DVD - 2. časť - vývoj a premiéra

Philips a Sony v 90. rokoch pochopili, že CD bola strela do čierneho. Malý, kompaktný disk s priemerom 12 cm (a aj menšie 8 cm) sa ukázal byť univerzálnym nosičom nielen hudby, ale aj audiovizuálneho obsahu, či ako dátový nosič pre počítače, či herné konzoly. Zatiaľ čo hudobné CD svojou kvalitou zvuku a kapacitou plne postačovalo a aj pre dátové cédečka bolo 650, resp. 700 MB celkom dosť, tak Video CD bolo len akýmsi kompromisom s nižšou kvalitou obrazu. Veď čo by aj chceli, CD je vynález 70. rokov, odpremiérovaný v roku 1982. Na audiovizuálny obsah, i keď len v analógovej podobe tu bol veľkorozmerný Laserdisc, ktorý sa ako prvý optický disk objavil na trhu v roku 1978 (Ak by sme to vzali striktne, tak ani LaserDisc nie je prvý optický disk, toto prvenstvo má flexibilný disk pre klávesové nástroje Optigan firmy Mattel z roku 1971. Ak poznáte 16, alebo 35mm filmový pás určený pre kiná, tak viete, že vedľa jednotlivých políčok je tzv. optická zvuková stopa, tak disky pre Optigan klávesy obsahujú takýchto optických zvukových stôp v počte 52 v kruhoch a sú tam po jednotlivých tónov nahrané rôzne hudobné nástroje a žánrové hudobné doprovody v rôznych akordoch, niečo ako neskoršie samohrajky od firiem Casio, či Yamaha. Koniec totálneho odbočenia). Takže na stole stál návrh na nový formát s väčšou kapacitou dát, no s použitím disku rovnakého "formfaktoru" ako CD.

DVD sa vlastne v prvom nástrele ani nemal tak volať, Philips so Sony navrhli pre nový formát názov MMCD (Multimedia Compact Disc). Na tomto formáte začali pracovať prakticky od roku 1993, kedy vyšiel na trh prvý optický video disk s digitálnym záznamom - Video CD (VCD), o ktorom som písal v predošlom článku. Premisa bola jasná, disk by mal mať niekoľkonásobne vyššiu kapacitu, aby sa naň zmestil obsah v kvalite podľa štandardu D1, čiže v rozlíšení 720x576 pre PAL regióny (720x480 NTSC), s použitím vtedy najlepšej kompresie MPEG-2, s vyšším dátovým tokom, než malo bežné CD (rýchlosť 1x, čiže zhruba 1536 kbps). Súbežne na veľmi podobnom formáte pracovali aj ďalšie spoločnosti (Toshiba, Matsushita, Hitachi, Mitsubishi, Pioneer, Thomson, JVC) pod názvom SD (Super Density).

V januári 1995 už Sony s Philipsom svoj formát nazývali na tlačovej konferencii ako Digital Video Disc (DVD). V máji toho roku firmy IBM, HP, Apple, Compaq a Microsoft vyhlásili, že nepodporia ani jeden z prezentovaných formátov a podporia iba jeden zlúčený. Vtedajší prezident IBM Lou Gerstner doslova tlačil na obe vzniknuté frakcie, aby došli ku kompromisu. Zatiaľ čo jedna frakcia preferovala obojstranný jednovrstvový disk (podobne ako Laserdisc), druhá preferovala dvojvrstvový jednostranný disk. Navyše Philips so Sony trvali na tom, aby sa použil na plánovaný formát zdrojový kód EFMPlus, ktorý bol nadizajnovaný na použitie existujúcej CD servo technológie. Tým sa dosiahlo to, že pôvodne plánovaná kapacita 5 GB sa znížila na 4,7 GB.

V septembri 1995 Sony vyhlásilo ukončenie formátovej vojny a zlúčenie s frakciou vyvíjajúcou SD formát.  To bolo víťazstvo pre počítačové firmy, pretože sa tým docielilo to, že nový formát nebude určený výlučne pre audiovizuálny obsah. A tak spolu s novým súborovým systémom UDF (Universal Disk Format) vyšla v decembri 1995 špecifikácia nového formátu Digital Versatile Disc.

