Monológy pod modrým neónom

  Ešte dva roky dozadu to bola pre neprajníkov utopická myšlienka, v súčasnosti už naberajúca reálne kontúry finálneho produktu. Áno, v týchto dňoch prebieha výrazná, posledná etapa výstavby tretieho pokusu dostať električku do mestskej časti Bratislava - Petržalka. Aj keď v čase písania tohoto článku to v Starom meste nevyzerá, že by sa niečo dialo a tretia konštrukcia bratislavského najstaršieho mostu len z polovice levituje nad riekou Dunaj, v bratislavskej Petržalke úspešne pokladajú koľajnice oboch rozchodov (1000mm a 1435mm)a  križovatka na Bosákovej ulici je opäť spojazdnená so zapustenými koľajnicami. Áno, čítate správne, súčasná električka do Petržalky je tretí pokus tak, ako sa momentálne stavia už tretia konštrukcia mostu. A nie, Petržalka nevznikla v 70. rokoch, keď začali stavať paneláky, predtým na území Petržalky nebolo žiadne pole bez ničoho .   Prepojiť Ligetfalu/Engerau s Prešporkom pevným mostom sa podarilo v roku 1891 a o niečo málo neskôr sa k cestne...

  Achjo, tá súkromná korešpondencia. Okej, nebudem sa nad tým pozastavovať, istý dôvod na to všetci máte, že nechcete komunikovať formou priamych komentárov pod článkom. Ďakujem užívateľovi AttilaSVK za vtipný happyend. :)   Doteraz som odprezentoval príbehy Ferkov o vzťahoch s Vlastami, je na čase, aby aj Vlasty vytiahli svoje tromfy a tým ťuťmákom Ferkom to riadne natreli. Takže jedna Vlasta reagovala na prvý článok a druhú modelovú situáciu takto (nebudem citovať, ale svojvoľne sformulujem, pretože to bolo stručne napísané v dvoch vetách): Bola raz jedna Vlasta, krásna, úspešná, vysokoškolsky vzdelaná, no zaneprázdnená a napísal jej jeden Ferko na zoznamke. Prv jeho pozdrav ignorovala, no potom sa s ním dala do reči a po čase si dohodli stretnutie. Aby mala istotu bezpečnosti, navrhla rušné, zaľudnené miesto. Stretla sa s Ferkom a cítila sa s ním príjemne. Dohodli si ďalšie stretnutie, na ktorom Ferko už nabral odvahu a chytil Vlastu za ruku a dokonca sa aj bozkávali. Na t...

  Ná, vy uličníci. Písať mi po fejsbúkoch, vocapoch a iných komunikačných cestách, na to vás je. Ale zapojiť sa do diskusie pod článkom, ani za Buddhu. Nejaké páčiky a plusky som dostal, ďakujem, cením si to, ale aj dostal som krásnu dávku kritiky za extrémne a jednostranné príklady. Okej teda, článok mal v rekordnom čase slušnú čítanosť, narozdiel od autobiografického románu na pokračovanie , ktorý pre nezáujem nakoniec nedopíšem, keď ho nechcete. Aspoň nebudem namáhať prsty.   Takže natísla sa vec, že ako teda Ferka s Vlastou dať dokopy a či sa dajú dokopy. Priama reakcia na túto tému nebola, tak usúďme, že Vlasta na Ferka serie a necháva si otvorené dvere pre nejakého Alfréda, zatiaľ čo Ferko bude musieť nejaký čas opäť čakať, kým sa objaví aspoň nejaká Marka. Tak mu treba, suchárovi zamilovanému.   Dobre, nechajme predchádzajúci článok žiť vlastným životom a načrtime inú modelovú situáciu. Bol raz jeden Ferko a stretol jednú Vlastu. Ani on a ani ona neboli zoso...

