Monológy pod modrým neónom

Doteraz som sa venoval relatívne známym interprétom, tentokrát si však vezmem na paškál niekoho, kto je úplne neznámy. Slugbug Slugbug - Truck Month (2013) - Plastic Waffle   Paul D. Millar (1989) je aj v svetovom merítku stále úplne neznámy umelec. Rodák z texaského mesta Waco bol od raného detstva mierne odlišným dieťaťom. Rád sa natáčal starou VHS kamerou, ktorá patrila jeho rodičom a skúšal pomocou nej svoje prvé filmárske experimenty. Práve v tohto období sa prejavil u neho cit pre starú analógovú technológiu a na začiatku puberty sa k jeho "videokoníčku" pridal aj ten hudobný. K prvej gitare a prvému lacnému synťáčiku začali postupne pribúdať haraburdy zo skládok, ktoré zvykli niekedy byť hudobné nástroje, či mixpulty, ktoré si začal svojpomocne opravovať. Dospelo to do toho štádia, že začal opravovať aparatúru a nástroje pre miestnu kapelu Pataphysics, ktorá ho postupne zasväcovala do tajov hudby a ich "dork-punk" žánru. Čerstvý adolescent Paul už...

Keďže som sa pri písaní prvého článku pristihol, že som ho musel niekoľkokrát opravovať od hrubiek a preklepov, lebo "píšem ako maďar", rozhodol som sa, že následujúci tip venujem hudbe pochádzajúcej od južného suseda. OMEGA - Éjszakai országút (1970) - Qualiton   Maďarská skupina Omega nie je našincom vyslovene neznáma. A nielen teda vo východnom bloku, ale prakticky aj v západnej Európe táto skupina výrazne zarezonovala. Tento článok však nevenujem tým notoricky známym albumom ako napr. Gammapolis z roku 1978 (dodnes najpredávanejší maďarský album vôbec), Élő Omega z roku 1972 (vyšiel dokonca licenčne v ČSSR pod vydavateľstvom Supraphon), či 10000 lépés z roku 1969, z ktorého poznáme úplne všetci prvé dve skladby. Môj tip je hneď následujúci album z roku 1970 - Éjszakai országút .   Skupina Omega bola založená v roku 1962 a prvé roky hrávali zahraničné cover verzie. Až postupom času sa preorientovali na vlastnú tvorbu, pochopiteľne v rodnej maďarčine. Tým vyvol...

Na chvíľku si odskočíme od seriálu Všetci sme tak trochu "blázni" a zatiaľ, čo sa pripravia posledné diely, oboznámim vás s nejakými hudobnými tipmi, ktoré považujem osobne za zaujímavé. Všetko, čo uverejním v tomto článku (a prípadne aj v ďalších, ak bude záujem), sa nachádza na vinylových platniach a dajú sa (aj ľahko, aj ťažko) zohnať. Keďže sa na internete dozviete o kapelách, umelcoch, ba aj o samotných albumoch kadečo, skúsim aspoň v skratke vlastnými slovami čo-to o nich porozprávať. Hana a Petr Ulrychovi - Odyssea (1990) - Supraphon   Album Odyssea mal byť prvou dlhohrajúcou doskou súrodeneckého dua Ulrychovcov, ktorého postihol neľahký osud a stačilo málo, aby sme o ňom počuli len veľmi málo.    Začali spoločne spievať počiatkom 60. rokov v Divadle bez Tradic (DIBETRA) a v roku 1964 začali spievať v skupine Vulkán. Z tohto roku, ešte pod taktovkou orchestru DIBETRA vznikla ich prvá štúdiová nahrávka "Osudu kolo se nedotočí", ktorú nahrali v brne...

  Na to telefónne číslo som veru nechcel dvakrát volať. V duchu som si myslel, že ide o omyl, alebo žart. Aj predstava, že by sa všetci ľudia, čo ma poznajú dozvedeli, že som psychiatrický pacient, mi naháňala hrôzu. Upokojovanie môjho najbližšieho okolia, že ísť na psychiatriu nie je žiadna tragédia, sa míňalo účinku. Moje predsudky a predsudky drvivej väčšiny obyvateľstva sú silné. Ale neostávalo mi nič iné, tak som teda vyťukal to číslo do telefónu a vyčkal, kým mi niekto zdvihne. Na opačnom konci linky sa ozval vyzretejší ženský hlas so "vzdialenejším" prízvukom. Snažil som sa byť čo najviac nad vecou, ale cítil som, že sa mi trochu chveje hlas. Dohodli sme si teda termín, kedy prídem a ten som si starostlivo zapísal na zdrap papiera, ktorý som mal po ruke. Pre istotu. Na to druhé telefónne číslo sa mi volalo už o čosi jednoduchšie. Vytúženej rehabilitácie som sa nakoniec po dvojmesačnej snahe dočkal. Veď keď už som vedel, že mám blok na krčnej chrbtici. Ale cítil som zár...