Finálna DVD Video špecifikácia bola následovná: obraz v plnom D1 rozlíšení vo formáte MPEG-2 s dátovým tokom do 10 Mbps, až 8 zvukových stôp vo formáte PCM, MPEG-2 audio, MPEG Multichannel a v štandarde aj Dolby Digital AC-3 od 1.0 do 5.1 s bitrate do 448 kbps (majitelia Laserdiscov s Dolby Digital zvukom museli okrem patričného AV receiveru s dekóderom vlastniť aj tzv. AC3 demodulátor na demodulovanie bitstreamu z analógovej stopy, takto sa zabezpečilo, že každý DVD prehrávač bude obsahovať patričný dekóder), až 32 titulkových stôp (tým odpadlo vkladanie titulkov priamo do obrazu a zabezpečili tak širšiu distribúciu daných titulov aj do iných krajín s iným jazykom), až 8 rôznych "kamerových uhlov" pod jedným obrazovým streamom, interakcia s diskovým menu a priama voľba jednotlivých videí, zvukových stôp a titulkov. A keďže návrh konzorcia SD bolo urobiť obojstranný disk, v štandarde sa znížila hrúbka disku pri výrobe na polovicu (0,6 mm) a v prípade jednostranného disku bolo nutné prilepiť na disk tzv. blank rovnakej hrúbky a v prípade obojstranného disku prilepiť druhý disk. Odrazová vrstva tým bola v strede, zatiaľ čo klasické CD ju má na povrchu pod potlačou.

Jednotlivé formáty boli:

DVD-5 jednovrstvový jednostranný disk (4,7 GB)

DVD-9 dvojvrstvový jednostranný disk (8,5 GB)

DVD-10 jednovrstvový obojstranný disk (9,4 GB)

DVD-18 dvojvrstvový obojstranný disk) (17 GB)

(Pre 8cm disky to boli DVD-1, DVD-2, DVD-3 a DVD-4)

Dodatočne ešte vznikol formát DVD-14 (jedna strana jednovrstvová, druhá strana dvojvrstvová), ale je to ešte obskúrnejší formát, než DVD-18.

Čo bola novinka, bolo rozdelenie sveta do šiestich regiónov:

1 - USA, Kanada, Portoriko a Bermuda

2 - Európa, Grónsko, Stredný východ, Eswatini, Lesotho, Juhoafrická republika, Japonsko, Zámorné Francúzsko a Zámorské územie Spojeného Kráľovstva

3 - Juhovýchodná Ázia, Južná Kórea, Taiwan, Hong Kong a Macau

4 - Austrália a Oceánia (okrem Francúzskej Polynézie a Novej Kaledónie) a Latinská Amerika (okrem Portorika a Francúzskej Guyany)

5 - Rusko, Bielorusko, Ukrajina, Afrika (okrem Egyptu, JAR, Eswatini a Lesotha), Stredná Ázia, Južná Ázia, Mongolsko a Severná Kórea

6 - Čína

Primárny dôvod vytvorenia regiónov boli odlišné dátumy premiér filmov, odlišné ceny v závislosti od trhu, jazykové mutácie, či zamedzenie možnosti reprodukcie sporného obsahu (z pohľadu autorsko-právneho). K tomu sa samozrejme budem do detailu venovať v jednej z budúcich častí.

Otázka znela, ako, kedy a kde vydajú nový formát. Konzorcium sa rozhodlo pre Japonsko. Tamojší trh inak reagoval na novinky, než zbytok sveta, navyše tam slavil úspech aj formát LaserDisc, ktorý sa tam veľmi dobre predával (obľúbené karaoke bary využívali LaserDisc prehrávače kvôli implementácii grafického rozšírenia). Firma Samsung ešte roku 1995 vyhlásila, že zavedie výrobu DVD prehrávačov tak, aby to stihli už na jeseň roku 1996. Nakoniec sa DVD formát dostal na trh 1. novembra 1996.

Historicky prvé DVD na svete - audiovizuálny hudobný album Shinji Ra Munita japonského speváka Shinjiho Tanimuru (1948 - 2023). Vyšlo presne v deň premiéry DVD formátu 1. novembra 1996. Nič predtým nebolo, nehľadajte. (Zdroj: vlastná domáca zbierka)

Prvý DVD prehrávač, ktorý si Japonci mohli kúpiť, bol Panasonic DVD-A 100. V prvé dni si mohli kúpiť na diskoch rôzne hudobné filmy domácej tvorby a 20. decembra sa v obchodoch objavili 4 hollywoodske filmy, všetky od Warner Home Video: Eraser, Utečenec, režisérsky zostrih filmu Blade Runner a Zabijak.

Eraser a Blade Runner, vydané v Japonsku 20. decembra 1996. Prvé hollywoodske filmy na DVD. (Zdroj: vlastná domáca zbierka)

Pokračovanie nabudúce