Monológy pod modrým neónom

  Štvrtok, 17. novembra 2016, 15:03   Zachrípnutá píšťalka zapískala a vlak sa pohol. V kupé pre ôsmich sedeli okrem mňa ešte štyria ďalší ľudia: mladá slečna, staršia pani s bielymi vlasmi, vidiecky pár vo veku cca. 40-45 rokov. Nakoniec sa k nám pridal potmavší, elegantný, vysoký mladý muž s obrovským kufrom na kolieskach, ktorý chvíľu hľadal správne kupé. Cítil som sa sklesnuto, tak som si radšej pustil hudbu a aby mi mobil ako-tak vydržal, vytiahol som si powerbanku. Nižšia, prsnatejšia pani sediaca oproti mne sa ma spýtala, či to je internet. Odpovedal som asi najuniverzálnejším slovom: "Battery", na čo pani spravila len "óóó" a dačo začala rozprávať svojmu mužovi/partnerovi, ktorý vyzeral ako mash-up britského hooligana a gopnika (azda kvôli tomu, že všetko oblečenie, čo mal na sebe, bolo značky Adidas). Vedľa sediaca slečna si vytiahla svoju powerbanku a napojila ju na svoj iPhone a v tom momente sa viedla v kupé taká družnejšia debata, ktorej účastníkom ...

  Štvrtok, 17. novembra 2016, 6:00   Zaujímalo by ma, či ten chlap má usporiadaný život, keď ho asi netrápilo, že ma zobudil po ledva šesťhodinovom spánku. Aj som si chcel opäť zdriemnuť, kým to na chodbe utíchlo, ale už to nemalo význam, pretože kamarátka prisľúbila, že príde naozaj skôr, pretože som poobede odchádzal. O ôsmej ráno sme si napísali, kamarátka sa ma spýtala, či s ňou pôjdem na univerzitu a oznámil som jej, že mi ostalo v hotovosti len zopár lei. O štvrť na desať prišla a keď už sme odchádzali od hostelu, spýtal som sa jej, že dokedy mám opustiť izbu, aby som nemusel platiť za ďalšiu noc. Kamarátka zavolala na recepciu a zistila, že izbu mám opustiť do dvanástej hodiny, tak sme sa vrátili do mojej izby a rýchlo som zbalil veci. Izbu som zamkol a keďže už upratovačky upratovali opustené izby, dal som jednej z nich kľúč, na ktorej visela kľúčenka s nápisom Etaj 1 Camera 7 (prvé poschodie, izba číslo 7, áno izba, alebo miestnosť sa povie po rumunsky Camera). ...

  Streda, 16. novembra 2016, 6:00   Ten chlapík ma zase vytrhol zo spánku. Trieskal dverami, hlasno rozprával, chodil hore-dole po chodbe. Tak som schmatol smartphone do ruky a opäť pozrel sociálne siete, aby som zistil, že som všetko videl. Po asi pol hodine som ho dal nabíjať a prevrátil som sa na druhý bok, aby som zaspal.   O pol deviatej ráno som sa prebral. Kamarátke som ešte včera povedal, aby sa pokúsila dnes prísť skôr ako o pol jednej poobede, pretože sme ešte mali ísť do Palácu kultúry. Podľa vyjadrení jednej jej kamarátky, treba si rezervovať aspoň tri hodiny, aby bolo vidieť všetko. O štvrť na desať mi kamarátka píše, že sa zobudila a že si ide dať sprchu. Pre istotu sa pýtam, či to stihne do 40 minút, na čo mi nevedela dať presnú odpoveď. Tak som si dal sprchu aj ja. Po pol hodine mi píše, že sa ešte neosprchovala, lebo nejaký "roommate" a zároveň kolega (kolegyňa) kamarátky, u ktorej bola na byte, je v sprche a nemá zrejme v záujme prenechať kúpeľňu aj ...

  Utorok, 15. novembra 2016, 6:00   Ľudia sú hovädá bez ohľadu na pohlavie, náboženské vyznanie, či národnosť. To som si pomyslel o človeku, ktorý hlasno rozprával na chodbe, trieskajúc dverami. Nemám poňatia, ako dlho jeho monológ (alebo telefonát) trval, ale vytrhol ma zo spánku. Tak som si zapol sociálne siete, aj keď nič zaujímavého som tam nevidel. Predsa, na Slovensku bolo toho času o jednu hodinu menej, všetci ešte spali. Keď už sa to ako-tak na chodbe ukľudnilo, prevrátil som sa na druhý bok a zaspal.   Približne o deviatej som sa prebral. Rýchlo som zbaštil zvyšné piškóty, ktoré som mal v cestovnej taške a zapil som už zvetranou kofolou, ktorú som nestihol vypiť počas cesty. Hodinu som sa váľal na posteli, inak celkom pohodlnej a nebyť toho hlučného chlapíka, spal by som zrejme aj 10 hodín (zvyčajne neviem dobre spať na cudzom mieste a zobúdzam sa aj o piatej ráno). Na tento deň pripadalo veľa činností a tak som napísal kamarátke, ktorá inak zvykla písať ako p...