Všetci sme tak trochu "blázni" - časť IV.
Návšteva u neurológa trvala ledva tri minúty. Výsledky z vyšetrenia na ORL ambulancii boli bez nálezu, pán doktor eliminoval teda jednu z možných príčin môjho zdravotného stavu. Spýtal sa ma, ako sa cítim a ja som mu odpovedal, že som zatiaľ zlepšenie na sebe nezbadal a porozprával som mu o zážitku z počítačovej hry. Jeho odpoveď znela, že ma objedná na CT mozgu. Rozlúčili sme sa s tým, že sa vidíme opäť o týždeň (čiže opäť musím zavolať do ambulancie a objednať sa).
Blížili sa promócie mojej vtedajšej priateľky. Čerstvá absolventka a držiteľka vytúženého magisterského titulu ma už pár dní predtým uprosíkala, aby som na promócie prišiel. Dokonca chcela vybaviť na škole povolenie, keby náhodou ma medzitým zháňal vyslanec zo sociálky. Trošku bizarná predstava človeka, ktorý nevie, čo obnáša byť práceneschopný a ktorý nemá vychádzky. Ale nechcel som byť akokoľvek krutý voči nej a ako správny partner som bez väčšieho nátlaku súhlasil. Čiže ma čakal ďalší načierno organizovaný výlet, tentokrát ale uprostred pracovného týždňa a v obedňajších hodinách, akurát, že tentokrát som mal veľké obavy z toho, keby to prasklo.
Pozvanie dostala aj moja mama. Prišla v dopoludňajších hodinách, aby sa stihla obliecť do decentného kostýmu. Ja som ešte v "civile" vybehol narýchlo na neďaleké trhovisko kúpiť si nové slnečné okuliare (tie moje staré sa už rozpadli) a mal som veľké šťastie, že som ich kúpil dosť lacno. Z pôvodnej sumy 5€ som zaplatil nakoniec 3€. Predavačke som nechal 1 euro sprepitné a poďakoval sa jej za výhodný kšeft a že mi dobre poradila. V tých okuliaroch som nakoniec vyzeral dosť neprirodzene. Sú to také "rytmusovské" brýlky, samozrejme, že veľmi lacno vyzerajúce. Vtedajšia priateľka mi ich pochválila, ale sám som sa v nich cítil nesvoj. Tie 4€, ktoré som za ne dal, som oželel. No a samozrejme, že som nemohol prísť bez peknej kytice, takže som sa na vtedajšie pomery "pleskol" po vačku a kúpil veľmi peknú, ale aj pekne drahú kyticu. Po zbytok mesiaca som bol len na lacných rožkoch a občasne aj na lacných, nechutných, nekvalitných konzervách. Človek, žijúci sám v dvojizbovom byte, s "východoslovenským" platom, navyše ukráteným o stovku (splácal som úver), má problém len tak rozhadzovať peniaze. Každý cent mal pre mňa vtedy obrovskú hodnotu a naučil som sa aj obmedziť fajčenie. Namiesto obligátnej krabičky cigariet denne som musel vyžiť s krabičkou na dva-tri dni. A to nehovorím o tom, že ako práceneschopný som musel mať nejakú rezervu na lieky. Za toto moje držgrošstvo som si to u rodiny vtedajšej priateľky pekne zlízol. Veď na takúto udalosť treba kúpiť niečo drahé a cenné, napríklad zlatý náhrdelník. Aký som bol zlý a netaktný, normálne sa za to dodnes hanbím a vyčítam si to, prečo som radšej kvôli tomu zlatému náhrdelníku neskapal od hladu!!!!!
