Bună ziua România #4
Pondelok, 14. novembra 2016, 7:00
O siedmej ráno som sa zobudil, nie preto, že by som bol vyspaný, ale že som potreboval ísť na toaletu. :D Vykonal som, čo som musel a pokračoval som v spánku. Až okolo deviatej ráno som sa konečne zobudil vyspaný. Predo mnou ešte pol druha hodiny cesty, tak som neplánoval nič iné, než sa váľať po posteli. Len z čistej zvedavosti som vytiahol žalúziu a uvidel som niečo nádherné. Neskutočne zasneženú krajinu. I keď nie som vôbec fanúšikom zimy, tento pohľad stál za všetky peniaze, ktoré som nakoniec dal sprievodkyni. A áno, došlo mi potom, že je rozdiel medzi spacím vozňom a lôžkovým vozňom. V rámci šetrenia som si povedal, že naspäť už pôjdem v lôžkovom vozni a pretrpím možno päticu cudzích ľudí, ktorí isto budú prdieť a chrápať. Moja "skvelá" USB nabíjačka nabila za sedem hodín telefón len o necelých 20% kapacity, takže som skonštatoval, že si budem musieť zohnať novú nabíjačku. Okolo desiatej mi napísala kamarátka sms, že ako sa mám a popriala mi dobré ráno. Odpovedal som jej, že jej prajem tiež dobré ráno, že som hore 1 hodinu a že nemám poňatia, kedy prídem, nakoľko mal vlak 35 minútové meškanie. Plánovaný príchod mal byť 10:37. Kamarátka mi odpísala, že ide na stanicu a zistí, kedy približne vlak príde. O štvrť na 11 mi zaklopala na dvere kupé sprievodkyňa. Ešte som nebol úplne prezlečený, tak som zakaždým, ako zaklopala, skríkol "moment". Po treťom zaklopaní som otvoril, sprievodkyňa bola v uniforme a oznámila mi, že do cieľovej stanice prídeme o 30 minút. Poďakoval som sa jej a v tom momente mi prišla od kamarátky sms správa, v ktorej mi napísala to isté. :D
Čakal som, že vlak bude mať rovnaké, alebo rovno dlhšie meškanie, no cestou sa rušňovodičovi podarilo nahnať zameškanie a vlak prišiel do Iaşi o desať minút neskôr, než pôvodne mal. Klobúk dole. V rámci celého vozňa sme nakoniec ostali len ja, jedna pani a sprievodkyňa, ktorá nás nasmerovala k dverám, ktoré nám otvorila, keď vlak zastal. Opatrne som vystupoval s cestovnou taškou a fotobrašňou, aby som nezletel ako panák a konečne som sa mohol kochať prvým pohľadom na miesto, v ktorom strávim najbližšie 3 noci. Z vlaku vystúpilo dosť ľudí, takže keď som sa z absolútneho konca snažil dostať tam, kde je vlastne samotná stanica, tak to chvíľu trvalo. Keďže som krátkozraký a nevzal som si okuliare, všimol som si z diaľky ženskú postavu, ktorá hlavou a pohľadom uhýbala davu. Keď sa naše pohľady stretli, hneď sme vedeli, kto sme. V tomto momente sme sa po takmer 2 a pol roku chatovania a skypovania videli prvýkrát naživo. Padli sme do spoločného objatia, padla jedna obyčajná pusa na líce a bolo. A hneď padli otázky: aká bola cesta, či som sa vyspal, či som v poriadku, či som smädný, hladný, tak som kamarátku utešoval, že všetko je v najlepšom poriadku, len si potrebujem po deviatich hodinách zapáliť (hrozné s nami, fajčiarmi). :D Kamarátka a jej priateľ sú tiež fajčiari, tak som sa nemusel cítiť trápne za jedinú slabosť, ktorú mám.
