Bună ziua România #7
Štvrtok, 17. novembra 2016, 6:00
Zaujímalo by ma, či ten chlap má usporiadaný život, keď ho asi netrápilo, že ma zobudil po ledva šesťhodinovom spánku. Aj som si chcel opäť zdriemnuť, kým to na chodbe utíchlo, ale už to nemalo význam, pretože kamarátka prisľúbila, že príde naozaj skôr, pretože som poobede odchádzal. O ôsmej ráno sme si napísali, kamarátka sa ma spýtala, či s ňou pôjdem na univerzitu a oznámil som jej, že mi ostalo v hotovosti len zopár lei. O štvrť na desať prišla a keď už sme odchádzali od hostelu, spýtal som sa jej, že dokedy mám opustiť izbu, aby som nemusel platiť za ďalšiu noc. Kamarátka zavolala na recepciu a zistila, že izbu mám opustiť do dvanástej hodiny, tak sme sa vrátili do mojej izby a rýchlo som zbalil veci. Izbu som zamkol a keďže už upratovačky upratovali opustené izby, dal som jednej z nich kľúč, na ktorej visela kľúčenka s nápisom Etaj 1 Camera 7 (prvé poschodie, izba číslo 7, áno izba, alebo miestnosť sa povie po rumunsky Camera).
V posledný deň sme namiesto taxíku išli električkou. Vozňový park je zložený z električiek, ktoré kedysi jazdili v Stuttgarte. Lístky na mestskú hromadnú dopravu paradoxne predávajú v špecializovaných stánkoch, nie ako u nás v trafikách, kde predávajú najmä noviny, časopisy a cigarety. V Rumunsku majú na to samostatné búdky. Lístky nie sú časovo obmedzené, ale sú na jednu jazdu, ktorá stojí 1,80 lei, čo je približne 40 centov. Električková trať je rovnako široká (teda úzka), ako v Bratislave, čiže 1000 mm. Napadlo ma, keby v Bratislave išli vyradiť nejaké dvojičky T3, T6A5, či kĺbové K2S, mohli by ich poslať do Iaşi. I keď neviem, či by zvládli tak zúbožené trate, ktoré zrejme čakajú na rekonštrukciu. Stuttgartské električky si však s traťou vedeli poradiť a veselo sa vytriasali na vybrúsených a teplom pokrivených koľajniciach. Po približne 15 minútach sme vystúpili priamo pred vlakovou stanicou. Zamierili sme ale na autobusovú stanicu, kde som si uschoval batožinu a potom sme išli na vlakovú stanicu, pretože som si chcel rýchlo kúpiť lístok z Cluj do Budapešti. Na stanici ale okienko pre medzinárodné spojenia bolo zatvorené a pani na "bežnom" okienku nás odporúčila, aby sme išli do centrály CFR Călători a ten lístok zakúpili priamo tam. Kamarátka si pozrela, kde sa nachádza centrála a previezli sme sa električkou jednu zástavku. Bez povšimnutia, že kde som, sme vkročili dovnútra. Po chvíli čakania som u pani zakúpil lístok do lôžkového vozňu, požiadal o čo najlacnejšiu variantu a zaplatil som kartou 40€. V duchu ma štvalo, že to spojenie z a do Budapešti je tak drahé. Pani mi začala po anglicky vysvetľovať, čo ktorá položka znamená, ale uprostred prednášky som ju prerušil, že tieto lístky poznám veľmi dobre a chcel som jej ukázať, že ich používame aj my. Usmiala sa, lístok mi založila do obálky spoločnosti CFR Călători a vyšli sme von. Až vonku som si všimol malé "déjà vu". Miesto, odkiaľ sme vyšli, sa nápadne ponáša na bratislavský blok panelových domov pri Račianskom mýte, ktorý všetci nazývajú Pokrok. Toto bola taká zmenšená a zhustená verzia. Veľmi ma to potešilo.
