Monológy pod modrým neónom

   Istotne to nebol jediný element, ktorý spôsobil neexistenciu sebadôvery. Toho bolo viac. Aj rodina, do ktorej som sa narodil, mala ďaleko od ideálov. Otec bol žiarlivý alkoholik, ktorý mal kopec démonov, s ktorými ani nevedel bojovať, o 10 rokov starší brat z matkinho prvého manželstva, si uzurpoval dominanciu tým, že ma ponižoval a snažil sa dokázať, že nič neviem, nič som nezažil a o živote viem úplne hovno. Namiesto podpory som sa dočkal len degradácie, nielen zo strany niektorých spolužiakov zo základnej školy, ale aj niektorých členov rodiny. A to až tak, že som nakoniec nič nedokázal. Na základnej škole som mal mizerný prospech, strednú som horko-ťažko dokončil a na vysokú by som sa nedostal, ani keby prišiel za mojimi rodičmi sám minister školstva s miliónom v kufríku. Nikto ma nebral vážne, môj názor nemal žiadnu váhu a možnosť prejaviť sa mi nebola umožnená. Bol som nezaujímavý, bez sebavedomia a bez sebadôvery. Bol som predurčený na zánik. "Toho si nevšímajte, to ...

   Aby som mohol písať o konci, musím sa vrátiť na začiatok. Nie na začiatok toho, o čom píšem, o chorobe. Nie na začiatok vzťahu, ktorý prebiehal počas tej udalosti. Ale na začiatok formovania mojej osobnosti. Poďme sa vrátiť do čias, kedy mi chýbalo niekoľko rokov, aby som sa stal držiteľom občianskeho preukazu.   Keď sú deti ešte v materskej škole, nepanuje tam rivalita, ponižovanie, uvedomelá zlomyseľnosť, či šikana. Aj keď niektoré deti vedeli vyviesť dáku lotrovinu, nevznikli tam trhliny v duši, ktoré si človek nesie pomaly celý svoj život. Tieto veci sa dejú neskôr, na základnej škole. Nemôžem povedať, že by ma fyzicky šikanovali, ale bol som terčom ponižovania a výsmechu, najmä za to, čo som nemohol ovplyvniť. Výška. Poniektorí spolužiaci sa tvárili, že sú kamaráti, ale v podstate zneužívali toho, že nie som ako oni a že mi záležalo na tom, aby som niekam zapadol. Bol som im na smiech. Veď čo by im mohol spraviť človiečik, čo v ôsmej triede ZŠ meria sotva 146 cm, ...