Z vlakovej stanice sme prešli cez obrovskú cestu na opačnú stranu ulice, kde sa nachádzala autobusová stanica, kamarátka si tam totiž odložila tašku. Nemohol som si nevšimnúť zrejme na naše pomery niečo, čo snáď aj my Slováci poznáme. Okolie stanice je také šedivé, na pohľad trošku otrieskané, všade typická šedivá socialistická panelová zástavba. Odtiaľ sme išli taxíkom za jej priateľom, ktorý nám zatiaľ tašky uschoval na byte a odtiaľ sme všetci traja išli do neďalekého pubu si sadnúť na čaj, kávu a hlavne sa zohriať. Cestou som si vytiahol z bankomatu nejaké peniaze. V pube sme kecali o všetkom možnom a obaja mi pripravovali plán na najbližšie dni. Celkom ma potešilo, že sa aj medzi sebou rozprávali po anglicky, nečudo, veď obaja teraz žijú v Británii. Keďže od leta tohoto roku je v podnikoch zakázané fajčiť, na cigaretu sme išli pred vchod. Oznámil som im, že nutne potrebujem zohnať niekde USB nabíjačku a tak sme po našom posedení išli do ich nákupného centra Palas. Musím uznať, že je to vskutku obrovské nákupné centrum. Kamarátka sa s priateľom dohadovali, kde zoženiem nabíjačku a skončili sme v Auchan. Neviem určiť ekvivalent k nejakému našemu obchodu, nebol to typický supermarket ako Terno, či Tesco, skôr mi pripomínal takú diskontnejšiu variantu Kauflandu a to som aj zrejme prestrelil. Tam som splašil nabíjačku za 9 Lei (2€). Kamarátkin priateľ mi povedal, že nemám očakávať extra kvalitu, vraj do dvoch mesiacov prestala fungovať, tak som zažartoval, že na tie 3 noci snáď poslúži. Ešte sme sa chvíľu motali v Palas a jeho okolí a potom sme odprevadili kamarátkinho priateľa na byt. Doniesol mi cestovnú tašku a odtiaľ sme išli taxíkom do hostelu, ktorý mi kamarátka bookla ešte 3 dni pred mojim odchodom.
Sranda bola, že recepcia sa nachádzala v inej budove, než v tej, v ktorej sa nachádzala izba, v ktorej som bol ubytovaný. S angličtinou som moc nepochodil ani tam, ale kamarátka so samozrejmosťou všetko tlmočila, takže sme všetko vybavili. O ulicu ďalej sa nachádzala budova, v ktorej som následujúce tri noci prebýval. Hneď na prvom poschodí. Izba bola tak veľká, že sa tam len tak-tak zmestila posteľ a malá telka, ktorú som za celý čas ani nezapol. Keďže to bol hostel, tak toalety a sprcha sa nachádzali na chodbe (chcel som na túto tému zažartovať citátom z filmu Dědičství aneb kurvahošigutntag, ale tento film istotne do Rumunska nezavítal). Len som zo seba zhodil cestovnú tašku, dal nabíjať už beznádejne vymlátený telefón, prezliekol si aspoň tričko (už som sám seba cítil, že fakt potrebujem sprchu a to je čo povedať), vzal brašňu s foťákom a hneď sme s kamarátkou išli na "tour de Iaşi".
Najprv sme sa išli najesť do jednej jedálne, v ktorej kedysi pracoval kamarátkin priateľ. Dal som si mäsové guľky so zemiakmi, na moje počudovanie si kamarátka dala to isté. Po veľmi dobrom obede, ktorý ma zasýtil, sme sa vybrali do parku. V parku bolo veľa búst rumunských prozaikov a básnikov a i napriek tomu, že už bola pokročilá jeseň, bolo tam krásne a hlavne bol tam kľud. Odtiaľ sme sa prešli ulicou plnou fakúlt patriacich pod miestnu univerzitu, jedna krajšia budova ako druhá. Keďže bolo vonku chladno, ráčilo sa ísť niekam na chvíľu dovnútra a tak sme prišli do knižnice. Strážnik nám dovolil ísť aspoň na poschodie, kde bola výstava starých kníh z 18. storočia v latinčine, nemčine, či vo francúzštine. Budova bola zvnútra nádherná, tak som si tam urobil zopár záberov. Pomaly sa stmievalo a tak sme sa prechádzali po meste, ktoré bolo kupodivu kľudné. Kamarátka mi oznámila, že sa stretneme s jej kamarátkami v jednom podniku, v ktorom sme boli potom každý večer. Acaju (čítaj akažu). Povedal by som, že je to taký hipsterský podnik, ale veľmi pohodový. Dvor vyzeral ako bežný dvor rodinného domu, vnútri hrala fakt skvelá reprodukovaná hudba a bola možnosť si tam zahrať niektorú zo spoločenských hier, ktoré tam boli poukladané na seba.
