, sa začali predávať omnoho lacnejšie a dostupnejšie vysielačky, pracujúce na pásme PMR. Tie si môže každý kúpiť v ľubovoľnom elektre, či dokonca aj v reťazcoch supermarketov. Dvojicu vysielačiek kúpite za pomaly desatinu ceny CB vysielačky, bohužiaľ narozdiel od CB vysielačiek, ktoré majú aspoň 40 kanálov, majú PMR vysielačky len 8 kanálov, na ktorých môžete komunikovať. Existujú len vo forme prenosných vysielačiek s pevnou anténkou, neexistuje žiadna varianta pre stacionárne vysielačky s ľubovoľnou anténou na strechu, výkon je 8 krát nižší než na CB, takisto aj dosah v oblasti hustej zástavby môže klesnúť len na pár stoviek metrov (na obaloch PMR vysielačiek sa dočítate, že majú dosah 8 až 12 kilometrov, ale to len v otvorenom priestranstve a za ideálnych podmienok). Nevýhodou je, že na tom istom pásme pracujú aj tzv. babysittery.
Za ten čas som vyskúšal rôzne dostupné možnosti využívania vysielačiek a každá z nich má svoje výhody a nevýhody. Základnou nevýhodou je, že priamy dosah býva veľmi krátky a aj výkon vysielačiek je nízky. Navyše mnohí používatelia sa nedržia nepísanej etikety ohľadom vysielania, čo bolo často frustrujúce. A tak som v jednom momente usúdil, že je na čase prejsť na vyšší level. Rádioamatérska služba nie je obmedzená len na pár frekvencií/kanálov, na ktorých je možné komunikovať. Pracuje sa s vyššími výkonmi, s rôznymi pásmami od dlhých vĺn až po ultrakrátke vlny (až do 135 GHz). Ale rádioamatérstvo nie je len o robení spojení s inými ľuďmi. Áno, gro je urobiť to spojenie, ale podstatné je ako to docieliť, aby to spojenie bolo vzdialené aj 12 tisíc kilometrov bez podvádzania. Je to aj o stavbe a konštrukcii vlastných vysielačiek a antén. Pre niekoho je to šport, pre iného príjemný relax po náročnom dni v práci. Áno, byť rádioamatérom nie je jednoduché. Vysielačky a príslušenstvo sú veľmi drahé, je nutné sa naučiť veľa vecí o predpisoch, o prevádzke a o elektrotechnike. Je nutné skladať skúšky na regulačnom úrade.
Fascinovalo ma to od detstva a aj keď som sa stal rádioamatérom ako tridsiatník, neľutujem toho, že až tak neskoro. Nikdy nie je neskoro. Spoznal som nových ľudí, ktorí dokážu vášnivo rozprávať o tomto koníčku a sú schopní to vysvetliť tak, že to pochopí aj totálny "prosociálnosieťový" mládežník, ktorý silno miluje nové technológie a hejtuje všetko, čo je staršie než dva roky. Ale treba mať k tomu nejaký vzťah, aby sa človek mohol rádioamatérom stať. Pokiaľ vás to bude zaujímať a pohltí vás to, ako mňa, môžete prísť do ľubovoľného rádioklubu na kurz, kde vás naučia všetko, pripravia na skúšky a kde si vyskúšate vysielanie. Snáď sa budeme s niekoľkými z vás počuť v éteri. Dovtedy 73.
Asi prvý záujem nastal v čase, kedy som sa stretol s krátkovlnným rádioprijímačom značky Tesla, čo mohlo byť, keď som mal asi 10, alebo 11 rokov. Môjmu otcovi sa podarilo niekedy v tom čase priniesť domov dva rádioprijímače: väčší Nabucco s východnou normou VKV a menší Sputnik, ktorý prijímal len na dlhých, stredných a krátkych vlnách. Tieto oba prístroje sme premiestnili na istý čas na chalupu na južnom Slovensku, kde som po večeroch objavoval čaro krátkych vĺn na Sputniku modrej farby. Vzdialené rozhlasové stanice, sem-tam morseovka, či vtedy veľmi populárne "number stations", konkrétne túto (môj otec to zhodnotil ako test nejakého vysielača). A približne v tom čase som dokonca prvýkrát držal a používal detskú vysielačku, čo ma veľmi pohltilo.
