Všetci sme tak trochu "blázni" - časť VII.
Na to telefónne číslo som veru nechcel dvakrát volať. V duchu som si myslel, že ide o omyl, alebo žart. Aj predstava, že by sa všetci ľudia, čo ma poznajú dozvedeli, že som psychiatrický pacient, mi naháňala hrôzu. Upokojovanie môjho najbližšieho okolia, že ísť na psychiatriu nie je žiadna tragédia, sa míňalo účinku. Moje predsudky a predsudky drvivej väčšiny obyvateľstva sú silné. Ale neostávalo mi nič iné, tak som teda vyťukal to číslo do telefónu a vyčkal, kým mi niekto zdvihne. Na opačnom konci linky sa ozval vyzretejší ženský hlas so "vzdialenejším" prízvukom. Snažil som sa byť čo najviac nad vecou, ale cítil som, že sa mi trochu chveje hlas. Dohodli sme si teda termín, kedy prídem a ten som si starostlivo zapísal na zdrap papiera, ktorý som mal po ruke. Pre istotu. Na to druhé telefónne číslo sa mi volalo už o čosi jednoduchšie. Vytúženej rehabilitácie som sa nakoniec po dvojmesačnej snahe dočkal. Veď keď už som vedel, že mám blok na krčnej chrbtici. Ale cítil som zároveň, že vyšetrenie na neurológii bolo nedôkladné. Ale nemal som chuť naháňať nového neurológa a prípadne absolvovať celé vyšetrenie nanovo, i keď som mal aspoň cédečko z cétečka (na ktorom podľa radiológa nebolo nič, snáď okrem nejakej zvýšenej sliznice, čo si pamätám z toho výpisu). Termín na rehabilitáciu bol o týždeň neskôr, ako na psychiatriu, takže ma čakalo dvojtýždňové voľno.
Presne v polovici septembra som sa vybral na túru k ďalšiemu zdravotnému stredisku, v ktorom som ešte v živote nebol. Trasa bola úplne iná, ale rovnako dlhá, ako k zdravotnému stredisku, kde sídli moja obvodná. Cesta trvala ani nie 20 minút a mierne zmätky som mal len, keď som hľadal správne dvere do ambulancie. Na tomto zdravotnom stredisku, ktoré sa nachádza v časti, ktorá akoby zázrakom prežila komunistickú demoláciu, sa totiž nachádzajú dve psychiatrické ambulancie, zhodou okolností na rovnakom poschodí, akurát každá ambulancia sídlila v inom krídle staršej budovy z 50. rokov. Po chvíľke motania sa, som objavil správne dvere. Na chodbe boli aj ambulancie obvodných lekárov, takže som čakáreň zdieľal s normálnymi pacientami. Tešil ma fakt, že na psychiatriu nečakal okrem mňa nikto. Po asi 10 minútach sa otvorili dvere a stála tam žena v nevkusnom pásikavom roláku, tipoval by som jej maximálne 50 rokov, s odfarbenými vlasmi na blond a obrovskými hnedými očami. Vyzerala trochu odmerane, ale zároveň bola v tvári sympatická.
V ambulancii sme boli sami. I keď mala na dverách napísané, že tam má nejakú sestričku, v skutočnosti tam nebol nikto, okrem lekárky. Podal som jej výmenný lístok a čakal na nejaké privítanie a zasvätenie do odboru psychiatria. Doktorka prežúvala mentolovú žuvačku a na úvod ma informovala o tom, že mi zavedie kartu a že ma to bude stáť 20€. V duchu ma zarazilo a bolo mi ľúto dať jej posledné peniaze, ktoré som mal. Zaťažko som vytiahol peňaženku a odovzdal som jej modrú bankovku, ktorá bola určená na nákup jedla do momentu, kedy mi príde ďalšia nemocenská dávka. Založila teda kartu a vyzvala ma, aby som porozprával o probléme. Samozrejme nezabudla mi mierne skomoliť krstné meno, na čo som ju taktne upozornil. Tak som spustil siahodlhý monológ, ktorý som porozprával aj svojej obvodnej lekárke, aj tomu starému babrákovi, ktorý mi moc nepomohol. Z času na čas som musel svoju reč prerušiť, pretože doktorke vyzváňal mobil, ktorý samozrejme bez váhania zdvihla a riešila skrz neho súkromné veci. Keď som nakoniec po štyroch prerušeniach svoju reč dokončil, oznámila mi, že mám panickú poruchu. Prekvapilo ma to, lebo som o takom dačom ešte nepočul. Požiadal som teda doktorku, aby mi aspoň v skratke vysvetlila, čo to znamená.
