DVD - 1. časť
DVD.
Digital Versatile Disc (v niektorých zdrojoch tiež, najmä v jeho rodiacich sa začiatkoch, Digital Video Disc) mal byť už na papieri revolučný nosič, ktorý nahradí dosavadné nosiče (nielen) s audiovizuálnym obsahom. Poďme ale po poriadku.
Krátka história
Už od prvého uverejnenia videoformátu Quadruplex pre televízne účely v druhej polovici 50. rokov 20. storočia a jeho postupnú adaptáciu vo svete (v Československu až v roku 1967), bolo otázkou času, kto prinesie video aj do domácností. Quadruplex videorekordéry vážili viac ako 750 kilogramov a boli naročné na obsluhu. Prvý videoformát pre bežných užívateľov bol tzv. CV formát (odvodený od modelu CV-2000) vyvinutý firmou Sony v roku 1965. Zjednodušený cievkový videomagnetofón vážil približne 20 kg a na rozdiel od enormne veľkých cievok pre Quadruplex s 2" širokým magnetickým pásom, používal CV formát 1/2" pás. Záznam bol čiernobiely a bohužiaľ nie úplne kompatibilný aj medzi jednotlivými videomagnetofónmi rovnakého modelu. Trvalo pár rokov, keď firmy Matsushita a Sony vyvinuli vzájomne kompatibilný formát EIAJ-1, ktorý používal rovnaký typ pásu. Medzitým firma Akai vyvinula formát VT, ktorý používal 1/4" pás, aký sa používal v bežných magnetofónoch. Síce pre svoje videomagnetofóny predávala špeciálne videopásy, užívatelia praxou zistili, že sa dá použiť ľubovoľný, aspoň 35 mikrónový pás. Záznam bol opäť čiernobiely, jedine model VT-150 bol schopný farebného záznamu.
V druhej polovici 60. rokov sa začali popularizovať kazety. Obsluha bola jednoduchšia, namiesto pracného zavádzania pásu okolo páskovej dráhy stačilo zasunúť kazetu a stlačením tlačidla okamžite prehrať. Sony preto koncom 60. rokov vyvinula formát U-matic, videokazetu s netradičným 3/4" pásom. Písmeno U evokoval zavedený pás okolo videohlavy v prístroji, 'matic' evokoval automatický proces zavedenia pásu po vložení videokazety. Formát predstavoval značný kvalitatívny progres od predošlých formátov, ktoré oscilovali niekde pri hodnote 200 horizontálnych riadkov, formát sa však na poli domáceho videa neujal a tak sa stal doménou televíznych staníc, či dokonca aj v hudobnom priemysle pre digitálny mastering. Následnému vývoju videokaziet pre domáce účely už len stručne: rôzne firmy uverejnili na trh rôzne, často obskúrne formáty, no dominancia sa podarila firme JVC a ich formátu VHS. Sony so svojim formátom Beta povestný súboj formátov prehral, ale tak ako predtým U-matic, aj Beta (vo vylepšenej forme) sa ujala v profesionálnej sfére. Vývoju a súboju oboch formátov bolo venovaných veľa článkov a videí na YouTube.
Firma RCA chcela dosiahnúť na poli videoformátov to, čo dokázala gramofónová platňa na poli hudobných nosičov a to jednoduchý diskový formát, ktorý sa dá ľahko továrensky replikovať. A tak v roku 1964 započala vývoj video gramoplatne, zvanej CED (Capacitance Electronic Disc). Ich cieľ bol jasný, ak sa na jednu platňu zmestí jeden hudobný album, mal by sa dať predsa zmestiť na jednu takú video platňu celý celovečerný film. Náročný a komplikovaný vývoj trval 17 rokov a totálne zruinoval celú spoločnosť RCA. Keď v roku 1981 uzrel formát CED svetlo sveta, bolo už neskoro. Na trhu už 3 roky existoval optický disk LaserDisc, tiež veľký ako bežná 12" gramoplatňa, síce s analógovým obsahom, ale na optickom disku, ktorý bezkontaktne číta laser. Nehovoriac o tom, že v Nemecku už v prvej polovici 70. rokov existoval formát TeD od firmy Telefunken, ktorý bol vlastne prvou video gramoplatňou. Ten formát bol síce veľmi obskúrny, navyše platňa bola tenká ako fólia, schovaná v papierovom prebale a z neho vyťahovaná priamo prehrávačom. Videoobsah netrval viac ako 15 minút a samotné disky boli prílohou časopisov. Práve krátky prehrávací čas, ako aj nízka trvanlivosť platní, bolo pre ambiciózny formát osudovým. CED formát takisto nemôžeme považovať za dotiahnutý. Disky často preskakovali, alebo sa zasekávali, kvalita obrazu nemohla konkurovať videokazetám, či vtedy novým LaserDiscom a aj zvuk praskal ako obohratá gramoplatňa. Formát zanikol o 5 rokov neskôr vydaním posledného disku. V Európe ešte skôr. V Japonsku firma JVC uviedla na trh veľmi podobný, no o čosi kvalitnejší formát VHD. A tam končí forma video gramoplatní.
