Monológy pod modrým neónom

  To miesto, kde sa bežný smrteľník nikdy nedostane, vám neukážem. Pochybujem, že sa ešte niekedy tam dostanem, aj keby som veľmi po tom túžil. To, že som sa tam ocitol, bolo vecou náhody (a aj nepatrného šťastia). Ani sem nenapíšem, ako sa mi tam podarilo dostať. To ostane takým malým tajomstvom.   Širšie centrum Bratislavy, nenápadná, mierne zašitá budova, v ktorej sídlia mnohé ďalšie firmy. Zamestnanec vydavateľstva Opus nás víta a vedie nás kľukatou chodbou k veľkému nákladnému výťahu. Po príchode na potrebné poschodie vkročíme do dverí, na ktorých by zmiatol nápis firmy snáď každého. Za dverami sa nachádza systematicky rozdelená miestnosť, ktorá slúži ako sklad, office, digitalizačné pracovisko a samozrejme aj účel mojej návštevy: archív. Ten je rozdelený na dve časti: v jednej sa archivujú všetky hotové nosiče, ktoré vydavateľstvo za celú svoju existenciu vydalo a v tej druhej časti sa nachádzajú všetky pôvodné mastery tých nosičov. Neveľká chodba zložená z regálov je ...

  Mnohí ľudia tvrdia, že náramkové hodinky sú zbytočné, pretože na zobrazenie času nám stačí vytiahnúť z vrecka mobil a pozrieť sa na čas. Áno, tento názor sa nedá vyvrátiť a zobrazovaný čas na mobile je absolútne presný (samozrejme, ak je nastavená automatická aktualizácia času cez mobilného operátora). No určite by som náramkové hodinky nehádzal do prepadliska dejín len kvôli tomu. Stále sú v neposlednom rade módny doplnok, ktorý má, na rozdiel od retiazok, či prsteňov, o jednu užitočnú funkciu navyše.   Hodinky sú súčasťou môjho života už od detstva. Od prvých plastových digitálok, ktoré som mal asi vo veku 8 rokov, až po súčasnosť, kedy vlastním dovedna 9 (z toho 8 funkčných) hodiniek. Samozrejme, že všetky hodinky, ktoré som do svojich 18 rokov vlastnil, už dávno nemám, moji rodičia mi vždy kúpili tie najlacnejšie a nie veľmi trvácne hodinky neznámych výrobcov a pochybnej kvality. Teda až na jedny hodinky, ale tie mi zničil brat, keď som mu ich požičal, keď išiel v roku...

  Od uverejnenia článku o herných konzolách už ubehlo takmer 3 a pol roka, no za celú existenciu môjho blogu sa stal doslova najčítanejším, čím tromfol všetky ostatné články až štvornásobne. Tak som si po takmer roku stagnácie povedal, že by nebolo odveci na túto tému napísať aj dačo iné. Takže blog opäť na dáky čas ožíva. Prv než začnem písať o PS3 (áno, o tej konzole, ktorá sa do mojej TOP 10 ani nedostala), si v krátkosti načrtnem, s akými konzolami som sa osobne stretol a ktoré som vlastnil (či stále vlastním). Ak vynechám osobné mikropočítače, tak s hernými konzolami som sa osobne stretol až dakedy po revolúcii. Prvá konzola, ktorú som mal možnosť ohmatať, bola Atari 2600 a bolo to dakedy v roku 1991. Išlo o originálnu konzolu, s originál hrami na cartridgeoch, nie o neskoršie hardvérové klony so zabudovanými hrami, ktoré sa dali zohnať na trhoviskách u vietnamcov, či v obchodoch so zmiešaným tovarom. Aj keď som približne v roku 1994 sa stal vlastníkom takého klonu, prvé s...