Mama sa rozhodla i napriek mojim protestom, že pôjde so mnou pešo. Chcel som, aby šla normálne autobusom a že sa pred budovou univerzity stretneme. Nie že by som protestoval, ale ja som navyknutý chodiť trošku rýchlejšie a moja mama má už svoje roky. Bohužiaľ nás tlačil čas (a vtedajšia priateľka na telefóne) a tak som radšej mame zavolal taxík, keď sme sa nachádzali pri mieste, kde kedysi stál futbalový štadión a podal som mame do rúk desaťeurovku. Zvyšnú trasu po univerzitu som miernym poklusom dobehol sám. Pred univerzitou som stretol vtedajšiu priateľku s jej mamou, zvítal som sa s nimi a narýchlo sme prehodili zopár slov. Pozdravil som sa aj s jej spolužiačkami, ktoré som poznal a ktoré si išli ešte rýchlo dať poslednú cigaretku pred začiatkom ceremónie. Keďže moja mama ešte nebola ani zďaleka na ceste, dostal som od mamy vtedajšej priateľky vstupenky a odišla obsadiť miesta do auly univerzity. O necelé tri minúty prišiel taxík s mojou mamou a tak sme nakoniec, len minútu po začiatku konečne vošli do budovy univerzity.
Keďže sme prišli "neskoro", pustili nás do auly až po doznení štátnej hymny. Sadli sme si vedľa mamy vtedajšej priateľky a jej mladšieho bráška. Vytiahol som z púzdra kompaktný fotoaparát, takzvané mydlo a vyčkával na ten moment, kedy vystúpi moje vtedajšie slniečko v nádherných šatách a ktoré si prevezme svoj vybojovaný diplom. Bohužiaľ sa so mnou začali diať veci, po ktorých som najmenej túžil. Došlo mi zle. Cítil som, že sa opúšťam a začal som si rýchlo v duchu vyčítať, že fakt nie som v poriadku. Krucinál, veď nie som ani v autobuse, ani na kolotoči, ani pred sebou nevidím rýchlo mihotajúce sa obrazce, tak prečo zažívam tieto závraťové stavy na mieste, kde všetci tíško sedia na stoličkách a kde sa nič zbesilo nehýbe??
Pocity na odpadnutie, pocity na zvracanie, pocity, ako keby sa zvuk všetkého zrazu radikálne spomalil a chytil nádych po flangeri. Fólia pred očami. Do frasa vydrž, hovoril som si. Stihol som urobiť jeden mierne rozmazaný záber, ako vtedajšia priateľka prevzala do rúk diplom a s ospravedlnením som sa zodvihol a odkráčal preč. Cítil som, že to vtedajšia priateľka videla. Ale rád by som vedel, čo si o tom myslela.
Totálne dezorientovaný som sa spýtal mladého chalana, asi tamojšieho študenta, kde sa nachádzajú toalety. Ukázal mi smer, z posledných síl som mu poďakoval a priam rýchlosťou svetla som vletel dovnútra. Takmer som skoro celou silou odstrelil vychádzajúceho bielovlasého pána, ktorý si isto prišiel pozrieť svoju vnučku.
Zabuchol som sa do kabínky a vyčkával na moment, kedy to už konečne vyletí zo mňa. Za posledné obdobie mi z cestovania bolo zle, ale ani raz som nevracal. Teraz to už vyzeralo, že fakt hodím šabľu. A nič.
Závrať klesala a stúpala ako sínusoida, motal som sa hore-dole, vlhčil som si vodou tvár a pravidelne som sa dotackal do kabínky, keby náhodou. Vôbec nič. Začal som sa nenávidieť a preklínať za to, čo mi bolo. Ale zároveň som v duchu trpel za tie stavy. Keby som bol ochlasta, alebo feťák, tak ok, vedel by som, z čoho to mám. Ale nepijem alkohol a som proti drogám. Tak kde je problém? Prečo sa to stalo tu a teraz? Potreboval som ísť na vzduch. Vonku som sa oprel o múr a snažil sa dostať do normálu. Tam som to ako-tak rozdýchal, tak som išiel nazad dovnútra. Ale o nič lepšie mi veru nebolo. Pre istotu som sedel v komunistickom kresle hneď pred pánskou toaletou, totálne mimo. Celý svet sa točil okolo mňa. Popri mne prešla mamička s dieťaťom a prisahal by som, že si o mne pomyslela, že som sa niekde škaredo ožral. Musel som vyzerať biedne.