Formát LaserDisc poskytoval všetko, o čom jednotlivé spoločnosti snívali. Kvalitný, trvanlivý nosič s videoobsahom vo vysokej kvalite (približne 420 horizontálnych riadkov) a postupom času aj s digitálnym zvukom a neskôr aj so zvukom Dolby Digital, či DTS. Mal však jednu praktickú nevýhodu - veľkosť a nutnosť otočiť disk, pretože na jednu stranu sa zmestilo maximálne 60 minút záznamu. I napriek nízkej adopcii firma Philips a neskôr Pioneer, formátu verili. Videoobsah bol rozdelený na jednotlivé kapitoly, takže užívateľ vedel stlačením jedného tlačidla preskočiť na ďalšiu časť disku bez toho, aby si na to počkal. Postupným rozvojom sa na niektoré disky podarilo pridať viac jazykových mutácií (v krajinách používajúcich normu NTSC mali disky aj analógovú, aj digitálnu zvukovú stopu, v PAL regiónoch buď analóg, alebo digital, nie obe naraz), prípadne tzv. režisérske komentáre a filmoví fanúšikovia si prišli na svoje s pridanými bonusovými materiálmi, čo sa stalo silným "selling pointom" DVD formátu, ale nepredbiehajme. Už v 80. rokoch sa všeobecne rozšíril iný optický diskový formát - CD.
Otázkou času bolo, ako dostať videoobsah na "cédečko". V 80. rokoch len začali prvé experimenty s dátovou kompresiou (najznámejší je v tomto smere Fraunhoferov inštitút, tzv. vynálezca MP3 formátu). Lenže s dosavadnou technológiou a skúsenosťami by na jedno CD nedostali obsah patričnej dĺžky. Philips preto vymyslel formát CD Video. Bol to hybridný disk, ktorý obsahoval hudobný záznam pre bežné CD prehrávače, ako aj záznam nie nepodobný LaserDiscu. Cieľom bolo nalákať nových zákazníkov - mládež kupujúcu single. CD Video nosič totiž obsahoval zvukový záznam o dĺžke cca. 20 minút (ako CD single) a zvyšok priestoru vypĺňal videoobsah formátu LaserDisc s maximálnou dĺžkou 5 minút. Myšlienka bola pridať príslušný videoklip na CD single, keďže popularita "cédečka" a hudobnej stanice MTV bola nespochybniteľná. Firma Pioneer uviedla na trh prvý CD Video prehrávač v roku 1987 a bol na nerozoznanie od bežného CD prehrávača, ale narozdiel od neskorších LaserDisc prehrávačov, čo mali aj samostatný šuplík pre "cédečka", tento CD Video prehrávač LaserDiscy prehrať nevedel. Avšak očakávaný rozmach formátu CD Video nenastal.
Nová etapa rozvoja videoobsahu na CD nastala s rozšírením formátu CD-ROM. Prvou lastovičkou v roku 1990 preto bol CD-i formát. Prvý interaktívny CD formát pre domácnosť. A práve jedna z možností, okrem rôznych videohier pochybnej kvality a interaktívnych encyklopédii, tak populárnych na prelome 80. a 90. rokov na PC, bola aj možnosť reprodukcie pohyblivého videa. Túto možnosť uviedli v roku 1993, kedy si tí šťastlivci, čo CD-i prehrávač mali, mohli dokúpiť prídavný MPEG dekóder. V tom istom roku Philips uverejnil na trh aj samostatné Video CD prehrávače. Nutno však podotknúť, že video CD disky pre CD-i a samostatné Video CD disky pre Video CD prehrávače boli vzájomne nekompatibilné. Nehovoriac o tom, že popularita CD-i bola veľmi nízka.
Naproti tomu Video CD formát (známy ako verzia 2.0), bol o čosi populárnejší, síce nie v USA, v Európe, či v Japonsku, ale v krajinách ako Čína, Thajsko, Malajzia, Singapúr a podobných. Formát však trpel mnohými nedostatkami už len z princípu. Samotný CD formát má relatívne nízku kapacitu a s vtedajšími možnosťami dátovej kompresie nemohol obsahovať jeden celovečerný film na jednom disku v obstojnej kvalite. Pri rozlíšení 352x288 pre PAL regióny (352x240 NTSC), konštantným dátovým tokom 1150 kpbs s kompresiou MPEG-1, bol obraz približne, čo sa týka rozlíšenia, narovnako s VHS a zvuk vo formáte mp2 s dátovým tokom 224 kbps ešte nebol natoľko vyspelý, ako neskoršie zvukové formáty. Pri tejto kvalite sa na samotný disk nezmestilo viac, ako 75 minút videozáznamu, takže filmy boli často na dvoch, prípadne na troch diskoch. Majitelia televízorov s väčšou uhlopriečkou obrazovky si nemohli nevšimnúť silné kompresné artefakty v dynamickejších záberoch.
Philips a Sony sa preto opätovne spojili, aby vytvorili formát, ktorý bude obsahovať všetko dobré z predošlých existujúcich formátov: interaktivitu a rozlíšenie obrazu LaserDiscu, veľkosť disku rovnakú ako CD, ale s vyššou kapacitou, väčším dátovým tokom a s lepšími možnosťami, čo sa týka jazykovej mutácie. A tak tvorba DVD formátu začína.
Pokračovanie nabudúce
Komentáre
Zverejnenie komentára