Všetci sme tak trochu "blázni" - časť III.
Blížil sa pomaly víkend a v obedňajších hodinách zazvonil domový telefón. Zvyknem ho nazývať interkom. Po ohlásení sa, aby som zistil, kto mi to nečakane zazvonil, sa ohlásil neznámy mužský hlas. Poprosil ma, aby som zišiel dole pred bránu a nezabudol so sebou zobrať péenku. Neubehli ani tri týždne a už prišla kontrola. Tomu sa hovorí dôslednosť, pomyslel som si. Pán sa ma spýtal, čo mi je, pozrel na diagnózu, ktorá znamenala niečo v zmysle, že mám problémy s chrbticou, niečo si načmáral do svojho bloku a na ten zdrap papiera so zeleným písmom napísal dátum a podpísal sa. Položil mi otázku, či pôjdem na rehabilitáciu, na čo som mu odpovedal, že ešte neviem, pretože sa s vyšetrením ešte výrazne nepohlo. Okrem RTG hlavy a krčnej chrbtice a vyšetrenia v ORL ambulancii, som neabsolvoval nič iné. Vedel som len to, že mám blok v krčnej chrbtici medzi stavcami C5 a C6, nič viac.
Tá samota ma ubíjala. Keďže ma už vyslanec zo sociálky navštívil, prišlo mi na um, že by nebolo odveci výjsť na chvíľu von, aspoň cez víkend. Dohodol som sa s kamarátom, ktorého meno je všeobecnej verejnosti známe, že ho navštívim a že aspoň preberieme dačo ohľadom projektu, na ktorom sme pracovali. A tak som sa v jeden víkendový slnečný deň vybral na hodinovú túru. Cestou som sa zastavil v jednom z tých mnohých nákupných centier, ktoré nemám moc v láske, za účelom kúpiť si krabičku cigariet. Trafika, ktorá sa nachádza vonku, mala obedňajšiu prestávku, takže som musel chtiac-nechtiac vstúpiť dovnútra. Na moje prekvapenie bolo vnútri plno. Pomyslel som si, že tí ľudia asi nemajú rozum, keď trávia voľný čas nakupovaním "zbytočností" a že nie sú radšej niekde pri vode a neopaľujú sa. Vonku sa teploty pohybovali okolo 30°C, vnútri bolo príšerne dusno. Celé to bolo zvrátené. Ja som vkročil do nákupného centra len za účelom návštevy trafiky, nie sa zastavovať pri každom výklade butiku, prišiel som teda s čistým štítom.
Pravou nohou som vkročil na pohyblivé schodisko a nechal sa unášať eskalátorom na vyššie poschodie, na ktorom sídlila trafika. Netešil som sa ale pocitu, že nemusím aspoň na pár sekúnd kráčať. Došlo mi zle. Bez akéhokoľvek rozmýšľania som začal šliapať po schodoch. Keď už som bol na poschodí, oprel som sa rukou o zábradlie, ktoré chráni ľudí, aby nepadli na prízemie ako bezvládne vrecia a rozdychával som ten "opilecký" stav, ktorý mi navodil eskalátor. Prebleslo mi hlavou, že to s mojou závraťou bude niečo vážnejšie, že asi s mojim mozgom niečo nie je v poriadku. Keď som sa ako-tak spamätal, vletel som do trafiky, vyčkal, kým nerozhodný pánko v stredných rokoch si vyberie správny časopis a vypýtal som si od predavačky krabičku cigariet. V prstoch som už držal pripravené mince v požadovanej sume a len čakal, kým ma o tie peniaze požiada. Ešte mierne zmätený som poprial predavačke príjemný víkend a poberal sa z toho divného miesta plného divných ľudí. Eskalátor smerujúci na prízemie nejaký dobrák zastavil stlačením tlačidla núdzového zastavenia. V duchu som mu poďakoval. Keď som vyšiel z nákupného centra von, nič mi nebránilo v tom, aby som pokračoval v ceste za kamarátom/kolegom/klientom. Čakala ma ešte polhodinka pešej chôdze.
Blížil som sa k cieľu mojej načierno organizovanej výpravy. Prechádzal som tichou, ale veľkou ulicou plnou zástavby šesťposchodových tehlových bytoviek, postavených snáď ešte v budovateľských 50. rokoch. Z vrecka pohodlných kraťasov som vytiahol mobilný telefón a ohlásil som sa kamarátovi, že sa už blížim k jeho domu. Stál som na dvore nenápadného domu a netrvalo dlho, kým sa otvorili staré drevené dvere.
