Bună ziua România #5
Utorok, 15. novembra 2016, 6:00
Ľudia sú hovädá bez ohľadu na pohlavie, náboženské vyznanie, či národnosť. To som si pomyslel o človeku, ktorý hlasno rozprával na chodbe, trieskajúc dverami. Nemám poňatia, ako dlho jeho monológ (alebo telefonát) trval, ale vytrhol ma zo spánku. Tak som si zapol sociálne siete, aj keď nič zaujímavého som tam nevidel. Predsa, na Slovensku bolo toho času o jednu hodinu menej, všetci ešte spali. Keď už sa to ako-tak na chodbe ukľudnilo, prevrátil som sa na druhý bok a zaspal.
Približne o deviatej som sa prebral. Rýchlo som zbaštil zvyšné piškóty, ktoré som mal v cestovnej taške a zapil som už zvetranou kofolou, ktorú som nestihol vypiť počas cesty. Hodinu som sa váľal na posteli, inak celkom pohodlnej a nebyť toho hlučného chlapíka, spal by som zrejme aj 10 hodín (zvyčajne neviem dobre spať na cudzom mieste a zobúdzam sa aj o piatej ráno). Na tento deň pripadalo veľa činností a tak som napísal kamarátke, ktorá inak zvykla písať ako prvá. Zobudil som ju a napísala mi, že sa jej zle spalo a že je uťahaná. Poprosila ma, aby som jej dal ešte hodinku. Rýchlo som ju ale poprosil o preklad a tak som jej poslal fotky niektorých nápisov, ktoré sa nachádzali na hosteli. V zápätí mi to preložila, tak som sa dozvedel napríklad, aby som použitý toaletný papier nesplachoval, ale zahodil do odpadkového koša. Spomenul som si na dovolenku v Grécku, kde som bol s rodičmi v roku 1992 a túto "nehygienickú" činnosť sme tam tiež museli vykonávať. Poďakoval som sa jej a išiel som konečne na toaletu.
Na to, že sme mali na dnes toľko plánov, tak si môj "tour guide" dával načas. O štvrť na dvanásť mi kamoška píše, že sa už zobudila a že príde pre mňa s kamarátom do 30 až 40 minút. Tak som si išiel dať sprchu a čakal som asi 5 minút, kým naťahalo do trubiek teplú vodu. 30 až 40 minút sa natiahlo na 70 minút, keď mi oznámila, že sú dole. Pôvodný plán bolo ísť pozrieť Palác kultúry (Palatul Culturii), ale nestíhali sme kvôli omeškaniu. Bol som aj celkom hladný, tak sme opäť išli do Palas Mall sa najesť. Odtiaľ sme cestou vyzdvihli kamarátkinho priateľa a išli sme do botanickej záhrady. Vstupné stálo 5 Lei, čo je asi 1€. Prechádzali sme sa štyria po záhrade a kecali sme. Zišli sme úplne dole, kde bolo jazero. Chvíľu sme tam pobudli a opäť sme vyšli po schodoch hore. Chceli sme sa ísť pozrieť aj do jednej budovy, kde bol banánovník, ale budova bola zavretá. Okrem nás tam zrejme už nikto nebol. Na chvíľu sme si sadli na lavičky v tvare motýľov a potom sa pobrali odtiaľ preč. Odtiaľ sme sa boli pozrieť na ďalšie jazerá, kde som sa dozvedel, že na jednom z nich sa dá aj kúpať. Vodu sme nevyskúšali. :D Keďže zapadalo slnko, rozhodli sme sa, že pôjdeme na blízky kopec si pozrieť panorámu mesta. Cestou tam som v aute zadriemal a keď sme autom vyšli až hore, tak už bola tma. Pohľad to bol vskutku nádherný, až som ľutoval, že som nemal statív (ten vlastne vôbec nemám). Bol som aj dosť vymrznutý, tak som navrhol, či nepôjdeme na chvíľu niekam na čaj. Tak sme skončili v Acaju. Kamoška aj s priateľom navrhli, či si nezahráme jednu spoločenskú hru, ja a kamoškin kamoš sme ju v živote nehrali, tak nám urobili rýchlokurz hrania. Hru sme ale nedohrali, lebo nás čakal ešte tradičný koncert v podniku Underground. Kamoškin priateľ nás naháňal, pretože rezervoval stôl a nechcel, aby nám miesto prepadlo. Dostal som info, že každý utorok tam hráva kapela, ktorá hraje prevzaté veci a ja ako milovník hudby som si nemohol nechať újsť hudobne zameraný event, navyše v Rumunsku. Mňa a kamošku vysadili pri podniku, aby sme tam rýchlo prišli obsadiť miesto, zatiaľ čo jej priateľ a kamarát išli zaparkovať auto.
Ľudia sú hovädá bez ohľadu na pohlavie, náboženské vyznanie, či národnosť. To som si pomyslel o človeku, ktorý hlasno rozprával na chodbe, trieskajúc dverami. Nemám poňatia, ako dlho jeho monológ (alebo telefonát) trval, ale vytrhol ma zo spánku. Tak som si zapol sociálne siete, aj keď nič zaujímavého som tam nevidel. Predsa, na Slovensku bolo toho času o jednu hodinu menej, všetci ešte spali. Keď už sa to ako-tak na chodbe ukľudnilo, prevrátil som sa na druhý bok a zaspal.