"Čiže to, čo sa javilo ako nevoľnosť, je vlastne prejav panickej poruchy?" Táto otázka mi vŕtala hlavou. Doktorka si dnešný úvodný deň zapísala do počítača, vytlačila zopár papierov, ktoré som podpísal a podala mi recept, aby som si vyzdvihol lieky. Povedala mi, že ich mám brať jednu ráno a jednu večer a napísala mi na kartičku najbližší termín. O mesiac. A samozrejme spomenula, že budem ku nej pravidelne chodiť pol roka. Pár drobných mi ešte ostalo v peňaženke, tak som sa rozlúčil s pani doktorkou a utekal na prízemie budovy do lekárne pre nové lieky.
Doma som si preštudoval v príbalovom letáku nežiadúce účinky lieku. Vraj sa dobre znáša a len veľmi výnimočne môže spôsobovať ako nežiadúci účinok také stavy, aké som doteraz zažíval. Tak som teda zapil tú prvú rannú tabletku a dúfal, že ma tieto lieky za ten mesiac dajú späť do pôvodného stavu.
Najbližšie dni som na sebe spozoroval dve veci. Značnú časť dňa som prespal a vždy medzi štvrtou a piatou hodinou ráno som sa zobudil spotený na živý sen. Neboli to žiadne nočné mory, ale dosť živé a silné sny. A vždy poobede okolo druhej poobede som padol do postele ako kabela a hneď okamžite som zaspal. Príšerne som bol unavený. Ale celkovo som sa cítil, ako keby ma nič netrápilo.
Skoré ráno som prišiel do posledného zdravotného strediska, ktoré som ešte nestihol v rámci mojej lekárskej púte navštíviť. V suteréne budovy som otvoril vchodové dvere do rehabilitačného centra. Hneď na úvod som zbadal upozornenia, aby sa návštevníci prezuli do prezuviek. Nemal som šajnu o tom a tak som na lacnú kobercovú krytinu vkročil v ponožkách. V okienku čakala staršia sestrička v okuliaroch a spýtala sa ma, čo si želám. Dal som jej do rúk výmenný lístok a že som bol objednaný na tento termín. Požiadala ma, aby som si zatiaľ sadol a vyčkal, kým ma zavolá. V tom centre bol nezvyčajný kľud. Žiaden zvýšený hlas doktoriek a sestričiek, žiadne ozveny zo studených stien, žiadne pokašľavanie, hundranie, nenápadné klopanie. Sedel som absolútne spokojný na pohodlnej sedačke a užíval si to prostredie, ktoré sa mi náramne páčilo. Rehabilitačné pracovníčky boli mladé, sympatické a milé baby a nemali preafektované hlasy. V duchu som si vravel, že konečne nejaká satisfakcia po tom úmornom behaní po vyšetreniach. Sestrička z okienka zvolala moje meno a ja som vkročil dovnútra. Hneď na úvod som jej povedal, že som nevedel o tých prezúvkach. Pousmiala sa a povedala mi, že nabudúce už budem vedieť. Pani doktorka ešte mala pacienta, tak som sedel v samostatnej miestnosti so sestričkou, ktorá zatiaľ vytvárala evidenčný list pre moju osobu. Ja som sa zatiaľ obzeral po miestnosti, kde som videl rôzne pomôcky, vrátane veľkej biolampy. Po niekoľkých minútach som spoza dverí ambulancie doktorky začul dvornú rozlúčku a otvorili sa dvere, z ktorých vyšiel usmiaty tmavovlasý muž v pletených papučiach. V zápätí som počul zdvorilé zvolanie môjho mena.