Vchod do auly sa otvoril a začali vychádzať rodičia a príbuzní absolventov. Domotaný z celého zážitku som sa snažil stretnúť s vtedajšou priateľkou, jej rodinou a mojou mamou. Oznámiť im, čo sa mi stalo a zvaliť to na dusno, ktoré bolo vnútri univerzity. Pobozkali sme sa, stretli sme spoločného kamaráta s jeho manželkou a dcérkou a dozvedeli sme sa, že sedeli na hornom poschodí. Mne sa ale zdravotne nepolepšilo. Zvieralo mi moje vnútro a po ničom inom som netúžil, len aby som odtiaľ vypadol, aby som nespôsobil prípadný trapas s vyvráteným obsahom žalúdku. Takto som sa nedostal na spoločnú fotografiu vo vnútri univerzity. Radšej som sa motal v priľahlej tichej uličke, aby som nebol všetkým na očiach. Veď keď to príde, tak to príde a po takom faux pas som najmenej túžil. Vtedajšia priateľka a moja mama po chvíli prišli za mnou a skontrolovali ma, či som v poriadku. Obe si robili o mňa starosti. Vonku sa mi začalo polepšovať. Po asi 15 minútach, keď som sa otriasol a začal dostávať späť do funkčného stavu, som sa pripojil k celej skupinke ľudí, ktorí prišli na pozvanie mojej vtedajšej polovičky. Potom sme sa spolu vybrali do neďalekej reštaurácie na slávnostný obed, kde sme družne debatovali snáď o všetkom. Po asi dvoch hodinách sme sa všetci spoločne rozlúčili a každý sme išli svojou cestou, ja s mojou mamou domov. Tento príjemno-nepríjemný zážitok vo mne vzbudzoval zmiešané pocity. Pocity obavy zo zdravotného stavu, pocity hnevu za ten "takmer" trapas, pocity radosti, keď milovaná osoba v krásnych šatách držala diplom a stala sa dospelou ženou a už nie je študentkou.
A v neposlednom rade som bol zvedavý na to CT mozgu. Termín som ešte nedostal.
Pokračovanie nabudúce
Blížili sa promócie mojej vtedajšej priateľky. Čerstvá absolventka a držiteľka vytúženého magisterského titulu ma už pár dní predtým uprosíkala, aby som na promócie prišiel. Dokonca chcela vybaviť na škole povolenie, keby náhodou ma medzitým zháňal vyslanec zo sociálky. Trošku bizarná predstava človeka, ktorý nevie, čo obnáša byť práceneschopný a ktorý nemá vychádzky. Ale nechcel som byť akokoľvek krutý voči nej a ako správny partner som bez väčšieho nátlaku súhlasil. Čiže ma čakal ďalší načierno organizovaný výlet, tentokrát ale uprostred pracovného týždňa a v obedňajších hodinách, akurát, že tentokrát som mal veľké obavy z toho, keby to prasklo.