Zvítali sme sa, sadli sme si na múrik pred domom a začali siahodlhú diskusiu o všetkom. O hudbe, o hudbe, o hudbe, o projekte, o mojom zdravotnom stave, o hudbe a o hudbe. Zbožňujem ten pocit, keď môžem rozprávať o tom, čo ma baví a nemusím sa cítiť ako exot, ktorý rozpráva akousi nezrozumiteľnou hatlaninou. O to viac, keď s niekym vediem na túto tému dialóg. Aspoň pri niekom sa odhalím a nepripadám si divne, ale naopak uspokojivo. Kamarát držal v ruke niekoľko malých platní o priemere 17cm. Medzi nimi sa nachádzal aj akýsi medziprodukt toho projektu, na ktorom sme pracovali. Podal mi dve malé platne, jedna bola bez obalu a povedal mi, že nie je s nimi spokojný. Nebolo to ani tak mojou chybou, ako skôr chybou miesta, kde sa tieto platne vyrobili, alebo teda majú vyrobiť. Mojou úlohou bolo si ich vypočuť a pripraviť podklad na výrobu tak, aby sa eliminoval problém, ktorý vznikol pri výrobe. Tie platne boli prebasované, stereofónia akokeby neexistovala, proste mizerný zvuk. Neostávalo mi nič iné, než ubrať na podklade basy a rozšíriť stereobázu tak, aby bolo počuť, že hrajú dve gitary a každá okupuje buď ľavý, alebo pravý kanál. A pokiaľ možno to urobiť tak, aby výsledná platňa znela normálne. Šialená predstava pripraviť na výrobu podklad, ktorý nemá vôbec basy.
Netrvalo dlho a našu debatu na chvíľu prerušil detský hlások. Obaja sme zdvihli hlavy, aby sme videli na najvyššom poschodí nízkej bytovky dve blonďavé hlavy, jednu dospelácku a jednu detskú. Automaticky som pozdravil kamarátovu manželku a dcérku, ktorá si vyžiadala ísť von sa s nami hrať. A tak sa do chlapskej party pridal zástupca detskej bezstarostnosti, ktorú občas našej mládeži závidím. K malým platniam pribudla nafukovacia lopta a po zbytok mojej návštevy sme si ju hádzali, či kopali.
Po rozlúčke s nimi všetkými som sa vybral späť domov. Keď už som sa blížil k môjmu bydlisku, tešil ma fakt, že mi počas môjho výletu nezazvonil telefón a že som nemusel hľadať nejakú bizarnú výhovorku, prečo som nebol cez víkend doma. Aspoň na malú chvíľu som sa cítil ako normálny človek. Netušil som však, že táto chvíľa bola na niekoľko mesiacov posledná.
Pokračovanie nabudúce
Tá samota ma ubíjala. Keďže ma už vyslanec zo sociálky navštívil, prišlo mi na um, že by nebolo odveci výjsť na chvíľu von, aspoň cez víkend. Dohodol som sa s kamarátom, ktorého meno je všeobecnej verejnosti známe, že ho navštívim a že aspoň preberieme dačo ohľadom projektu, na ktorom sme pracovali. A tak som sa v jeden víkendový slnečný deň vybral na hodinovú túru. Cestou som sa zastavil v jednom z tých mnohých nákupných centier, ktoré nemám moc v láske, za účelom kúpiť si krabičku cigariet. Trafika, ktorá sa nachádza vonku, mala obedňajšiu prestávku, takže som musel chtiac-nechtiac vstúpiť dovnútra. Na moje prekvapenie bolo vnútri plno. Pomyslel som si, že tí ľudia asi nemajú rozum, keď trávia voľný čas nakupovaním "zbytočností" a že nie sú radšej niekde pri vode a neopaľujú sa. Vonku sa teploty pohybovali okolo 30°C, vnútri bolo príšerne dusno. Celé to bolo zvrátené. Ja som vkročil do nákupného centra len za účelom návštevy trafiky, nie sa zastavovať pri každom výklade butiku, prišiel som teda s čistým štítom.
