Bună ziua România #8
Štvrtok, 17. novembra 2016, 15:03
Zachrípnutá píšťalka zapískala a vlak sa pohol. V kupé pre ôsmich sedeli okrem mňa ešte štyria ďalší ľudia: mladá slečna, staršia pani s bielymi vlasmi, vidiecky pár vo veku cca. 40-45 rokov. Nakoniec sa k nám pridal potmavší, elegantný, vysoký mladý muž s obrovským kufrom na kolieskach, ktorý chvíľu hľadal správne kupé. Cítil som sa sklesnuto, tak som si radšej pustil hudbu a aby mi mobil ako-tak vydržal, vytiahol som si powerbanku. Nižšia, prsnatejšia pani sediaca oproti mne sa ma spýtala, či to je internet. Odpovedal som asi najuniverzálnejším slovom: "Battery", na čo pani spravila len "óóó" a dačo začala rozprávať svojmu mužovi/partnerovi, ktorý vyzeral ako mash-up britského hooligana a gopnika (azda kvôli tomu, že všetko oblečenie, čo mal na sebe, bolo značky Adidas). Vedľa sediaca slečna si vytiahla svoju powerbanku a napojila ju na svoj iPhone a v tom momente sa viedla v kupé taká družnejšia debata, ktorej účastníkom som ako jediný nebol. Na tretej zástavke mladá slečna vystúpila a debata skončila. Staršia pani sa uráčila ukradnúť ďalšie dve miesta a natiahla sa k spánku. Potmavší muž si pri okne už len všímal obrazovku svojho smartfónu a vidiecky pár sediaci oproti mne, sa začal k sebe túliť, čo vyzeralo naozaj milo. O nejaké dve hodinky aj oni opustili kupé a tak som ostal len ja, potmavší muž a staršia pani so snehobielymi vlasmi a až po zbytok cesty do Klužu do nášho kupé nepristúpil, aj keď sa po chodbe často motali ďalší vidiečania. Pani sa od okna premiestnila k dverám, takže spala oproti mne. Chvíľu som si nevšímal okolie a počúvajúc soundtrack z animovaného filmu Žltá ponorka som ani nezaregistroval, že staršia pani mi dačo chce povedať. Pani samozrejme rozprávala po rumunsky a ja som len slabým hlasom hovoril, že nerozumiem a že anglicky, alebo nemecky. Potmavší muž sa prestal pozerať do mobilu a začal prekladať do angličtiny to, čo mi staršia pani hovorila. A tak som bol vyspovedaný. Pani sa pýtala, že odkiaľ som, kam teraz idem a či neviem aspoň trochu po rumunsky. Asi 3x sa spýtala ešte, odkiaľ som a potom ani neviem prečo, ju napadlo so mnou hovoriť po rusky. Tak sa spýtala, čo som robil v Rumunsku, ako sa mi tu páčilo a prečo som prišiel. Keď som jej lámanou ruštinou odpovedal, že som prišiel na pozvanie kamarátky, tak pani odpovedala "óóó" a odporúčala sa pokračovať v spánku. Do debaty sa samozrejme zapojil aj ten potmavší mladík a spýtal sa, kam teraz idem, tak som mu povedal, že do Kluž, na čo mi povedal, že tam ide tiež. Potom sa zase zahľadel do obrazovky svojho smartfónu a ja som tiež pokračoval v počúvaní hudby.
Po zbytok cesty sa už nič mimoriadne neudialo. Presunul som sa k oknu, kde sa nachádzala zásuvka, do ktorej som zapojil nabíjačku, aby som aspoň čiastočne dobil powerbanku. Po nejakom čase som oknom zazrel v tme medzinárodné letisko Kluž a tak som vedel, že prvú tretinu cesty už mám za sebou. Začal som si baliť veci a staršia pani sa prebudila, aby mi ešte dačo povedala po rusky, čo som z 90% ani nerozumel. Ale zrejme mi asi chcela popriať všetko dobré, tak som jej poďakoval a keď vlak začal brzdiť, tak už oblečený som jej povedal po rusky "dovidenia" a potmavšiemu mladíkovi, že už sme v Kluži. Mladík vyvalil nechápavo oči a veľmi opatrne sa ma spýtal: "My sme už v Kluži? Určite?". "Áno, sme priamo v Kluži, tu som prestupoval v pondelok a tu prestupujem aj dnes." S úsmevom na tvári sa ma ešte 2x spýtal, či naozaj sme v Kluži a potom sa zrejme išiel rýchlo pobaliť, lebo vlak už zastal a ja som vystupoval, aby som si opäť zapálil na boku stanice s výhľadom na starú parnú lokomotívu. Vlak mal pauzu 20 minút, tak sa mladík nemusel veľmi stresovať a keď som dofajčieval, tak sa mu podarilo s obrovským kufrom vystúpiť z vlaku. Keď ma spoza nástupištia zbadal, pobral sa priamo ku mne a začal mi ďakovať, ale takým spôsobom, ako keby som mu zachránil život. Nakoniec som zistil, že mladík je čerstvý absolvent stomatológie a pochádza z Martinique. Porozprával mi celú story o tom, ako prišiel do Rumunska študovať stomatológiu, ako skoro skončil vo väzení a až potom som zistil, že má mierny francúzsky prízvuk. Na otázku, prečo mi tak vrúcne ďakoval za to, že som mu povedal, že sme v Kluži, mi odpovedal, že mal vystúpiť úplne inde a tam prestúpiť na autobus, ktorý ho mal zaviezť do Klužu a nemal vôbec poňatia, že tu budeme stáť. Nakoniec ma chcel pozvať na drink, ale v Kluži už bolo všetko zatvorené, tak mi kúpil v bufete na stanici fľašku koly a potom sa pobral za kamarátom, aby sa vyspal pred letom domov. Vymenili sme si kontakty, zapálili si cigaretu a rozlúčili.