V ambulancii sa nachádzali nejaké menšie fitlopty, taký ten rebrík známy zo školských telocviční a lôžko. Pani doktorka mohutnej postavy mala pred sebou skelet písacieho stroja, na ktorom všetko zapisovala. Popýtala sa ma, ako sa cítim a čo mi vlastne je. O psychiatrii som pomlčal, lebo v kútiku duše som bol presvedčený, že netrpím žiadnou panickou poruchou. Pani doktorka chvíľu šťukala do toho písacieho stroja, ktorý odhalil svoje vnútornosti a potom si prezrela RTG snímky, ktoré som so sebou priniesol. Prezrela si tie, na ktorých bolo vidieť krčnú chrbticu a po chvíli študovania proti lampe len povedala "uhm" a pokračovala do ďalšieho cvakania kláves. Keď skončila, tak mi oznámila, aby som sa do pol pása vyzliekol. Podišla poza mňa a veľmi elegantne mi chytila obidvoma rukami hlavu. Trošku mi s ňou pocvičila a bolo mi to konečne aj príjemné. Cítil som však akési chrúmanie z krku. Ľavou rukou ma potom chytila za čelo a pravou rukou mi chytila zátylok tak, aby prstami cítila jednotlivé krčné stavce. Chvíľku mi tak pocvičila s hlavou a potom mi povedala, aby som sa postavil vedľa jej stola a zohol sa. Prstami mi prechádzala po stavcoch zvyšnej chrbtice a v momente mi napadlo, že starý ujo sa nezameral ani na to. Potom mi povedala, aby som si ľahol na lôžko na chrbát. Trošku som rozmýšľal, ako na to lôžko vyskočím, pretože bolo pre mňa trochu vysoké, keďže paní doktorka má takmer 190 cm. Doktorka vytiahla nenápadný schodík, vďaka ktorému som na lôžko vyhupsol. Začala mi ohýbať v kolene nohy, hovorila mi, aby som tlačil proti jej tlačeniu rukou a potom mi napadlo, že ona je vlastne niečo ako chiropraktik, akurát že je profesionálka a nie nejaký tea-pack z ulice, ktorý sa hrá, že zjedol všetku lekársku múdrosť sveta a sotva vie, čo vlastne robí. Po analýze, ktorá bola veľmi príjemná už prišlo na "lámanie" kostí. Ľahol som si na brucho a pani doktorka nahmatala tie stavce, ktoré bolo treba napraviť. Zhlboka som sa nadýchol, hánkou jej dlane som cítil zameranie na správne miesto a s prudkým výdychom urobila hmat. Na tom mieste mi to fajne chruplo a cítil som zrazu úžasnú úľavu. Pani doktorka sa ma ešte spýtala, či zvyknem mať bolesti aj v oblasti krížov, odpovedal som kladne a už som ležal najprv na jednom a potom na druhom boku a vždy mi v oblasti panvy pekne chruplo. Po tomto fantastickom zážitku mi podala kartičku, papier pre moju obvodnú lekárku a povedala mi, aby som sa objednal na cvičenie, elektroliečbu a parafín. Samozrejme nezabudla spomenúť aj na platené služby, ako masáž (predražená) a rôzne spoločné cvičenia. Obliekol som sa, rozlúčil sa s ňou a išiel som sa poobjednávať na rehabilitačné procedúry. Páčilo sa mi, že všetky procedúry sa naplánovali tak, aby po sebe nadväzovali. Už som sa tešil na svoj prvý parafínový zábal.
Pokračovanie nabudúce
Presne v polovici septembra som sa vybral na túru k ďalšiemu zdravotnému stredisku, v ktorom som ešte v živote nebol. Trasa bola úplne iná, ale rovnako dlhá, ako k zdravotnému stredisku, kde sídli moja obvodná. Cesta trvala ani nie 20 minút a mierne zmätky som mal len, keď som hľadal správne dvere do ambulancie. Na tomto zdravotnom stredisku, ktoré sa nachádza v časti, ktorá akoby zázrakom prežila komunistickú demoláciu, sa totiž nachádzajú dve psychiatrické ambulancie, zhodou okolností na rovnakom poschodí, akurát každá ambulancia sídlila v inom krídle staršej budovy z 50. rokov. Po chvíľke motania sa, som objavil správne dvere. Na chodbe boli aj ambulancie obvodných lekárov, takže som čakáreň zdieľal s normálnymi pacientami. Tešil ma fakt, že na psychiatriu nečakal okrem mňa nikto. Po asi 10 minútach sa otvorili dvere a stála tam žena v nevkusnom pásikavom roláku, tipoval by som jej maximálne 50 rokov, s odfarbenými vlasmi na blond a obrovskými hnedými očami. Vyzerala trochu odmerane, ale zároveň bola v tvári sympatická.