Pravou nohou som vkročil na pohyblivé schodisko a nechal sa unášať eskalátorom na vyššie poschodie, na ktorom sídlila trafika. Netešil som sa ale pocitu, že nemusím aspoň na pár sekúnd kráčať. Došlo mi zle. Bez akéhokoľvek rozmýšľania som začal šliapať po schodoch. Keď už som bol na poschodí, oprel som sa rukou o zábradlie, ktoré chráni ľudí, aby nepadli na prízemie ako bezvládne vrecia a rozdychával som ten "opilecký" stav, ktorý mi navodil eskalátor. Prebleslo mi hlavou, že to s mojou závraťou bude niečo vážnejšie, že asi s mojim mozgom niečo nie je v poriadku. Keď som sa ako-tak spamätal, vletel som do trafiky, vyčkal, kým nerozhodný pánko v stredných rokoch si vyberie správny časopis a vypýtal som si od predavačky krabičku cigariet. V prstoch som už držal pripravené mince v požadovanej sume a len čakal, kým ma o tie peniaze požiada. Ešte mierne zmätený som poprial predavačke príjemný víkend a poberal sa z toho divného miesta plného divných ľudí. Eskalátor smerujúci na prízemie nejaký dobrák zastavil stlačením tlačidla núdzového zastavenia. V duchu som mu poďakoval. Keď som vyšiel z nákupného centra von, nič mi nebránilo v tom, aby som pokračoval v ceste za kamarátom/kolegom/klientom. Čakala ma ešte polhodinka pešej chôdze.
Blížil som sa k cieľu mojej načierno organizovanej výpravy. Prechádzal som tichou, ale veľkou ulicou plnou zástavby šesťposchodových tehlových bytoviek, postavených snáď ešte v budovateľských 50. rokoch. Z vrecka pohodlných kraťasov som vytiahol mobilný telefón a ohlásil som sa kamarátovi, že sa už blížim k jeho domu. Stál som na dvore nenápadného domu a netrvalo dlho, kým sa otvorili staré drevené dvere.
Zvítali sme sa, sadli sme si na múrik pred domom a začali siahodlhú diskusiu o všetkom. O hudbe, o hudbe, o hudbe, o projekte, o mojom zdravotnom stave, o hudbe a o hudbe. Zbožňujem ten pocit, keď môžem rozprávať o tom, čo ma baví a nemusím sa cítiť ako exot, ktorý rozpráva akousi nezrozumiteľnou hatlaninou. O to viac, keď s niekym vediem na túto tému dialóg. Aspoň pri niekom sa odhalím a nepripadám si divne, ale naopak uspokojivo. Kamarát držal v ruke niekoľko malých platní o priemere 17cm. Medzi nimi sa nachádzal aj akýsi medziprodukt toho projektu, na ktorom sme pracovali. Podal mi dve malé platne, jedna bola bez obalu a povedal mi, že nie je s nimi spokojný. Nebolo to ani tak mojou chybou, ako skôr chybou miesta, kde sa tieto platne vyrobili, alebo teda majú vyrobiť. Mojou úlohou bolo si ich vypočuť a pripraviť podklad na výrobu tak, aby sa eliminoval problém, ktorý vznikol pri výrobe. Tie platne boli prebasované, stereofónia akokeby neexistovala, proste mizerný zvuk. Neostávalo mi nič iné, než ubrať na podklade basy a rozšíriť stereobázu tak, aby bolo počuť, že hrajú dve gitary a každá okupuje buď ľavý, alebo pravý kanál. A pokiaľ možno to urobiť tak, aby výsledná platňa znela normálne. Šialená predstava pripraviť na výrobu podklad, ktorý nemá vôbec basy.
Netrvalo dlho a našu debatu na chvíľu prerušil detský hlások. Obaja sme zdvihli hlavy, aby sme videli na najvyššom poschodí nízkej bytovky dve blonďavé hlavy, jednu dospelácku a jednu detskú. Automaticky som pozdravil kamarátovu manželku a dcérku, ktorá si vyžiadala ísť von sa s nami hrať. A tak sa do chlapskej party pridal zástupca detskej bezstarostnosti, ktorú občas našej mládeži závidím. K malým platniam pribudla nafukovacia lopta a po zbytok mojej návštevy sme si ju hádzali, či kopali.
Po rozlúčke s nimi všetkými som sa vybral späť domov. Keď už som sa blížil k môjmu bydlisku, tešil ma fakt, že mi počas môjho výletu nezazvonil telefón a že som nemusel hľadať nejakú bizarnú výhovorku, prečo som nebol cez víkend doma. Aspoň na malú chvíľu som sa cítil ako normálny človek. Netušil som však, že táto chvíľa bola na niekoľko mesiacov posledná.
Pokračovanie nabudúce
Komentáre
Zverejnenie komentára