Vlak do Budapešti už stihol nabrať 40 minút meškanie a mňa celkom zmáhal spánok. Ale v čakárni bolo tentokrát dostatok voľného miesta, tak som si tam sadol a vyčkal na vlak. Keď konečne prišiel, našiel som si vozeň "couchette" a správne kupé. V ňom už ležal jeden starší pán. Než som sa v polospánku zorientoval, za mojim chrbtom už bola jedna staršia pani v okuliaroch, ktorú som pozdravil a ona sa hneď rozvalila na lôžko. Moje číslo na lístku indikovalo, že ako jedinému mi ostalo sa vyštverať až hore k stropu, kde bolo tak málo miesta, že som sa tam otáčal ako chrobák, ktorý je hore nohami. Sprievodca nám zobral lístky a pani ma po anglicky poprosila: "Could you...?", pričom pohľadom ukázala na vypínač. Iba som odpovedal "sure" a zhasol som. Pohodlný spánok až do cieľovej stanice sa nekonal. Najprv nás zobudili rumunskí policajti, kontrolujúci doklady, o nejaký čas zas maďarskí. A ani neviem ako, ale do kupé prišiel sprievodca, niečo povedal, čomu som nerozumel a podal mne a pani podo mnou lístky. To už bolo jasné, že nočný režim skončil a máme zbaliť deky a plachty a odovzdať ich. Starý pán v kupé už nebol, ostal som iba ja a tá okuliarnatá pani. Z ničoho nič sa ma spýtala, či idem do Budapešti. Po nemecky. Neviem, ako na to prišla, že nemecky viem, ale tak som jej aj po nemecky odpovedal. Nakoniec sa teda spýtala, že čo som robil v Rumunsku, kam idem z Budapešti a podobne. A tak sme kecali po nemecky, až kým sme v doobedných hodinách neprišli do cieľovej stanice - Budapešť. Keďže už vedela, že budem mať 2 hodiny na prestup, odporúčila mi nejakú reštauráciu v neďalekom nákupnom centre, na čo som jej odpovedal, že už som rozhodnutý ísť inam. Rozlúčili sme sa "auf wiedersehen" a pobrali sme sa každý svojou cestou, ona zrejme k svojmu nástupištiu, keďže prestup do Viedne mala len 40 minút. Ja som mal opäť dve hodiny, ktoré som strávil fajčením pred stanicou, v neďalekom fast foode (kde som opäť využil aj toaletu) a odháňaním otravných potmavších maďarských spoluobčanov, ponúkajúcich fake voňavky a žobrajúcich peniaze.
Keď už pristavili na nástupište vlak, ktorý ma zavezie domov, už bolo jasné, kde strávim svojich posledných 45 minút v Budapešti. Vnútri, v teple a hlavne so zásuvkou pod každým stolíkom, keďže v lôžkovom vozni boli zásuvky len na chodbe a nie v kupé. Môj večne vybitý telefón som konečne mohol nabiť do plna a ja som si aspoň na chvíľku zdriemol, kým začali nastupovať ľudia.
V hlave mi vírila pesnička "Už sme prišli z výletu", ktorú sme zvykli spievať ako malé deti pri návrate domov z detských táborov. Prekročením hraníc a príchodom do Štúrova sa skončila tá dovolenková atmosféra. Slovenský sprievodca mi popísal už 3x popísaný spiatočný lístok Bratislava - Budapešť a ja som len pomaly vstrebával niekoľkodňový zážitok. Nebol to len výlet do cudzej krajiny, len návšteva kamarátky, ktorú som poznal len z internetu, bolo to najmä o prekonávaní samého seba. A dokázať ľuďom, ktorí mi neverili, že to dám.
