Monológy pod modrým neónom

  Pondelok, 14. novembra 2016, 7:00   O siedmej ráno som sa zobudil, nie preto, že by som bol vyspaný, ale že som potreboval ísť na toaletu. :D Vykonal som, čo som musel a pokračoval som v spánku. Až okolo deviatej ráno som sa konečne zobudil vyspaný. Predo mnou ešte pol druha hodiny cesty, tak som neplánoval nič iné, než sa váľať po posteli. Len z čistej zvedavosti som vytiahol žalúziu a uvidel som niečo nádherné. Neskutočne zasneženú krajinu. I keď nie som vôbec fanúšikom zimy, tento pohľad stál za všetky peniaze, ktoré som nakoniec dal sprievodkyni. A áno, došlo mi potom, že je rozdiel medzi spacím vozňom a lôžkovým vozňom. V rámci šetrenia som si povedal, že naspäť už pôjdem v lôžkovom vozni a pretrpím možno päticu cudzích ľudí, ktorí isto budú prdieť a chrápať. Moja "skvelá" USB nabíjačka nabila za sedem hodín telefón len o necelých 20% kapacity, takže som skonštatoval, že si budem musieť zohnať novú nabíjačku. Okolo desiatej mi napísala kamarátka sms, že ako sa mám a ...

  Pondelok, 14. novembra 2016, 0:10   S takmer hodinovým meškaním konečne zastavil vlak na stanici v Cluj-Napoca. Po 10 hodinách vo vlaku som konečne vystúpil. Nohy sa mi klepali od večného sedenia a prvá vec, ktorú som šiel spraviť, bolo zapáliť si. Spolu so mnou vystúpilo z vlaku veľa ľudí, časť z nich niekto čakal na stanici. Moje kroky viedli k bočnej strane stanice. Otočil som sa chrbtom k stanici, aby som si vychutnal ten pohľad na osvetlenú parnú lokomotívu a na padajúci sneh. Modlil som sa, aby môj ďalší spoj nemal meškanie, aby som nejak pretrpel 70 minút na mieste, v ktorom som ešte nikdy nebol, ale kde je isto už o takomto čase všetko zatvorené. Kráčajúc smerom k vchodu do stanice som obdivoval čistotu a žiadne podivné živly. Vestibul stanice bol krásny, vyzeral byť vynovený, žiadna špina, interiér čistý. Prvú vec som si všimol, že všetko je len v rumunčine, žiadna angličtina. Snažiac sa zistiť, ktorá tabuľa sú odchody a ktorá zas príchody, na mňa spoza okienka pr...

  Nedeľa, 13. novembra 2016, 9:00   Čakám na zástavke na električku, ktorá ma odvezie na Hlavnú stanicu. Veci som si v kľude zbalil ráno do cestovnej tašky, ktorá sa dosť nemotorne nesie na ramene. Aby toho nebolo málo, v ruke držím brašňu s fotoaparátom , náhradnými baterkami, ďalšími dvoma objektívmi a nabíjačkou. Druhý , ten lepší fotoaparát, je v cestovnej taške. Výhodou cestovať v nedeľu je, že na stanici isto nebude veľa ľudí. Väčšina z nich odcestovala domov vo štvrtok, v piatok a v sobotu ráno. A tak aj bolo. Na stanici bolo dovedna tak 3 tucty ľudí, na pokladniach pomaly nikto. Podišiel som k pokladni a zakúpil som si spiatočný lístok do Budapešti. Pani ma uistila, že lístok platí mesiac, tak som jej s úsmevom na tvári poprial príjemnú nedeľu a ja som si išiel zatiaľ zapáliť von pred stanicu. Mám asi 20 minút, kým mi príde vlak z Prahy, ktorý pokračuje cez Nové Zámky, Štúrovo, Szob, Vác, až na stanicu Keleti pályaudvar v Budapešti. Tam už okolie poznám, takže viem,...

  Keďže som za uplynulé roky neopustil hranice tejto krajiny, bolo len otázkou času, kedy nastane ten moment, kedy si zbalím do starej cestovnej tašky tie najnutnejšie veci na prežitie niekoľkých dní za hranicami Slovenska. Ten moment ale dlho nenastal, keďže možnosť cestovať dopravnými prostriedkami mi zhatila choroba, o ktorej píšem už vyše pol druha roku ten stále nedokončený seriál na pokračovanie . Pred udalosťami z autobiografického príbehu, som bol naposledy na letnej dovolenke na ostrove Mallorca v roku 2012, spolu s vtedajšou snúbenicou. A po udalostiach, ktoré sa potom udiali, som mal celkom strach. Nie ani tak zo samotnej cesty, ale skôr zo zdravotného hľadiska. Mal som strach, aby sa mi počas cesty lietadlom/vlakom/autobusom, nič závažného nestalo. Fast forwarding do súčasnosti (a bohužiaľ aj spojler príbehu), všetko je zo zdravotného hľadiska okay a po krátkom výlete po Budapešti s kamarátom, som sa mohol konečne pobrať "kade ľahšie" a ísť aspoň 1000 km od miesta...