Pozvanie dostala aj moja mama. Prišla v dopoludňajších hodinách, aby sa stihla obliecť do decentného kostýmu. Ja som ešte v "civile" vybehol narýchlo na neďaleké trhovisko kúpiť si nové slnečné okuliare (tie moje staré sa už rozpadli) a mal som veľké šťastie, že som ich kúpil dosť lacno. Z pôvodnej sumy 5€ som zaplatil nakoniec 3€. Predavačke som nechal 1 euro sprepitné a poďakoval sa jej za výhodný kšeft a že mi dobre poradila. V tých okuliaroch som nakoniec vyzeral dosť neprirodzene. Sú to také "rytmusovské" brýlky, samozrejme, že veľmi lacno vyzerajúce. Vtedajšia priateľka mi ich pochválila, ale sám som sa v nich cítil nesvoj. Tie 4€, ktoré som za ne dal, som oželel. No a samozrejme, že som nemohol prísť bez peknej kytice, takže som sa na vtedajšie pomery "pleskol" po vačku a kúpil veľmi peknú, ale aj pekne drahú kyticu. Po zbytok mesiaca som bol len na lacných rožkoch a občasne aj na lacných, nechutných, nekvalitných konzervách. Človek, žijúci sám v dvojizbovom byte, s "východoslovenským" platom, navyše ukráteným o stovku (splácal som úver), má problém len tak rozhadzovať peniaze. Každý cent mal pre mňa vtedy obrovskú hodnotu a naučil som sa aj obmedziť fajčenie. Namiesto obligátnej krabičky cigariet denne som musel vyžiť s krabičkou na dva-tri dni. A to nehovorím o tom, že ako práceneschopný som musel mať nejakú rezervu na lieky. Za toto moje držgrošstvo som si to u rodiny vtedajšej priateľky pekne zlízol. Veď na takúto udalosť treba kúpiť niečo drahé a cenné, napríklad zlatý náhrdelník. Aký som bol zlý a netaktný, normálne sa za to dodnes hanbím a vyčítam si to, prečo som radšej kvôli tomu zlatému náhrdelníku neskapal od hladu!!!!!
Mama sa rozhodla i napriek mojim protestom, že pôjde so mnou pešo. Chcel som, aby šla normálne autobusom a že sa pred budovou univerzity stretneme. Nie že by som protestoval, ale ja som navyknutý chodiť trošku rýchlejšie a moja mama má už svoje roky. Bohužiaľ nás tlačil čas (a vtedajšia priateľka na telefóne) a tak som radšej mame zavolal taxík, keď sme sa nachádzali pri mieste, kde kedysi stál futbalový štadión a podal som mame do rúk desaťeurovku. Zvyšnú trasu po univerzitu som miernym poklusom dobehol sám. Pred univerzitou som stretol vtedajšiu priateľku s jej mamou, zvítal som sa s nimi a narýchlo sme prehodili zopár slov. Pozdravil som sa aj s jej spolužiačkami, ktoré som poznal a ktoré si išli ešte rýchlo dať poslednú cigaretku pred začiatkom ceremónie. Keďže moja mama ešte nebola ani zďaleka na ceste, dostal som od mamy vtedajšej priateľky vstupenky a odišla obsadiť miesta do auly univerzity. O necelé tri minúty prišiel taxík s mojou mamou a tak sme nakoniec, len minútu po začiatku konečne vošli do budovy univerzity.
Keďže sme prišli "neskoro", pustili nás do auly až po doznení štátnej hymny. Sadli sme si vedľa mamy vtedajšej priateľky a jej mladšieho bráška. Vytiahol som z púzdra kompaktný fotoaparát, takzvané mydlo a vyčkával na ten moment, kedy vystúpi moje vtedajšie slniečko v nádherných šatách a ktoré si prevezme svoj vybojovaný diplom. Bohužiaľ sa so mnou začali diať veci, po ktorých som najmenej túžil. Došlo mi zle. Cítil som, že sa opúšťam a začal som si rýchlo v duchu vyčítať, že fakt nie som v poriadku. Krucinál, veď nie som ani v autobuse, ani na kolotoči, ani pred sebou nevidím rýchlo mihotajúce sa obrazce, tak prečo zažívam tieto závraťové stavy na mieste, kde všetci tíško sedia na stoličkách a kde sa nič zbesilo nehýbe??
Pocity na odpadnutie, pocity na zvracanie, pocity, ako keby sa zvuk všetkého zrazu radikálne spomalil a chytil nádych po flangeri. Fólia pred očami. Do frasa vydrž, hovoril som si. Stihol som urobiť jeden mierne rozmazaný záber, ako vtedajšia priateľka prevzala do rúk diplom a s ospravedlnením som sa zodvihol a odkráčal preč. Cítil som, že to vtedajšia priateľka videla. Ale rád by som vedel, čo si o tom myslela.