Zachrípnutá píšťalka zapískala a vlak sa pohol. V kupé pre ôsmich sedeli okrem mňa ešte štyria ďalší ľudia: mladá slečna, staršia pani s bielymi vlasmi, vidiecky pár vo veku cca. 40-45 rokov. Nakoniec sa k nám pridal potmavší, elegantný, vysoký mladý muž s obrovským kufrom na kolieskach, ktorý chvíľu hľadal správne kupé. Cítil som sa sklesnuto, tak som si radšej pustil hudbu a aby mi mobil ako-tak vydržal, vytiahol som si powerbanku. Nižšia, prsnatejšia pani sediaca oproti mne sa ma spýtala, či to je internet. Odpovedal som asi najuniverzálnejším slovom: "Battery", na čo pani spravila len "óóó" a dačo začala rozprávať svojmu mužovi/partnerovi, ktorý vyzeral ako mash-up britského hooligana a gopnika (azda kvôli tomu, že všetko oblečenie, čo mal na sebe, bolo značky Adidas). Vedľa sediaca slečna si vytiahla svoju powerbanku a napojila ju na svoj iPhone a v tom momente sa viedla v kupé taká družnejšia debata, ktorej účastníkom som ako jediný nebol. Na tretej zástavke mladá slečna vystúpila a debata skončila. Staršia pani sa uráčila ukradnúť ďalšie dve miesta a natiahla sa k spánku. Potmavší muž si pri okne už len všímal obrazovku svojho smartfónu a vidiecky pár sediaci oproti mne, sa začal k sebe túliť, čo vyzeralo naozaj milo. O nejaké dve hodinky aj oni opustili kupé a tak som ostal len ja, potmavší muž a staršia pani so snehobielymi vlasmi a až po zbytok cesty do Klužu do nášho kupé nepristúpil, aj keď sa po chodbe často motali ďalší vidiečania. Pani sa od okna premiestnila k dverám, takže spala oproti mne. Chvíľu som si nevšímal okolie a počúvajúc soundtrack z animovaného filmu Žltá ponorka som ani nezaregistroval, že staršia pani mi dačo chce povedať. Pani samozrejme rozprávala po rumunsky a ja som len slabým hlasom hovoril, že nerozumiem a že anglicky, alebo nemecky. Potmavší muž sa prestal pozerať do mobilu a začal prekladať do angličtiny to, čo mi staršia pani hovorila. A tak som bol vyspovedaný. Pani sa pýtala, že odkiaľ som, kam teraz idem a či neviem aspoň trochu po rumunsky. Asi 3x sa spýtala ešte, odkiaľ som a potom ani neviem prečo, ju napadlo so mnou hovoriť po rusky. Tak sa spýtala, čo som robil v Rumunsku, ako sa mi tu páčilo a prečo som prišiel. Keď som jej lámanou ruštinou odpovedal, že som prišiel na pozvanie kamarátky, tak pani odpovedala "óóó" a odporúčala sa pokračovať v spánku. Do debaty sa samozrejme zapojil aj ten potmavší mladík a spýtal sa, kam teraz idem, tak som mu povedal, že do Kluž, na čo mi povedal, že tam ide tiež. Potom sa zase zahľadel do obrazovky svojho smartfónu a ja som tiež pokračoval v počúvaní hudby.
Po zbytok cesty sa už nič mimoriadne neudialo. Presunul som sa k oknu, kde sa nachádzala zásuvka, do ktorej som zapojil nabíjačku, aby som aspoň čiastočne dobil powerbanku. Po nejakom čase som oknom zazrel v tme medzinárodné letisko Kluž a tak som vedel, že prvú tretinu cesty už mám za sebou. Začal som si baliť veci a staršia pani sa prebudila, aby mi ešte dačo povedala po rusky, čo som z 90% ani nerozumel. Ale zrejme mi asi chcela popriať všetko dobré, tak som jej poďakoval a keď vlak začal brzdiť, tak už oblečený som jej povedal po rusky "dovidenia" a potmavšiemu mladíkovi, že už sme v Kluži. Mladík vyvalil nechápavo oči a veľmi opatrne sa ma spýtal: "My sme už v Kluži? Určite?". "Áno, sme priamo v Kluži, tu som prestupoval v pondelok a tu prestupujem aj dnes." S úsmevom na tvári sa ma ešte 2x spýtal, či naozaj sme v Kluži a potom sa zrejme išiel rýchlo pobaliť, lebo vlak už zastal a ja som vystupoval, aby som si opäť zapálil na boku stanice s výhľadom na starú parnú lokomotívu. Vlak mal pauzu 20 minút, tak sa mladík nemusel veľmi stresovať a keď som dofajčieval, tak sa mu podarilo s obrovským kufrom vystúpiť z vlaku. Keď ma spoza nástupištia zbadal, pobral sa priamo ku mne a začal mi ďakovať, ale takým spôsobom, ako keby som mu zachránil život. Nakoniec som zistil, že mladík je čerstvý absolvent stomatológie a pochádza z Martinique. Porozprával mi celú story o tom, ako prišiel do Rumunska študovať stomatológiu, ako skoro skončil vo väzení a až potom som zistil, že má mierny francúzsky prízvuk. Na otázku, prečo mi tak vrúcne ďakoval za to, že som mu povedal, že sme v Kluži, mi odpovedal, že mal vystúpiť úplne inde a tam prestúpiť na autobus, ktorý ho mal zaviezť do Klužu a nemal vôbec poňatia, že tu budeme stáť. Nakoniec ma chcel pozvať na drink, ale v Kluži už bolo všetko zatvorené, tak mi kúpil v bufete na stanici fľašku koly a potom sa pobral za kamarátom, aby sa vyspal pred letom domov. Vymenili sme si kontakty, zapálili si cigaretu a rozlúčili.