Chvíľu po tom, čo sme si s kamarátkou objednali (ja nealko radler Ciuc), sa dostavili jej kamarátky. A od toho momentu sa angličtina zmenila na rumunčinu. Kamarátka mi sem-tam tlmočila, že na čom sa bavia. Paradoxne mi ale nevadilo, že po zbytok môjho pobytu bola angličtina v menšine. Rumunčina je celkom zaujímavo znejúci jazyk. Intonáciou pripomínala portugalčinu, ale pokiaľ sa človek riadne započúva, spozná tam mnohé príbuzné slová, dokonca aj slovenské. Teda za predpokladu, ak by Rumuni rozprávali pomalšie. Na bežné počutie sa zdá, že drmolia slová a vety rapídnou rýchlosťou. Pre nich napríklad bolo prekvapením, že máme v našom slovníku slovo bryndza. Prečo? Lebo u nich slovo "Brânza" znamená syr. Ja som im ale musel vysvetliť, že naša bryndza je vlastne čerstvý syr z ovčieho mlieka. Po čase dievčatám vyhladlo, tak ma jej kamošky vytiahli do neďalekej pizzérie pre nejaké jedlo, ktoré sme potom zjedli na dvore podniku Acaju. Keď sme dojedli, tak sme sa už pobrali každý domov. S jednou jej kamarátkou sme potom taxíkom išli do hostelu (vraj býva neďaleko), pretože som musel ešte zaplatiť za pobyt a zistiť heslo na wifi, aby som mohol sa ohlásiť, že som živý a zdravý a prejsť sociálne siete. Za 3 noci som zaplatil 150 Lei, čo je približne 33€. Druhý recepčný mi nevedel sumu povedať po anglicky, zasekol sa pri slove "hundred" a tak som dopovedal "fifty". Zaplatil som kartou a rozlúčil s kamarátkinou kamoškou a ja som sa prešiel pešo do budovy, kde som mal izbu.
Pokračovanie nabudúce
O siedmej ráno som sa zobudil, nie preto, že by som bol vyspaný, ale že som potreboval ísť na toaletu. :D Vykonal som, čo som musel a pokračoval som v spánku. Až okolo deviatej ráno som sa konečne zobudil vyspaný. Predo mnou ešte pol druha hodiny cesty, tak som neplánoval nič iné, než sa váľať po posteli. Len z čistej zvedavosti som vytiahol žalúziu a uvidel som niečo nádherné. Neskutočne zasneženú krajinu. I keď nie som vôbec fanúšikom zimy, tento pohľad stál za všetky peniaze, ktoré som nakoniec dal sprievodkyni. A áno, došlo mi potom, že je rozdiel medzi spacím vozňom a lôžkovým vozňom. V rámci šetrenia som si povedal, že naspäť už pôjdem v lôžkovom vozni a pretrpím možno päticu cudzích ľudí, ktorí isto budú prdieť a chrápať. Moja "skvelá" USB nabíjačka nabila za sedem hodín telefón len o necelých 20% kapacity, takže som skonštatoval, že si budem musieť zohnať novú nabíjačku. Okolo desiatej mi napísala kamarátka sms, že ako sa mám a popriala mi dobré ráno. Odpovedal som jej, že jej prajem tiež dobré ráno, že som hore 1 hodinu a že nemám poňatia, kedy prídem, nakoľko mal vlak 35 minútové meškanie. Plánovaný príchod mal byť 10:37. Kamarátka mi odpísala, že ide na stanicu a zistí, kedy približne vlak príde. O štvrť na 11 mi zaklopala na dvere kupé sprievodkyňa. Ešte som nebol úplne prezlečený, tak som zakaždým, ako zaklopala, skríkol "moment". Po treťom zaklopaní som otvoril, sprievodkyňa bola v uniforme a oznámila mi, že do cieľovej stanice prídeme o 30 minút. Poďakoval som sa jej a v tom momente mi prišla od kamarátky sms správa, v ktorej mi napísala to isté. :D