  Je potrebné kompletné interné a psychologické vyšetrenie. Táto veta mi najviac utkvela v pamäti z poslednej návštevy neurológa. Ešte viac ako zistenie, že CT mozgu bolo podľa výpisu od radiológa bez nálezu. V čakárni už sedela dvojica ľudí, ale tí prišli na neskorší termín ako ja. Na portále www.lekar.sk som sa dočítal, že pán doktorko nevie nielen vyčítať z CT a magnetickej rezonancie, ale ani z RTG snímkov. Preto chcel pri prvej návšteve, aby som snímky nechal na RTG oddelení, pretože si ich pozeral radiológ. Pre istotu, alebo možno len tak z recesie som sa pána starkého spýtal, či si nechce na počítači pozrieť samotné zábery z cétečka (po príchode domov z nemocnice som CD prezrel na počítači a prakticky okamžite som si vedel pozrieť zábery, ale aj vyexportovať videá vo formáte AVI). Dostal som od doktorka zápornú odpoveď. "Takže celý ten problém môže byť práve kvôli tomu bloku v krčnej chrbtici, že?" "Áno, vyzerá to tak, že hej. Ešte ale skúsime kompletné interné a...

  UŽ...SA...TO...PRÍŠERNE....VLEČIE!!!!!!!!!!! Ubehol mesiac a stále som trčal doma. Horúci júl vystriedal nemenej horúci august. Dennodenne som musel odpovedať na otázky typu ako sa cítim, či už som zdravý a kedy sa vrátim do práce. Na poslednú otázku som odpovedať nevedel. Neurológ pri každej návšteve hovoril stále dookola jedno a to isté: "Objednám vás na CT mozgu". Pri poslednej návšteve som už nevydržal a spýtal som sa ho, kedy ma mieni na to CT mozgu objednať. Keďže pán doktor je známy tým, že si detaily zvykne nechávať pre seba (veď čo má pacient čo vedieť o svojom zdraví a priebehu liečby), zarazil sa nad mojou položenou otázkou a mierne arogantne mi na ňu odpovedal otázkou: "Ja som vám ten termín nepovedal?" Zúrivo začal listovať v školskom linajkovom zošite o rozmere A4 a hľadal v tých neohrabaných "prváčikovských" čarbaniciach moje meno a termín. Na predposlednej popísanej strane sa zastavil, chvíľu pravdepodobne dekódoval ten svoj škrabopis a n...

  Návšteva u neurológa trvala ledva tri minúty. Výsledky z vyšetrenia na ORL ambulancii boli bez nálezu, pán doktor eliminoval teda jednu z možných príčin môjho zdravotného stavu. Spýtal sa ma, ako sa cítim a ja som mu odpovedal, že som zatiaľ zlepšenie na sebe nezbadal a porozprával som mu o zážitku z počítačovej hry. Jeho odpoveď znela, že ma objedná na CT mozgu. Rozlúčili sme sa s tým, že sa vidíme opäť o týždeň (čiže opäť musím zavolať do ambulancie a objednať sa).   Blížili sa promócie mojej vtedajšej priateľky. Čerstvá absolventka a držiteľka vytúženého magisterského titulu ma už pár dní predtým uprosíkala, aby som na promócie prišiel. Dokonca chcela vybaviť na škole povolenie, keby náhodou ma medzitým zháňal vyslanec zo sociálky. Trošku bizarná predstava človeka, ktorý nevie, čo obnáša byť práceneschopný a ktorý nemá vychádzky. Ale nechcel som byť akokoľvek krutý voči nej a ako správny partner som bez väčšieho nátlaku súhlasil. Čiže ma čakal ďalší načierno organizovaný...