Vlak do Budapešti už stihol nabrať 40 minút meškanie a mňa celkom zmáhal spánok. Ale v čakárni bolo tentokrát dostatok voľného miesta, tak som si tam sadol a vyčkal na vlak. Keď konečne prišiel, našiel som si vozeň "couchette" a správne kupé. V ňom už ležal jeden starší pán. Než som sa v polospánku zorientoval, za mojim chrbtom už bola jedna staršia pani v okuliaroch, ktorú som pozdravil a ona sa hneď rozvalila na lôžko. Moje číslo na lístku indikovalo, že ako jedinému mi ostalo sa vyštverať až hore k stropu, kde bolo tak málo miesta, že som sa tam otáčal ako chrobák, ktorý je hore nohami. Sprievodca nám zobral lístky a pani ma po anglicky poprosila: "Could you...?", pričom pohľadom ukázala na vypínač. Iba som odpovedal "sure" a zhasol som. Pohodlný spánok až do cieľovej stanice sa nekonal. Najprv nás zobudili rumunskí policajti, kontrolujúci doklady, o nejaký čas zas maďarskí. A ani neviem ako, ale do kupé prišiel sprievodca, niečo povedal, čomu som nerozumel a podal mne a pani podo mnou lístky. To už bolo jasné, že nočný režim skončil a máme zbaliť deky a plachty a odovzdať ich. Starý pán v kupé už nebol, ostal som iba ja a tá okuliarnatá pani. Z ničoho nič sa ma spýtala, či idem do Budapešti. Po nemecky. Neviem, ako na to prišla, že nemecky viem, ale tak som jej aj po nemecky odpovedal. Nakoniec sa teda spýtala, že čo som robil v Rumunsku, kam idem z Budapešti a podobne. A tak sme kecali po nemecky, až kým sme v doobedných hodinách neprišli do cieľovej stanice - Budapešť. Keďže už vedela, že budem mať 2 hodiny na prestup, odporúčila mi nejakú reštauráciu v neďalekom nákupnom centre, na čo som jej odpovedal, že už som rozhodnutý ísť inam. Rozlúčili sme sa "auf wiedersehen" a pobrali sme sa každý svojou cestou, ona zrejme k svojmu nástupištiu, keďže prestup do Viedne mala len 40 minút. Ja som mal opäť dve hodiny, ktoré som strávil fajčením pred stanicou, v neďalekom fast foode (kde som opäť využil aj toaletu) a odháňaním otravných potmavších maďarských spoluobčanov, ponúkajúcich fake voňavky a žobrajúcich peniaze.
Keď už pristavili na nástupište vlak, ktorý ma zavezie domov, už bolo jasné, kde strávim svojich posledných 45 minút v Budapešti. Vnútri, v teple a hlavne so zásuvkou pod každým stolíkom, keďže v lôžkovom vozni boli zásuvky len na chodbe a nie v kupé. Môj večne vybitý telefón som konečne mohol nabiť do plna a ja som si aspoň na chvíľku zdriemol, kým začali nastupovať ľudia.
V hlave mi vírila pesnička "Už sme prišli z výletu", ktorú sme zvykli spievať ako malé deti pri návrate domov z detských táborov. Prekročením hraníc a príchodom do Štúrova sa skončila tá dovolenková atmosféra. Slovenský sprievodca mi popísal už 3x popísaný spiatočný lístok Bratislava - Budapešť a ja som len pomaly vstrebával niekoľkodňový zážitok. Nebol to len výlet do cudzej krajiny, len návšteva kamarátky, ktorú som poznal len z internetu, bolo to najmä o prekonávaní samého seba. A dokázať ľuďom, ktorí mi neverili, že to dám.
Komentáre
Zverejnenie komentára