V čase mojich stredoškolských štúdií (druhá polovica 90. rokov) som sa skrz kamarátov dopracoval k tzv. CB rádiu. I napriek tomu, že v tom čase už existovali mobilné siete a internet (zatiaľ v domácnostiach ako dial-up), bolo "cébečko" veľmi populárne, najmä u mladých ľudí vo veku 15 až 20 rokov (samozrejme boli aj starší, aj mladší "cébečkári"). Na vlastníctvo, či využívanie nebolo potrebné skladať skúšky, vysielačky a antény boli dostupné a prakticky nonstop bol vždy niekto na pásme, takže sa dalo ľahko pokecať s kadekým. Bohužiaľ masové rozšírenie mobilov a internetu prakticky zahubilo využívanie CB pásma a majitelia odložili a/alebo predali svoje vysielačky. Podľa vyjadrení mnohých bolo v tom čase CB pásmo nepoužiteľné z dôvodu narastajúceho rušenia, ktoré znemožňovalo akúkoľvek komunikáciu. Pár zarytých fanúšikov si vysielačky ponechalo a malá komunita "cébečkárov" udržiava toto pásmo nažive aspoň 2x do roka, kedy sa konajú rôzne súťaže.
Niekedy v čase, keď "cébečko" skonalo, sa začali predávať omnoho lacnejšie a dostupnejšie vysielačky, pracujúce na pásme PMR. Tie si môže každý kúpiť v ľubovoľnom elektre, či dokonca aj v reťazcoch supermarketov. Dvojicu vysielačiek kúpite za pomaly desatinu ceny CB vysielačky, bohužiaľ narozdiel od CB vysielačiek, ktoré majú aspoň 40 kanálov, majú PMR vysielačky len 8 kanálov, na ktorých môžete komunikovať. Existujú len vo forme prenosných vysielačiek s pevnou anténkou, neexistuje žiadna varianta pre stacionárne vysielačky s ľubovoľnou anténou na strechu, výkon je 8 krát nižší než na CB, takisto aj dosah v oblasti hustej zástavby môže klesnúť len na pár stoviek metrov (na obaloch PMR vysielačiek sa dočítate, že majú dosah 8 až 12 kilometrov, ale to len v otvorenom priestranstve a za ideálnych podmienok). Nevýhodou je, že na tom istom pásme pracujú aj tzv. babysittery.
Za ten čas som vyskúšal rôzne dostupné možnosti využívania vysielačiek a každá z nich má svoje výhody a nevýhody. Základnou nevýhodou je, že priamy dosah býva veľmi krátky a aj výkon vysielačiek je nízky. Navyše mnohí používatelia sa nedržia nepísanej etikety ohľadom vysielania, čo bolo často frustrujúce. A tak som v jednom momente usúdil, že je na čase prejsť na vyšší level. Rádioamatérska služba nie je obmedzená len na pár frekvencií/kanálov, na ktorých je možné komunikovať. Pracuje sa s vyššími výkonmi, s rôznymi pásmami od dlhých vĺn až po ultrakrátke vlny (až do 135 GHz). Ale rádioamatérstvo nie je len o robení spojení s inými ľuďmi. Áno, gro je urobiť to spojenie, ale podstatné je ako to docieliť, aby to spojenie bolo vzdialené aj 12 tisíc kilometrov bez podvádzania. Je to aj o stavbe a konštrukcii vlastných vysielačiek a antén. Pre niekoho je to šport, pre iného príjemný relax po náročnom dni v práci. Áno, byť rádioamatérom nie je jednoduché. Vysielačky a príslušenstvo sú veľmi drahé, je nutné sa naučiť veľa vecí o predpisoch, o prevádzke a o elektrotechnike. Je nutné skladať skúšky na regulačnom úrade.
Fascinovalo ma to od detstva a aj keď som sa stal rádioamatérom ako tridsiatník, neľutujem toho, že až tak neskoro. Nikdy nie je neskoro. Spoznal som nových ľudí, ktorí dokážu vášnivo rozprávať o tomto koníčku a sú schopní to vysvetliť tak, že to pochopí aj totálny "prosociálnosieťový" mládežník, ktorý silno miluje nové technológie a hejtuje všetko, čo je staršie než dva roky. Ale treba mať k tomu nejaký vzťah, aby sa človek mohol rádioamatérom stať. Pokiaľ vás to bude zaujímať a pohltí vás to, ako mňa, môžete prísť do ľubovoľného rádioklubu na kurz, kde vás naučia všetko, pripravia na skúšky a kde si vyskúšate vysielanie. Snáď sa budeme s niekoľkými z vás počuť v éteri. Dovtedy 73.
Komentáre
Zverejnenie komentára