Všetci sme tak trochu "blázni" - časť XVIII.

   Aby som mohol písať o konci, musím sa vrátiť na začiatok. Nie na začiatok toho, o čom píšem, o chorobe. Nie na začiatok vzťahu, ktorý prebiehal počas tej udalosti. Ale na začiatok formovania mojej osobnosti. Poďme sa vrátiť do čias, kedy mi chýbalo niekoľko rokov, aby som sa stal držiteľom občianskeho preukazu.

  Keď sú deti ešte v materskej škole, nepanuje tam rivalita, ponižovanie, uvedomelá zlomyseľnosť, či šikana. Aj keď niektoré deti vedeli vyviesť dáku lotrovinu, nevznikli tam trhliny v duši, ktoré si človek nesie pomaly celý svoj život. Tieto veci sa dejú neskôr, na základnej škole. Nemôžem povedať, že by ma fyzicky šikanovali, ale bol som terčom ponižovania a výsmechu, najmä za to, čo som nemohol ovplyvniť. Výška. Poniektorí spolužiaci sa tvárili, že sú kamaráti, ale v podstate zneužívali toho, že nie som ako oni a že mi záležalo na tom, aby som niekam zapadol. Bol som im na smiech. Veď čo by im mohol spraviť človiečik, čo v ôsmej triede ZŠ meria sotva 146 cm, keď druhý najnižší v triede je 164 cm vysoký. A to všetko spôsobovali chalani, čo vtedy mali 180 cm a viac. Je jasné, že to sebavedomie mi muselo padnúť veľmi hlboko a nemal som možnosť vyjadriť moju osobnosť. Dá sa povedať, že žiadnu som vlastne ani nemal. Stredná škola bola na tom podstatne lepšie. Nielen, že sa mi podarilo dorásť na aktuálnych 163 cm, nebol som ani najnižší v triede, ale nezaznamenal som na sebe akékoľvek formy šikany, teda aspoň nič, čo by ma poznamenalo.

  Približne v čase, keď som úspešne skončil základnú školu a začal chodiť na strednú, tak sa, podobne ako u ostatných, aj u mňa prejavoval záujem o dievčatá. Avšak bez nejakých úspechov. Nebol som zrejme dostatočne zaujímavý. Môj chabý pokus o rande so spolužiačkou skončil tým, keď som dostal košom len preto, že som od nej o rok mladší. Nuž blbý osud človiečika, čo nastúpi na strednú ako štrnásťročný a svoj prvý občiansky preukaz získa ako druhák. A podobných výhovoriek som počul v hojnom množstve ešte v dospelosti: "Si príliš dobrý", "nechcem ti ublížiť", "nefungovalo by to" a podobne.

  Sebavedomie bolo niečo, čo mi chýbalo. A ak som nadobudol pocit, že ho mám, bolo len otázkou času, aby som sa dozvedel, že to tak nie je celkom pravda. Môj prvý vzťah totiž začal z trucu. Mali sme ísť ako parta niekam von a jeden chalan tam prišiel s jednou babou, ktorá to brala ako rande. Akurát, že chalanovi bola akosi ľahostajná a nakoniec odišiel preč bez nej. Tak som sa teda podujal, že ju odprevadím domov a dohodli sme sa, že nabudúce pôjdeme von spolu. Ona to poňala ako provokáciu, aby u neho vyburcovali emócie, ale nakoniec to s ním ani nepohlo. Keď sa jej ostatní spýtali, či spolu chodíme, odpovedala áno. A ani vtedy to s ním nepohlo. A tak som teda mal tú česť sa prvýkrát bozkávať, či držať za ruky, z trucu. Vydržalo to len zopár mesiacov, kedy to ukončila bravúrnym spôsobom: našla si druhého, ideálnejšieho. Priznám sa, nerozumel som tomu, veď jej zjavne nevadilo, že som od nej o 7 cm nižší, či? Je to už dávno a odvtedy, až na dve malé výnimky, sme sa nevideli. O pár rokov neskôr sa zopakoval podobný scenár. Páčila sa mi jedna baba z ulice, dokonca bývala vo vedľajšej bráne. Asi by som ju popísal ako takú šedú myšku. Nebola to žiadna sexbomba, za ktorou by sa všetci otáčali, ale nebola ani nevzhľadná. Ani jej osobnosť nebola výrazná. Avšak spočiatku neprejavila o mňa záujem a tak to niekoľko mesiacov skúšala s inými chalanmi z partie, ktorí jej dali košom, dokonca aj jeden chalan, ktorý by za normálnych okolností bol vôbec rád, že by o neho niekto zakopol. A keď teda neprejavil nikto záujem, bol som zrazu dobrý aj ja. Ale tiež to trvalo veľmi krátko, iba pár mesiacov a navyše to so mnou ukončila tesne predtým, než som odišiel na ZVS.