Kamarátka usúdila, že už nie je čo vidieť a ja som ešte potreboval kúpiť aspoň niečo na občerstvenie do vlaku a nejaké typické rumunské sladkosti pre kolegov. Takže po chvíli chôdze sme sa odcitli na dlhej ulici, ktorú lemovali kostoly. Kamarátka si ešte chcela dať zrušiť živnosť, tak než sme nakoniec skončili v Palas Mall, vstúpili sme do budovy nejakého úradu, kde nakoniec nepochodila. V Palas Mall sme išli do Auchan, kúpili sme si nejaké občerstvenie a keďže bolo vonku krásne, ostali sme sedieť na lavičke. Na univerzitu sme nakoniec nešli, pretože už by to nestihla, chcela si totiž vyzdvihnúť bakalársky diplom. A tak sme posledné chvíle strávili sedením na lavičke a pomalou chôdzou k vlakovej stanici. Cestou mi oznámila, že ma ešte zoznámi s jednou kamarátkou, s ktorou sme sa mali stretnúť na vlakovej stanici. Keď sme pomaly prišli tam, vyzdvihol som si na autobusovej stanici cestovnú tašku a pomaly sme presunuli k bočnej uličke vedľa vlakovej stanice, kde sa jej kamarátka nakoniec objavila. Tiché, no zároveň bláznivé dievča aspoň trochu odbúralo mierne sklesnutú náladu z toho, že som musel toto miesto opustiť a vrátiť sa do reality. Kamarátka mi kúpila v bufete ich povestný sendvič a horúci čaj, ktorý mi silnejšia pani podala v pollitrovom prevedení za 2 lei (0,44€). Keďže vlaková stanica nemala ešte osadené informačné tabule, kamarátka zbehla do vnútra zistiť, z ktorého nástupištia mi odchádza vlak. A tak sme v spoločnosti jej kamarátky strávili mojich posledných 30 minút. Pomaly sme sa presunuli k nástupištiu, ktoré je podobne ako v Budapešti, až za samotnou stanicou. Po našej poslednej cigarete sme sa s kamarátkou vrhli do objatia a povedala mi, aby som sa jej ozval. Rozlúčili sme sa a nastúpil som do štvrtého vozňa.
Pokračovanie nabudúce
Zaujímalo by ma, či ten chlap má usporiadaný život, keď ho asi netrápilo, že ma zobudil po ledva šesťhodinovom spánku. Aj som si chcel opäť zdriemnuť, kým to na chodbe utíchlo, ale už to nemalo význam, pretože kamarátka prisľúbila, že príde naozaj skôr, pretože som poobede odchádzal. O ôsmej ráno sme si napísali, kamarátka sa ma spýtala, či s ňou pôjdem na univerzitu a oznámil som jej, že mi ostalo v hotovosti len zopár lei. O štvrť na desať prišla a keď už sme odchádzali od hostelu, spýtal som sa jej, že dokedy mám opustiť izbu, aby som nemusel platiť za ďalšiu noc. Kamarátka zavolala na recepciu a zistila, že izbu mám opustiť do dvanástej hodiny, tak sme sa vrátili do mojej izby a rýchlo som zbalil veci. Izbu som zamkol a keďže už upratovačky upratovali opustené izby, dal som jednej z nich kľúč, na ktorej visela kľúčenka s nápisom Etaj 1 Camera 7 (prvé poschodie, izba číslo 7, áno izba, alebo miestnosť sa povie po rumunsky Camera).
