DVD - 6. časť - Ako to celé funguje? II.


Piktogramy na obale

Aby sme sa vedeli vyznať, čo disk obsahuje a v akom formáte, sa na obale nachádzali rôzne piktogramy. Najčastejšie to bol región disku (u nás región 2).
O regiónoch som písal v jednom z predošlých článkov, takže len v skratke: nie každý disk bol striktne určený len pre jeden región, vychádzali aj rôzne kombinácie (napríklad 2 a 5, 2 a 4, či 2, 4 a 5), prípadne boli určené pre všetky regióny (namiesto čísla tam bolo buď slovo FREE, alebo ALL).
Dosť často sa však stávalo aj to, že určitý disk mal na obale len jeden región, ale v skutočnosti bol určený aj pre ďalšie regióny. Týkalo sa to širokých distier veľkých spoločností a tak vyrobili disk pre viac regiónov, i keď na obaloch priznali vždy len jeden. Nebolo teda neobvyklé objaviť napríklad disk s českým dabingom, alebo titulkami v Austrálii, ktorá patrí do regiónu 4. Vo vybraných časopisoch (napríklad DiViDi) bývali stĺpcové články upozorňujúce na existenciu konkrétnych diskov s českou (prípadne slovenskou) lokalizáciou v Austrálii, ktoré z neznámeho dôvodu neboli dostupné u nás.

Austrálske vydanie filmu Die Hard obsahuje české titulky. Nenechajte sa zmiasť piktogramom regiónu 4, toto DVD je určené aj pre región 2. (Zdroj: vlastná domáca zbierka)
Prípad, keď disk je určený pre regióny 2, 4 a 5, ale na obale je len región 2. (Zdroj: vlastná domáca zbierka)

Veľkým lákadlom boli disky zo Severnej Ameriky, ktoré vychádzali so značným predstihom, oproti zbytku sveta. Norma NTSC už nebola taký problém, keďže u nás dostupné DVD prehrávače mali zabudovanú konverziu do PAL (v rámci nášho regiónu je aj Japonsko, ktoré používa normu NTSC a mnoho diskov, ktoré sa aj u nás predávali, boli v tejto norme). Tým, že oni boli v regióne 1 a ich disky boli len výlučne pre tento región, si ich našinci mohli vychutnať iba ak mali odblokovaný DVD prehrávač (spočiatku toto bola jediná možnosť, neskôr boli dostupné rôzne v Číne vyrobené prehrávače, ktoré boli odblokované už od výroby).

Playstation 3 a jeho hláška, ak sa vloží disk pre iný región.

Piktogram s regiónom 1 bol pre mnohých ľudí strašiakom. (Zdroj: vlastná domáca zbierka)

Medzi ďalšie piktogramy boli pomery strán, čo bola taká novinka, ale o tom som písal v predošlom článku. Išlo o rámček, v ktorom bol napísaný pomer strán filmu a podľa toho sme vedeli, či je film širokouhlý, či nie. Ak bolo k číslu pripísané buď "anamorphic widescreen", alebo "enhanced for 16:9 TV", prípadne len "16:9", to si mohli majitelia širokouhlých televízorov vydýchnuť. Len veľmi výnimočne to spomenuté nebolo.
Ukážky piktogramov pomeru strán. Nebolo neobvyklé, že aj širokouhlý film bol v 4:3 s pridanými čiernymi pruhmi, len to bolo otravné pre majiteľov 16:9 televízorov. (Zdroj: vlastná domáca zbierka)

Jeden z ďalších piktogramov, s ktorými sa vieme stretnúť na obaloch, sú "štvorčeky" znázorňujúce zvukový formát, väčšinou v Dolby Digital. Nie je to podmienka, nie na každom obale to tak je znázornené, niektorí vydavatelia zvolili popis zvukového formátu v textovej podobe (napríklad anglicky 5.1, česky 2.0 a pod.). Takto sa dozvieme, že ktoré jazykové mutácie sú vo formáte Dolby Digital 5.1, ktoré len stereo, či mono. Ako som spomenul v predošlých článkoch, DVD majú v štandarde zvukové formáty PCM (nekomprimovaný formát), MPEG Audio (využívaný skutočne výnimočne), Dolby Digital (najvyužívanejší zvukovy formát, ktorý môže byť napríklad 1.0, 2.0, 3.0, 4.0, 5.0, či 5.1) a voliteľne aj DTS (5.1). Malé čierne štvorčeky vo väčšom štvorci predstavujú aktívne reproduktory v základnom 5.1 setupe (1 za bodkou znamená, že existuje separátny kanál pre subwoofer a býva výlučne len súčasťou multikanalového mixu, nie pre mono a stereo). Len na doplnenie: veľa filmov, ktoré majú mono zvuk, môžu byť vo formáte 2.0 a stále sú mono, je len na vydavateľovi, či túto informáciu spresní na obale. A niekedy sa vieme dopracovať aj k tzv. 2.1 formátu, ten ale reálne neexistuje, výrobca/vydavateľ v tomto pripade myslel, že formát je 2.0 a jednotka za bodkou má v tomto prípade evokovať, že ide o enkódovaný surround zvuk a užívateľ si má zapnúť na svojom domácom kine Dolby Surround Pro-Logic (ak je to možné).

Ukážky zvukových piktogramov (Zdroj: vlastná osobná zbierka)

Na záver už len spomeniem, že niektorí vydávatelia pridávali informáciu o tom, či ide o jednovrstvový, dvojvrstvový, či obojstranný disk. Nie pre každého tá informácia bola smerodajná (o tom detailnejšie popíšem v niektorom z ďalších článkov), ale pre geekov to bolo často dosť podstatné. Vydavatelia buď na obale napísali, či je to DVD-5, DVD-9, alebo to popísali v texte (Warner). Len v krátkosti: dvojvrstvové disky na starších prehrávačoch spôsobili tzv. krátkodobé zamrznutie, keď optika v mechanike na konci prvej vrstvy sa preostrila pre čítanie z vrstvy druhej. Tento neduh sa časom eliminoval rozšírením pamäte bufferu v prehrávači, takže sa už s týmto nestretneme (o tom popíšem detailnejšie, keď budem písať o authoringu disku).
DVD-5, čiže jednovrstvový disk (Zdroj: vlastná domáca zbierka)

DVD-9, čiže dvojvrstvový disk (Zdroj: vlastná domáca zbierka)

Krkolomný popis o tom, že disk je dvojvrstvový a čo to môže spôsobiť (Zdroj: vlastna domáca zbierka)

Obojstranný disk a informácia o tom, že po skončení prvej strany treba otočiť disk (Zdroj: vlastná domáca zbierka)

Veľmi vzácny príklad formátu DVD-14, čiže obojstranný disk, kde jedna strana je jednovrstvová a druhá strana dvojvrstvová (Zdroj: internet/eBay)

Pokračovanie nabudúce

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

DVD - 1. časť

Ako som navštívil archív vydavateľstva Opus

DVD - 2. časť - vývoj a premiéra