  Po odkrútení 9 mesiacov vojenskej služby som sa vrátil späť do civilu a trvalo mi chvíľu sa zorientovať a zistiť, že sa na našej ulici veľa vecí zmenilo a kopec ľudí proste zmizlo. Do hry vstúpil "bývalý kolega" z praxe, s ktorým som mal vtedy dobré vzťahy. Informoval ma o novinke, ktorú zaviedol jeden nemenovaný operátor mobilných služieb: voľné víkendové hovory v rámci siete. A aby to bolo zaujímavejšie, organizovali sa vtedy hromadné, celovíkendové konferenčné hovory, kedy v jednom momente bolo pripojených aj šesť ľudí. Tak mi ten "ex-kolega z ateliéru" v jednom hovore povedal, že si takto cez víkendy telefonuje s dákou babou a vedú niekoľkohodinové hovory a krátko na to teda pripojil tú slečnu do nášho hovoru. Aby som bol úprimný, už si nepamätám, ako sa oni spoznali, aj keď mi tú story určite spomínal. Netrvalo dlho a spoznal som ju naživo. Priznám sa, že mi nepripadala ako niekto, s kým by som išiel dobrovoľne na rande. Nebola vyslovene nevzhľadná, ale do kolien som veru nepadal. Bral som ju ako kamošku a skôr som si myslel, že sa oni dajú dokopy. Akurát "ex-kolega" to tak nevidel, čo vyústilo do situácie, kedy sme boli vonku spolu a on si s niekym sms-koval, keď v tom zrazu zastal, aby napísal správu, ona sa postavila pred neho a načiahla sa, aby sa pobozkali. On ju úplne odignoroval a obišiel. Tento moment v nej zrejme naštartoval myšlienku: keď nie on, tak jeho kamarát. A tak sa zopakoval "truc-podnik" z "predvojnových čias", ale tomu som už venoval sólo článok na blogu. Výhodu som mal v tom, že som oprášil dávno zabudnuté "intímne záležitosti", keďže "predvojnová frajerka" tieto veci so mnou nepraktizovala. De facto od začiatku nefungujúci vzťah opäť stroskotal po pár mesiacoch. Ja som ostal nejaký čas single, ona o mesiac po našom oficiálnom rozchode oznámila cez "ex-kolegu", že je tehotná s novým frajerom.

  Po troch "vzťahoch" z trucu som sa cítil sklamaný a demotivovaný. Navyše ma môj brat ešte v časoch, než som narukoval, zoznámil s teletextovým chatom. To bolo v začiatkoch, kedy sa tam neinzerovali sexuálne ponuky. Internet ešte nebol rozšírený, CB vysielačky mali len ozajstní nerdi, takže jediná forma na spoznávanie nových ľudí boli práve SMS cez teletext. Za ten čas, čo som "slúžil vlasti" a prechádzal nefunkčným "truc-vzťahom", sa vybudovala silná komunita ľudí z teletextu, ktorí sa pravidelne stretávali v podnikoch, komunikovali súkromne mimo teletext a kde sa budovali aj prvé "teletextové" vzťahy. Takže som tam vstúpil medzi nich ako úplný nováčik, ktorého skôr spoznali ako "mladšieho brata toho chalana". Nič netrvá večne a tak aj tie stretnutia podliehali postupnej únave, vznikali tam medzi ľuďmi rôzne rozbroje, mnohých to prestalo baviť, aj ten teletextový chat si potom osvojili rôzni tragédi, z ktorých mi najviac utkvel v pamäti jeden, čo mal nick Enurko. Ten donekonečna posielal inzerát, že sa v noci počas spánku pomočuje a hľadal babu s podobným postihnutím. Počas toho obdobia som ešte skúšal, či nejestvuje nádej na netrucový vzťah, avšak bez výsledku. Celkovo som skrz SMS chat nadviazal kontakt s tromi babami. Dve ma nebrali ako zaujímavého a s tou treťou sa to dáko nerozbehlo, aj keď to obdobie bolo celkom príjemné. Sebavedomie bolo stále kdesi zapadnuté. Zlomový bod sa stal o rok neskôr, keď som urobil niečo, na čo som nebol hrdý ani v danom momente: nadviazal som jednorázový "intímny vzťah" s vtedajšou kolegyňou. Ani sa mi nepáčila, ani nebola extra bystrá. To, že bola o 10 rokov staršia, mi paradoxne nevadilo (a jej zrejme tiež nie). Celá tá situácia bola taká divná, že som si povedal, že sa už fakt na to vykašlem a od toho momentu som sa následujúcich 5 rokov dobrovoľne nesnažil o nadviazanie akéhokoľvek vzťahu.

 

Pokračovanie nabudúce