V ambulancii sme boli sami. I keď mala na dverách napísané, že tam má nejakú sestričku, v skutočnosti tam nebol nikto, okrem lekárky. Podal som jej výmenný lístok a čakal na nejaké privítanie a zasvätenie do odboru psychiatria. Doktorka prežúvala mentolovú žuvačku a na úvod ma informovala o tom, že mi zavedie kartu a že ma to bude stáť 20€. V duchu ma zarazilo a bolo mi ľúto dať jej posledné peniaze, ktoré som mal. Zaťažko som vytiahol peňaženku a odovzdal som jej modrú bankovku, ktorá bola určená na nákup jedla do momentu, kedy mi príde ďalšia nemocenská dávka. Založila teda kartu a vyzvala ma, aby som porozprával o probléme. Samozrejme nezabudla mi mierne skomoliť krstné meno, na čo som ju taktne upozornil. Tak som spustil siahodlhý monológ, ktorý som porozprával aj svojej obvodnej lekárke, aj tomu starému babrákovi, ktorý mi moc nepomohol. Z času na čas som musel svoju reč prerušiť, pretože doktorke vyzváňal mobil, ktorý samozrejme bez váhania zdvihla a riešila skrz neho súkromné veci. Keď som nakoniec po štyroch prerušeniach svoju reč dokončil, oznámila mi, že mám panickú poruchu. Prekvapilo ma to, lebo som o takom dačom ešte nepočul. Požiadal som teda doktorku, aby mi aspoň v skratke vysvetlila, čo to znamená.
"Čiže to, čo sa javilo ako nevoľnosť, je vlastne prejav panickej poruchy?" Táto otázka mi vŕtala hlavou. Doktorka si dnešný úvodný deň zapísala do počítača, vytlačila zopár papierov, ktoré som podpísal a podala mi recept, aby som si vyzdvihol lieky. Povedala mi, že ich mám brať jednu ráno a jednu večer a napísala mi na kartičku najbližší termín. O mesiac. A samozrejme spomenula, že budem ku nej pravidelne chodiť pol roka. Pár drobných mi ešte ostalo v peňaženke, tak som sa rozlúčil s pani doktorkou a utekal na prízemie budovy do lekárne pre nové lieky.
Doma som si preštudoval v príbalovom letáku nežiadúce účinky lieku. Vraj sa dobre znáša a len veľmi výnimočne môže spôsobovať ako nežiadúci účinok také stavy, aké som doteraz zažíval. Tak som teda zapil tú prvú rannú tabletku a dúfal, že ma tieto lieky za ten mesiac dajú späť do pôvodného stavu.
Najbližšie dni som na sebe spozoroval dve veci. Značnú časť dňa som prespal a vždy medzi štvrtou a piatou hodinou ráno som sa zobudil spotený na živý sen. Neboli to žiadne nočné mory, ale dosť živé a silné sny. A vždy poobede okolo druhej poobede som padol do postele ako kabela a hneď okamžite som zaspal. Príšerne som bol unavený. Ale celkovo som sa cítil, ako keby ma nič netrápilo.
Skoré ráno som prišiel do posledného zdravotného strediska, ktoré som ešte nestihol v rámci mojej lekárskej púte navštíviť. V suteréne budovy som otvoril vchodové dvere do rehabilitačného centra. Hneď na úvod som zbadal upozornenia, aby sa návštevníci prezuli do prezuviek. Nemal som šajnu o tom a tak som na lacnú kobercovú krytinu vkročil v ponožkách. V okienku čakala staršia sestrička v okuliaroch a spýtala sa ma, čo si želám. Dal som jej do rúk výmenný lístok a že som bol objednaný na tento termín. Požiadala ma, aby som si zatiaľ sadol a vyčkal, kým ma zavolá. V tom centre bol nezvyčajný kľud. Žiaden zvýšený hlas doktoriek a sestričiek, žiadne ozveny zo studených stien, žiadne pokašľavanie, hundranie, nenápadné klopanie. Sedel som absolútne spokojný na pohodlnej sedačke a užíval si to prostredie, ktoré sa mi náramne páčilo. Rehabilitačné pracovníčky boli mladé, sympatické a milé baby a nemali preafektované hlasy. V duchu som si vravel, že konečne nejaká satisfakcia po tom úmornom behaní po vyšetreniach. Sestrička z okienka zvolala moje meno a ja som vkročil dovnútra. Hneď na úvod som jej povedal, že som nevedel o tých prezúvkach. Pousmiala sa a povedala mi, že nabudúce už budem vedieť. Pani doktorka ešte mala pacienta, tak som sedel v samostatnej miestnosti so sestričkou, ktorá zatiaľ vytvárala evidenčný list pre moju osobu. Ja som sa zatiaľ obzeral po miestnosti, kde som videl rôzne pomôcky, vrátane veľkej biolampy. Po niekoľkých minútach som spoza dverí ambulancie doktorky začul dvornú rozlúčku a otvorili sa dvere, z ktorých vyšiel usmiaty tmavovlasý muž v pletených papučiach. V zápätí som počul zdvorilé zvolanie môjho mena.