V posledný deň sme namiesto taxíku išli električkou. Vozňový park je zložený z električiek, ktoré kedysi jazdili v Stuttgarte. Lístky na mestskú hromadnú dopravu paradoxne predávajú v špecializovaných stánkoch, nie ako u nás v trafikách, kde predávajú najmä noviny, časopisy a cigarety. V Rumunsku majú na to samostatné búdky. Lístky nie sú časovo obmedzené, ale sú na jednu jazdu, ktorá stojí 1,80 lei, čo je približne 40 centov. Električková trať je rovnako široká (teda úzka), ako v Bratislave, čiže 1000 mm. Napadlo ma, keby v Bratislave išli vyradiť nejaké dvojičky T3, T6A5, či kĺbové K2S, mohli by ich poslať do Iaşi. I keď neviem, či by zvládli tak zúbožené trate, ktoré zrejme čakajú na rekonštrukciu. Stuttgartské električky si však s traťou vedeli poradiť a veselo sa vytriasali na vybrúsených a teplom pokrivených koľajniciach. Po približne 15 minútach sme vystúpili priamo pred vlakovou stanicou. Zamierili sme ale na autobusovú stanicu, kde som si uschoval batožinu a potom sme išli na vlakovú stanicu, pretože som si chcel rýchlo kúpiť lístok z Cluj do Budapešti. Na stanici ale okienko pre medzinárodné spojenia bolo zatvorené a pani na "bežnom" okienku nás odporúčila, aby sme išli do centrály CFR Călători a ten lístok zakúpili priamo tam. Kamarátka si pozrela, kde sa nachádza centrála a previezli sme sa električkou jednu zástavku. Bez povšimnutia, že kde som, sme vkročili dovnútra. Po chvíli čakania som u pani zakúpil lístok do lôžkového vozňu, požiadal o čo najlacnejšiu variantu a zaplatil som kartou 40€. V duchu ma štvalo, že to spojenie z a do Budapešti je tak drahé. Pani mi začala po anglicky vysvetľovať, čo ktorá položka znamená, ale uprostred prednášky som ju prerušil, že tieto lístky poznám veľmi dobre a chcel som jej ukázať, že ich používame aj my. Usmiala sa, lístok mi založila do obálky spoločnosti CFR Călători a vyšli sme von. Až vonku som si všimol malé "déjà vu". Miesto, odkiaľ sme vyšli, sa nápadne ponáša na bratislavský blok panelových domov pri Račianskom mýte, ktorý všetci nazývajú Pokrok. Toto bola taká zmenšená a zhustená verzia. Veľmi ma to potešilo.
Kamarátka usúdila, že už nie je čo vidieť a ja som ešte potreboval kúpiť aspoň niečo na občerstvenie do vlaku a nejaké typické rumunské sladkosti pre kolegov. Takže po chvíli chôdze sme sa odcitli na dlhej ulici, ktorú lemovali kostoly. Kamarátka si ešte chcela dať zrušiť živnosť, tak než sme nakoniec skončili v Palas Mall, vstúpili sme do budovy nejakého úradu, kde nakoniec nepochodila. V Palas Mall sme išli do Auchan, kúpili sme si nejaké občerstvenie a keďže bolo vonku krásne, ostali sme sedieť na lavičke. Na univerzitu sme nakoniec nešli, pretože už by to nestihla, chcela si totiž vyzdvihnúť bakalársky diplom. A tak sme posledné chvíle strávili sedením na lavičke a pomalou chôdzou k vlakovej stanici. Cestou mi oznámila, že ma ešte zoznámi s jednou kamarátkou, s ktorou sme sa mali stretnúť na vlakovej stanici. Keď sme pomaly prišli tam, vyzdvihol som si na autobusovej stanici cestovnú tašku a pomaly sme presunuli k bočnej uličke vedľa vlakovej stanice, kde sa jej kamarátka nakoniec objavila. Tiché, no zároveň bláznivé dievča aspoň trochu odbúralo mierne sklesnutú náladu z toho, že som musel toto miesto opustiť a vrátiť sa do reality. Kamarátka mi kúpila v bufete ich povestný sendvič a horúci čaj, ktorý mi silnejšia pani podala v pollitrovom prevedení za 2 lei (0,44€). Keďže vlaková stanica nemala ešte osadené informačné tabule, kamarátka zbehla do vnútra zistiť, z ktorého nástupištia mi odchádza vlak. A tak sme v spoločnosti jej kamarátky strávili mojich posledných 30 minút. Pomaly sme sa presunuli k nástupištiu, ktoré je podobne ako v Budapešti, až za samotnou stanicou. Po našej poslednej cigarete sme sa s kamarátkou vrhli do objatia a povedala mi, aby som sa jej ozval. Rozlúčili sme sa a nastúpil som do štvrtého vozňa.
Pokračovanie nabudúce
Komentáre
Zverejnenie komentára