Približne o deviatej som sa prebral. Rýchlo som zbaštil zvyšné piškóty, ktoré som mal v cestovnej taške a zapil som už zvetranou kofolou, ktorú som nestihol vypiť počas cesty. Hodinu som sa váľal na posteli, inak celkom pohodlnej a nebyť toho hlučného chlapíka, spal by som zrejme aj 10 hodín (zvyčajne neviem dobre spať na cudzom mieste a zobúdzam sa aj o piatej ráno). Na tento deň pripadalo veľa činností a tak som napísal kamarátke, ktorá inak zvykla písať ako prvá. Zobudil som ju a napísala mi, že sa jej zle spalo a že je uťahaná. Poprosila ma, aby som jej dal ešte hodinku. Rýchlo som ju ale poprosil o preklad a tak som jej poslal fotky niektorých nápisov, ktoré sa nachádzali na hosteli. V zápätí mi to preložila, tak som sa dozvedel napríklad, aby som použitý toaletný papier nesplachoval, ale zahodil do odpadkového koša. Spomenul som si na dovolenku v Grécku, kde som bol s rodičmi v roku 1992 a túto "nehygienickú" činnosť sme tam tiež museli vykonávať. Poďakoval som sa jej a išiel som konečne na toaletu.
Na to, že sme mali na dnes toľko plánov, tak si môj "tour guide" dával načas. O štvrť na dvanásť mi kamoška píše, že sa už zobudila a že príde pre mňa s kamarátom do 30 až 40 minút. Tak som si išiel dať sprchu a čakal som asi 5 minút, kým naťahalo do trubiek teplú vodu. 30 až 40 minút sa natiahlo na 70 minút, keď mi oznámila, že sú dole. Pôvodný plán bolo ísť pozrieť Palác kultúry (Palatul Culturii), ale nestíhali sme kvôli omeškaniu. Bol som aj celkom hladný, tak sme opäť išli do Palas Mall sa najesť. Odtiaľ sme cestou vyzdvihli kamarátkinho priateľa a išli sme do botanickej záhrady. Vstupné stálo 5 Lei, čo je asi 1€. Prechádzali sme sa štyria po záhrade a kecali sme. Zišli sme úplne dole, kde bolo jazero. Chvíľu sme tam pobudli a opäť sme vyšli po schodoch hore. Chceli sme sa ísť pozrieť aj do jednej budovy, kde bol banánovník, ale budova bola zavretá. Okrem nás tam zrejme už nikto nebol. Na chvíľu sme si sadli na lavičky v tvare motýľov a potom sa pobrali odtiaľ preč. Odtiaľ sme sa boli pozrieť na ďalšie jazerá, kde som sa dozvedel, že na jednom z nich sa dá aj kúpať. Vodu sme nevyskúšali. :D Keďže zapadalo slnko, rozhodli sme sa, že pôjdeme na blízky kopec si pozrieť panorámu mesta. Cestou tam som v aute zadriemal a keď sme autom vyšli až hore, tak už bola tma. Pohľad to bol vskutku nádherný, až som ľutoval, že som nemal statív (ten vlastne vôbec nemám). Bol som aj dosť vymrznutý, tak som navrhol, či nepôjdeme na chvíľu niekam na čaj. Tak sme skončili v Acaju. Kamoška aj s priateľom navrhli, či si nezahráme jednu spoločenskú hru, ja a kamoškin kamoš sme ju v živote nehrali, tak nám urobili rýchlokurz hrania. Hru sme ale nedohrali, lebo nás čakal ešte tradičný koncert v podniku Underground. Kamoškin priateľ nás naháňal, pretože rezervoval stôl a nechcel, aby nám miesto prepadlo. Dostal som info, že každý utorok tam hráva kapela, ktorá hraje prevzaté veci a ja ako milovník hudby som si nemohol nechať újsť hudobne zameraný event, navyše v Rumunsku. Mňa a kamošku vysadili pri podniku, aby sme tam rýchlo prišli obsadiť miesto, zatiaľ čo jej priateľ a kamarát išli zaparkovať auto.
Pomaly sa zbierali ľudia a zatiaľ sme objednali pivo (pre mňa nealko). Po necelej hodine prišla dvojica hudobníkov: spievajúci gitarista a perkusionista. Niekoľko pesničiek zaspieval po rumunsky, obecenstvo sa pripojilo spevom, takže som usúdil, že spieva nejaké notoricky známe veci. Veľmi dobre sa to počúvalo, spevák mal skvelý hlas, by som povedal, že bol mocnejšia verzia Juraja Benetina. Potom začal spievať aj anglické veci, ale medzitým sme si išli zapáliť von pred podnik, kde už boli asi 2 tucty ľudí. Ako sme kecali po anglicky, priplietol sa k nám jeden spoločensky unavený jedinec a dačo mi rozprával po rumunsky, čo som mu nerozumel. Moji "tour guides" sa mu snažili vysvetliť, že nie som Rumun a tým pádom neviem po rumunsky. Ale viete ako to je s opitými ľuďmi. Asi päťkrát sa mi predstavil a bola haluz, že sa volal presne ako ja. Anglicky nevedel, tak som skúsil nemecky a nakoniec rusky. Tak naposledy mi povedal po rusky ako sa volá a spýtal sa: "Kak tebja zavut?" A opäť som mu povedal to isté. :D Zasmiali sme sa (síce nie tak, ako si to on predstavoval) a išli sme dovnútra dopiť, čo sme mali na stole a po chvíli sme odišli preč. Ešte sme sa cestou zastavili v jednom bufete a tam som si kúpil fľašku koly a Backed rolls s cesnakovou príchuťou. Opäť s angličtinou som nepochodil. Nakoniec som sa spýtal kamošky, ako sa povie ďakujem po rumunsky a potom som predavačke povedal: "Mulțumesc" (čítaj mulcumesk) a ešte som pre istotu slovo ďakujem povedal po anglicky, nemecky a rusky. Nakoniec sme sa rozlúčili a každý išiel domov sa vyspať.
Pokračovanie nabudúce
Komentáre
Zverejnenie komentára