V ambulancii sa nachádzali nejaké menšie fitlopty, taký ten rebrík známy zo školských telocviční a lôžko. Pani doktorka mohutnej postavy mala pred sebou skelet písacieho stroja, na ktorom všetko zapisovala. Popýtala sa ma, ako sa cítim a čo mi vlastne je. O psychiatrii som pomlčal, lebo v kútiku duše som bol presvedčený, že netrpím žiadnou panickou poruchou. Pani doktorka chvíľu šťukala do toho písacieho stroja, ktorý odhalil svoje vnútornosti a potom si prezrela RTG snímky, ktoré som so sebou priniesol. Prezrela si tie, na ktorých bolo vidieť krčnú chrbticu a po chvíli študovania proti lampe len povedala "uhm" a pokračovala do ďalšieho cvakania kláves. Keď skončila, tak mi oznámila, aby som sa do pol pása vyzliekol. Podišla poza mňa a veľmi elegantne mi chytila obidvoma rukami hlavu. Trošku mi s ňou pocvičila a bolo mi to konečne aj príjemné. Cítil som však akési chrúmanie z krku. Ľavou rukou ma potom chytila za čelo a pravou rukou mi chytila zátylok tak, aby prstami cítila jednotlivé krčné stavce. Chvíľku mi tak pocvičila s hlavou a potom mi povedala, aby som sa postavil vedľa jej stola a zohol sa. Prstami mi prechádzala po stavcoch zvyšnej chrbtice a v momente mi napadlo, že starý ujo sa nezameral ani na to. Potom mi povedala, aby som si ľahol na lôžko na chrbát. Trošku som rozmýšľal, ako na to lôžko vyskočím, pretože bolo pre mňa trochu vysoké, keďže paní doktorka má takmer 190 cm. Doktorka vytiahla nenápadný schodík, vďaka ktorému som na lôžko vyhupsol. Začala mi ohýbať v kolene nohy, hovorila mi, aby som tlačil proti jej tlačeniu rukou a potom mi napadlo, že ona je vlastne niečo ako chiropraktik, akurát že je profesionálka a nie nejaký tea-pack z ulice, ktorý sa hrá, že zjedol všetku lekársku múdrosť sveta a sotva vie, čo vlastne robí. Po analýze, ktorá bola veľmi príjemná už prišlo na "lámanie" kostí. Ľahol som si na brucho a pani doktorka nahmatala tie stavce, ktoré bolo treba napraviť. Zhlboka som sa nadýchol, hánkou jej dlane som cítil zameranie na správne miesto a s prudkým výdychom urobila hmat. Na tom mieste mi to fajne chruplo a cítil som zrazu úžasnú úľavu. Pani doktorka sa ma ešte spýtala, či zvyknem mať bolesti aj v oblasti krížov, odpovedal som kladne a už som ležal najprv na jednom a potom na druhom boku a vždy mi v oblasti panvy pekne chruplo. Po tomto fantastickom zážitku mi podala kartičku, papier pre moju obvodnú lekárku a povedala mi, aby som sa objednal na cvičenie, elektroliečbu a parafín. Samozrejme nezabudla spomenúť aj na platené služby, ako masáž (predražená) a rôzne spoločné cvičenia. Obliekol som sa, rozlúčil sa s ňou a išiel som sa poobjednávať na rehabilitačné procedúry. Páčilo sa mi, že všetky procedúry sa naplánovali tak, aby po sebe nadväzovali. Už som sa tešil na svoj prvý parafínový zábal.
Pokračovanie nabudúce
Komentáre
Zverejnenie komentára