Čakal som, že vlak bude mať rovnaké, alebo rovno dlhšie meškanie, no cestou sa rušňovodičovi podarilo nahnať zameškanie a vlak prišiel do Iaşi o desať minút neskôr, než pôvodne mal. Klobúk dole. V rámci celého vozňa sme nakoniec ostali len ja, jedna pani a sprievodkyňa, ktorá nás nasmerovala k dverám, ktoré nám otvorila, keď vlak zastal. Opatrne som vystupoval s cestovnou taškou a fotobrašňou, aby som nezletel ako panák a konečne som sa mohol kochať prvým pohľadom na miesto, v ktorom strávim najbližšie 3 noci. Z vlaku vystúpilo dosť ľudí, takže keď som sa z absolútneho konca snažil dostať tam, kde je vlastne samotná stanica, tak to chvíľu trvalo. Keďže som krátkozraký a nevzal som si okuliare, všimol som si z diaľky ženskú postavu, ktorá hlavou a pohľadom uhýbala davu. Keď sa naše pohľady stretli, hneď sme vedeli, kto sme. V tomto momente sme sa po takmer 2 a pol roku chatovania a skypovania videli prvýkrát naživo. Padli sme do spoločného objatia, padla jedna obyčajná pusa na líce a bolo. A hneď padli otázky: aká bola cesta, či som sa vyspal, či som v poriadku, či som smädný, hladný, tak som kamarátku utešoval, že všetko je v najlepšom poriadku, len si potrebujem po deviatich hodinách zapáliť (hrozné s nami, fajčiarmi). :D Kamarátka a jej priateľ sú tiež fajčiari, tak som sa nemusel cítiť trápne za jedinú slabosť, ktorú mám.
Z vlakovej stanice sme prešli cez obrovskú cestu na opačnú stranu ulice, kde sa nachádzala autobusová stanica, kamarátka si tam totiž odložila tašku. Nemohol som si nevšimnúť zrejme na naše pomery niečo, čo snáď aj my Slováci poznáme. Okolie stanice je také šedivé, na pohľad trošku otrieskané, všade typická šedivá socialistická panelová zástavba. Odtiaľ sme išli taxíkom za jej priateľom, ktorý nám zatiaľ tašky uschoval na byte a odtiaľ sme všetci traja išli do neďalekého pubu si sadnúť na čaj, kávu a hlavne sa zohriať. Cestou som si vytiahol z bankomatu nejaké peniaze. V pube sme kecali o všetkom možnom a obaja mi pripravovali plán na najbližšie dni. Celkom ma potešilo, že sa aj medzi sebou rozprávali po anglicky, nečudo, veď obaja teraz žijú v Británii. Keďže od leta tohoto roku je v podnikoch zakázané fajčiť, na cigaretu sme išli pred vchod. Oznámil som im, že nutne potrebujem zohnať niekde USB nabíjačku a tak sme po našom posedení išli do ich nákupného centra Palas. Musím uznať, že je to vskutku obrovské nákupné centrum. Kamarátka sa s priateľom dohadovali, kde zoženiem nabíjačku a skončili sme v Auchan. Neviem určiť ekvivalent k nejakému našemu obchodu, nebol to typický supermarket ako Terno, či Tesco, skôr mi pripomínal takú diskontnejšiu variantu Kauflandu a to som aj zrejme prestrelil. Tam som splašil nabíjačku za 9 Lei (2€). Kamarátkin priateľ mi povedal, že nemám očakávať extra kvalitu, vraj do dvoch mesiacov prestala fungovať, tak som zažartoval, že na tie 3 noci snáď poslúži. Ešte sme sa chvíľu motali v Palas a jeho okolí a potom sme odprevadili kamarátkinho priateľa na byt. Doniesol mi cestovnú tašku a odtiaľ sme išli taxíkom do hostelu, ktorý mi kamarátka bookla ešte 3 dni pred mojim odchodom.