  Určite ste sa s tým stretli. Na sociálnych sieťach, alebo voľakde v krčme sa prepiera to, ako je v súčasnosti nastavená spoločnosť a ako vychováva samostatných jedincov, ktorí sa vedia spoľahnúť len na seba. A samozrejme sa nájdu ironické poznámky na slečny, ktoré si až kdesi vo veku 35 rokov uvedomia, že ešte sa nestali matkami, biologické hodiny tikajú a hľadajú všade možne potenciálneho akéhokoľvek darcu genetických informácií. Skúsme sa ale zamyslieť, či to náhodou nie sú výpovede frustrovaných jedincov, ktorí majú "smolu", že sú sami a nevedia si začať, prípadne udržať akýkoľvek vzťah. Tí šťastnejší sa samozrejme snažia upokojiť situáciu tým, že "tam niekde určite niekto na nich čaká". Poďme sa pozrieť na túto problematiku z pohľadu takmer nezainteresovaného.   Predstavme si dvojicu ľudí: ona a on. Volajme ich Ferko a Vlasta. On je trošku smoliar, nie zrovna ženský ideál, niekde oscilujúci na hranici medzi nižšou akceptovateľnou výškou a vyššou akceptovate...

  Na tomto mieste by ste teraz čítali pokračovanie, respektíve dokončenie autobiografického seriálu na pokračovanie. Bohužiaľ vás všetkých sklamem, román na pokračovanie s najväčšou pravdepodobnosťou na tomto blogu nedokončím a veľmi ma to mrzí. Pár známych a kamarátov, ktorí mi súkromnou korešpondenciou dávali feedback, sú stále minoritnou skupinou. Seriál ma nízku čítanosť. Z toho dôvodu som sa rozhodol, že sa na blogu nebudem venovať spisovateľskej činnosti. No malá šanca, že celé dielo dokončím, aj tak je. Ale len s vašou pomocou a podporou. Ak sa vám seriál páči a chcete, aby som ho dopísal, napíšte mi prosím do komentáru. Rád si prečítam aj vaše postrehy a ak máte nejaké otázky, nebojte sa ma spýtať. Všetko závisí od vašeho záujmu, inak by som si zážitky nechal len pre seba. Ďakujem za pochopenie a za vaše reakcie. Váš Zudar Pre rekapituláciu: 1. časť 2. časť 3. časť 4. časť 5. časť 6. časť 7. časť 8. časť 9. časť 10. časť 11. časť 12. časť

  O tom, čo znamená pojem rádioamatér, alebo rádioamatérstvo, už v dnešnej dobe málokto vie. Najmä mladí ľudia sa s týmto nestretávajú, pretože dávajú prednosť iným, viac-menej produktívnym koníčkom a pravdepodobne v tom nevidia akýkoľvek význam, vyhovárajúc sa na dostupnosť mobilných sieti a internetu. A ak sa niekde objaví článok o rádioamatéroch, sú na fotografiách zobrazení starí páni v dôchodkovom veku, prípadne mladší ľudia, ktorí môžu výzorom pôsobiť ako "nerdi", ktorí nevedia, čo znamená slovo "žiť". Ja nie som ani v dôchodkovom veku a ani nevyzerám (aspoň dúfam) ako "nerd". Tak potom prečo som sa stal rádioamatérom, keď som dlhoročným užívateľom internetu a mobilných sietí a moja osoba je takmer non-stop dostupná na väčšine najvyužívanejších sociálnych sietiach? Tak sa posnažím aspoň v skratke priblížiť, čo ma k tomuto rozhodnutiu viedlo. Rozpisovať sa o tom, čo je rádioamatérska služba, nebudem, na to máte Google a Wikipédiu .   Asi prvý záujem...

  Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou: bol som na Pohode. Prečo neuveriteľné? Poviem to takto: nikdy som neuvažoval nad tým, že tam niekedy pôjdem, či už sám, alebo s niekym. Nechcem sa dotknúť tých, ktorí pravidelne nevynechajú ani jeden ročník, ale vždy som mal z takýchto hromadných eventov priam hrôzu a vždy by hrozilo, že by som tam nevydržal od štvrtka obeda do nedeľného rána. Pravdupovediac by som asi niekoho uprosíkal už po pár hodinách, aby ma zaviezol domov. Nie, nie som fajnovka, len jednoducho patrím k tým ľuďom, ktorí sa nedokážu naladiť na tú správnu vlnu a radšej pôjdu len na jeden koncert nejakej kapely, než ich absolvovať tucty na otvorenom priestranstve s možnosťou prespať v hlučnom prostredí (áno, ja na spánok potrebujem ticho a tmu a v jednej miestnosti znesiem niekoho, kto spí ako ja, čiže nechrápe). Tak potom prečo som tento rok na Pohode bol? Ono hneď na začiatok vysvetlím: na Pohode som bol fakt len na pár hodín a neprišiel som kvôli festivalu ako takému. Priš...