Totálne dezorientovaný som sa spýtal mladého chalana, asi tamojšieho študenta, kde sa nachádzajú toalety. Ukázal mi smer, z posledných síl som mu poďakoval a priam rýchlosťou svetla som vletel dovnútra. Takmer som skoro celou silou odstrelil vychádzajúceho bielovlasého pána, ktorý si isto prišiel pozrieť svoju vnučku.
Zabuchol som sa do kabínky a vyčkával na moment, kedy to už konečne vyletí zo mňa. Za posledné obdobie mi z cestovania bolo zle, ale ani raz som nevracal. Teraz to už vyzeralo, že fakt hodím šabľu. A nič.
Závrať klesala a stúpala ako sínusoida, motal som sa hore-dole, vlhčil som si vodou tvár a pravidelne som sa dotackal do kabínky, keby náhodou. Vôbec nič. Začal som sa nenávidieť a preklínať za to, čo mi bolo. Ale zároveň som v duchu trpel za tie stavy. Keby som bol ochlasta, alebo feťák, tak ok, vedel by som, z čoho to mám. Ale nepijem alkohol a som proti drogám. Tak kde je problém? Prečo sa to stalo tu a teraz? Potreboval som ísť na vzduch. Vonku som sa oprel o múr a snažil sa dostať do normálu. Tam som to ako-tak rozdýchal, tak som išiel nazad dovnútra. Ale o nič lepšie mi veru nebolo. Pre istotu som sedel v komunistickom kresle hneď pred pánskou toaletou, totálne mimo. Celý svet sa točil okolo mňa. Popri mne prešla mamička s dieťaťom a prisahal by som, že si o mne pomyslela, že som sa niekde škaredo ožral. Musel som vyzerať biedne.
Vchod do auly sa otvoril a začali vychádzať rodičia a príbuzní absolventov. Domotaný z celého zážitku som sa snažil stretnúť s vtedajšou priateľkou, jej rodinou a mojou mamou. Oznámiť im, čo sa mi stalo a zvaliť to na dusno, ktoré bolo vnútri univerzity. Pobozkali sme sa, stretli sme spoločného kamaráta s jeho manželkou a dcérkou a dozvedeli sme sa, že sedeli na hornom poschodí. Mne sa ale zdravotne nepolepšilo. Zvieralo mi moje vnútro a po ničom inom som netúžil, len aby som odtiaľ vypadol, aby som nespôsobil prípadný trapas s vyvráteným obsahom žalúdku. Takto som sa nedostal na spoločnú fotografiu vo vnútri univerzity. Radšej som sa motal v priľahlej tichej uličke, aby som nebol všetkým na očiach. Veď keď to príde, tak to príde a po takom faux pas som najmenej túžil. Vtedajšia priateľka a moja mama po chvíli prišli za mnou a skontrolovali ma, či som v poriadku. Obe si robili o mňa starosti. Vonku sa mi začalo polepšovať. Po asi 15 minútach, keď som sa otriasol a začal dostávať späť do funkčného stavu, som sa pripojil k celej skupinke ľudí, ktorí prišli na pozvanie mojej vtedajšej polovičky. Potom sme sa spolu vybrali do neďalekej reštaurácie na slávnostný obed, kde sme družne debatovali snáď o všetkom. Po asi dvoch hodinách sme sa všetci spoločne rozlúčili a každý sme išli svojou cestou, ja s mojou mamou domov. Tento príjemno-nepríjemný zážitok vo mne vzbudzoval zmiešané pocity. Pocity obavy zo zdravotného stavu, pocity hnevu za ten "takmer" trapas, pocity radosti, keď milovaná osoba v krásnych šatách držala diplom a stala sa dospelou ženou a už nie je študentkou.
A v neposlednom rade som bol zvedavý na to CT mozgu. Termín som ešte nedostal.
Pokračovanie nabudúce
Komentáre
Zverejnenie komentára