Sranda bola, že recepcia sa nachádzala v inej budove, než v tej, v ktorej sa nachádzala izba, v ktorej som bol ubytovaný. S angličtinou som moc nepochodil ani tam, ale kamarátka so samozrejmosťou všetko tlmočila, takže sme všetko vybavili. O ulicu ďalej sa nachádzala budova, v ktorej som následujúce tri noci prebýval. Hneď na prvom poschodí. Izba bola tak veľká, že sa tam len tak-tak zmestila posteľ a malá telka, ktorú som za celý čas ani nezapol. Keďže to bol hostel, tak toalety a sprcha sa nachádzali na chodbe (chcel som na túto tému zažartovať citátom z filmu Dědičství aneb kurvahošigutntag, ale tento film istotne do Rumunska nezavítal). Len som zo seba zhodil cestovnú tašku, dal nabíjať už beznádejne vymlátený telefón, prezliekol si aspoň tričko (už som sám seba cítil, že fakt potrebujem sprchu a to je čo povedať), vzal brašňu s foťákom a hneď sme s kamarátkou išli na "tour de Iaşi".
Najprv sme sa išli najesť do jednej jedálne, v ktorej kedysi pracoval kamarátkin priateľ. Dal som si mäsové guľky so zemiakmi, na moje počudovanie si kamarátka dala to isté. Po veľmi dobrom obede, ktorý ma zasýtil, sme sa vybrali do parku. V parku bolo veľa búst rumunských prozaikov a básnikov a i napriek tomu, že už bola pokročilá jeseň, bolo tam krásne a hlavne bol tam kľud. Odtiaľ sme sa prešli ulicou plnou fakúlt patriacich pod miestnu univerzitu, jedna krajšia budova ako druhá. Keďže bolo vonku chladno, ráčilo sa ísť niekam na chvíľu dovnútra a tak sme prišli do knižnice. Strážnik nám dovolil ísť aspoň na poschodie, kde bola výstava starých kníh z 18. storočia v latinčine, nemčine, či vo francúzštine. Budova bola zvnútra nádherná, tak som si tam urobil zopár záberov. Pomaly sa stmievalo a tak sme sa prechádzali po meste, ktoré bolo kupodivu kľudné. Kamarátka mi oznámila, že sa stretneme s jej kamarátkami v jednom podniku, v ktorom sme boli potom každý večer. Acaju (čítaj akažu). Povedal by som, že je to taký hipsterský podnik, ale veľmi pohodový. Dvor vyzeral ako bežný dvor rodinného domu, vnútri hrala fakt skvelá reprodukovaná hudba a bola možnosť si tam zahrať niektorú zo spoločenských hier, ktoré tam boli poukladané na seba.
Chvíľu po tom, čo sme si s kamarátkou objednali (ja nealko radler Ciuc), sa dostavili jej kamarátky. A od toho momentu sa angličtina zmenila na rumunčinu. Kamarátka mi sem-tam tlmočila, že na čom sa bavia. Paradoxne mi ale nevadilo, že po zbytok môjho pobytu bola angličtina v menšine. Rumunčina je celkom zaujímavo znejúci jazyk. Intonáciou pripomínala portugalčinu, ale pokiaľ sa človek riadne započúva, spozná tam mnohé príbuzné slová, dokonca aj slovenské. Teda za predpokladu, ak by Rumuni rozprávali pomalšie. Na bežné počutie sa zdá, že drmolia slová a vety rapídnou rýchlosťou. Pre nich napríklad bolo prekvapením, že máme v našom slovníku slovo bryndza. Prečo? Lebo u nich slovo "Brânza" znamená syr. Ja som im ale musel vysvetliť, že naša bryndza je vlastne čerstvý syr z ovčieho mlieka. Po čase dievčatám vyhladlo, tak ma jej kamošky vytiahli do neďalekej pizzérie pre nejaké jedlo, ktoré sme potom zjedli na dvore podniku Acaju. Keď sme dojedli, tak sme sa už pobrali každý domov. S jednou jej kamarátkou sme potom taxíkom išli do hostelu (vraj býva neďaleko), pretože som musel ešte zaplatiť za pobyt a zistiť heslo na wifi, aby som mohol sa ohlásiť, že som živý a zdravý a prejsť sociálne siete. Za 3 noci som zaplatil 150 Lei, čo je približne 33€. Druhý recepčný mi nevedel sumu povedať po anglicky, zasekol sa pri slove "hundred" a tak som dopovedal "fifty". Zaplatil som kartou a rozlúčil s kamarátkinou kamoškou a ja som sa prešiel pešo do budovy, kde som mal izbu.
Pokračovanie nabudúce
Komentáre
Zverejnenie komentára