  Blížil sa pomaly víkend a v obedňajších hodinách zazvonil domový telefón. Zvyknem ho nazývať interkom. Po ohlásení sa, aby som zistil, kto mi to nečakane zazvonil, sa ohlásil neznámy mužský hlas. Poprosil ma, aby som zišiel dole pred bránu a nezabudol so sebou zobrať péenku . Neubehli ani tri týždne a už prišla kontrola. Tomu sa hovorí dôslednosť, pomyslel som si. Pán sa ma spýtal, čo mi je, pozrel na diagnózu, ktorá znamenala niečo v zmysle, že mám problémy s chrbticou, niečo si načmáral do svojho bloku a na ten zdrap papiera so zeleným písmom napísal dátum a podpísal sa. Položil mi otázku, či pôjdem na rehabilitáciu, na čo som mu odpovedal, že ešte neviem, pretože sa s vyšetrením ešte výrazne nepohlo. Okrem RTG hlavy a krčnej chrbtice a vyšetrenia v ORL ambulancii, som neabsolvoval nič iné. Vedel som len to, že mám blok v krčnej chrbtici medzi stavcami C5 a C6, nič viac.   Tá samota ma ubíjala. Keďže ma už vyslanec zo sociálky navštívil, prišlo mi na um, že by nebolo odve...

  Už to budú pomaly tri týždne, čo sa doma "zašívam" na péenke a zatiaľ som nepocítil zlepšenie. Letné prázdniny boli v plnom prúde, školáci a študenti si užívali zaslúžené voľno a trávili ho v detských táboroch, na brigádach, na jazerách a kúpaliskách, či u starých rodičov rozlezených po celej republike. Preto aj tie prázdne čakárne u lekárov. Všetci si užívali dovolenky v prímorských letoviskách, či na chatách a chalupách. Ja som trčal doma. Sám. Vychádzky som nemal a každé ráno som sa zobúdzal medzi tými štyrmi stenami, ktoré so mnou nikto nezdieľa. Sem-tam prišla na návštevu moja vtedajšia priateľka, občasne-príležitostne u mňa aj prespala, výnimočne prišla aj moja mama, ktorá prišla oprať oblečenie. Je to trapas, ja viem, ale nebudem sa hádať s mamou, keď mi teda raz zakázala používať práčku, nech teda cestuje z iného mesta, prakticky na otočku.   Každé ráno som odpočítaval dni do najbližšej návštevy neurologickej ambulancie. Po rannej sprche, ktorá mi prišla vždy vhod ...

  Je to už rok, čo ma začal trápiť jeden problém. Akurát som si musel ešte nejaký čas počkať, kým sa zistilo, čo mi vlastne je. Začalo to tak trošku nenápadne, pri cestovaní v dopravných prostriedkoch mi začalo byť zle od žalúdku. Spočiatku sa to prejavovalo s pomalým nástupom, trebárs po polhodine. Ale bolo mi to divné. Veď som s tým nikdy nemal problém. Či už to bola loď, lietadlo, vlak, medzimestský autobus, električka, či nebodaj auto. Cestovať som mohol hodiny a hodiny, cestu som si užíval, nič ma netrápilo, ani to, že som v dopravnom prostriedku sám, alebo sa pokrčený mačkám pri dverách autobusu s cielom dopraviť sa v dopravnej špičke do školy, práce, kamkoľvek.   Postupom času to už začalo byť neúnosné. Nevoľnosti nastupovali už skôr, do toho aj mierne závrate. Snažil som sa pregĺgať, aby som si odgrgol a uvoľnil tak napätý žalúdok. Dokonca som si začal masírovať aj jeden akupresúrny bod, ten, čo je medzi palcom a ukazovákom na ľavej ruke (to som sa dočítal kdesi na in...

"Ehm, ďalší blog na internete? To ešte niekoho baví?"   Nuž, veru, tak už aj ja som ochutnal možnosť niekde na internete publikovať moje myšlienkové pochody. Avšak narozdiel od mnohých, ktorí objavili túto možnosť sebaprezentácie pred viac ako 10 rokmi, som hupsol do blogových vôd až teraz. Prečo tak neskoro? Pochopiteľne, predtým som nemal dôvod prezentovať seba samého písanou formou a zdieľať s anonymnými čitateľmi svoje zážitky, to, čo ma teší, alebo naopak hnevá.   Teraz to prišlo. Ale o čom to celé bude? Priznám sa, asi nič originálneho to nebude. Opäť to budú myšlienkové pochody v písanej podobe. Niečo o ženách, niečo o hudbe, niečo o zážitkoch, niečo o práci, niečo o mojej minulosti, niečo o mojich koníčkoch. Články môžu byť zo dňa na deň neaktuálne, pretože čokoľvek sa môže zmeniť. Ľudia sa menia, názory sa menia, chute sa menia.   Nečakajte však, že články budú pribúdať so železnou pravideľnosťou. Toto bude občasník. Niekedy sem nenalejem nič. Všetko závisí o...