Bună ziua România #3
Pondelok, 14. novembra 2016, 0:10
S takmer hodinovým meškaním konečne zastavil vlak na stanici v Cluj-Napoca. Po 10 hodinách vo vlaku som konečne vystúpil. Nohy sa mi klepali od večného sedenia a prvá vec, ktorú som šiel spraviť, bolo zapáliť si. Spolu so mnou vystúpilo z vlaku veľa ľudí, časť z nich niekto čakal na stanici. Moje kroky viedli k bočnej strane stanice. Otočil som sa chrbtom k stanici, aby som si vychutnal ten pohľad na osvetlenú parnú lokomotívu a na padajúci sneh. Modlil som sa, aby môj ďalší spoj nemal meškanie, aby som nejak pretrpel 70 minút na mieste, v ktorom som ešte nikdy nebol, ale kde je isto už o takomto čase všetko zatvorené. Kráčajúc smerom k vchodu do stanice som obdivoval čistotu a žiadne podivné živly. Vestibul stanice bol krásny, vyzeral byť vynovený, žiadna špina, interiér čistý. Prvú vec som si všimol, že všetko je len v rumunčine, žiadna angličtina. Snažiac sa zistiť, ktorá tabuľa sú odchody a ktorá zas príchody, na mňa spoza okienka prehovára rumunsky pokladníčka za okienkom. Gestom som sa jej snažil naznačiť, že jej nerozumiem, ale že idem k nej. Keďže som vôbec nevedel, ako sa povie ľubovoľný pozdrav po rumunsky, hneď som sa jej spýtal: "Hello, do you speak english?". Palcom a ukazovákom mi sympatická pani v stredných rokoch naznačila, že po anglicky vie len trochu, tak som jej povedal, že chcem "return ticket to Iaşi" a že chcem teraz "sleeping wagon". Spýtala sa ma, že "return" má byť kedy, tak som jej povedal, že vo štvrtok o tretej poobede. Ale zjavne ma nepochopila, tak na počítači otvorila kalendár a klikala z jedného dňa na druhý, až kým som jej povedal "ok", keď trafila správny deň. Na to sa jej vyrolovala ponuka časov a ten správny som tiež vybral. V rámci ekonomickej krízy som ju poprosil o druhú triedu, ale naznačil som jej, že teraz chcem ten "sleeping wagon", lebo som "tired as hell and I need to sleep". Lámanou angličtinou mi vysvetlila, že to teraz nebude možné, ale že keď príde vlak, mám nastúpiť rovno do "sleeping wagon", tam ich poprosiť a že ma to bude stáť 51 lei, ktoré vo vlaku zaplatím. Na otázku, že kde nájdem bankomat (schválne som nepovedal skratku ATM, lebo už v susednom Rakúsku ma chlapík nepochopil, že čo od neho chcem), mi ukázala, že za mnou jeden je. Už bolo potrebné zaplatiť, tak som jej podal platobnú kartu (už sa nepýtam, keď vidím platobný terminál), transakcia prešla a z účtu mi stiahlo približne 35€.
Z bankomatu som si vytiahol 100 lei, čo je približne 22€. Na stanici bolo samozrejme wifi, registráciu som nejak pochopil, aj keď to bolo po rumunsky a poprosil som kamarátku, aby mi pomohla s prekladom niektorých vecí. Až som zistil, že môj vlak, ktorý odišiel z Timişoara, už má 40 minútové meškanie. Dosť ma to naštvalo, pretože už som bol unavený a celkom podráždený a čakať teda 2 hodiny na vlak, mi v tom momente prišlo ako nadľudský výkon, na ktorý som sa nechytal. Kamarátka sa so mnou rozlúčila, lebo sa potrebovala vyspať, mala sa ešte skoro ráno stretnúť s mamou, než prídem. Neostávalo mi nič iné, len sa niekde flákať. Čakáreň, ktorá slúžila ako bufet, bola preplnená, nebolo miesto, kde si sadnúť. Tak som na striedačku postával v chodbe do čakárne, striedavo vonku na cigarete a striedavo vo vestibule.
Meškanie sa posunulo na 35 minút a mňa aspoň na moment zachvátila radosť. Do vestibulu stanice prišiel urastený starší policajt, ktorého sprevádzal akýsi strážnik a zamierili do čakárne. Odtiaľ bolo počuť hlasné rozprávanie v rumunčine a netrvalo dlho, policajt so strážnikom viedli asi piatich bezdomovcov von zo stanice. Celkom ma to prekvapilo, pretože som to nečakal. Policajti zjavne vzbudzujú rešpekt, pomyslel som si, keď starší policajt s fúzami škaredo pozrel na takého potmavšieho muža, ktorý sa bez pípnutia zodvihol a uráčil sa opustiť stanicu.
Po nejakej hodine neskôr som si šiel asi po tretíkrát zapáliť von, keď zrazu bolo počuť hlásenie a tam zaznel názov mesta, kam som mal namierené. Na nástupište prichádzal vlak, tak som v domnení, že je to ten vlak, sa rozbehol k nemu. Vystupujúceho sprievodcu som sa spýtal, či vie anglicky, na čo mi naznačil, že ani nie. Tak som mu s gestami a rukami naznačil, či tento vlak ide do Iaşi, no on mi po rumunsky zjavne hovoril, že nie, ale nerozumel som mu ani slovo, tak podišiel k nám jeden chlapík a ten mi anglicky povedal, že tento vlak ide z Iaşi do Timişoara. Sprievodca ešte čosi štebotal rumunsky, čo mi prišlo úplne zbytočné, lebo som nemal vôbec poňatia, čo sa mi snažil vysvetliť. Tak som mu iba povedal "thank you" a odišiel som späť dovnútra stanice.
Únava bola nekompromisná a ráčilo sa mi sadnúť si voľakde, lebo som nevládal. Hypnotizoval som analógové hodiny, aby sa minútová ručička presmerovala na ten čas, kedy mal vlak prísť. Nejak som už pretrpel to večné čakanie, no nakoniec som sa dočkal a pomaly som sa presunul na nástupište. Uvedomujúc, že mi nemusia vedieť vydať vo vlaku, keď budem platiť za lôžko, som si v bufete na nástupišti kúpil jahodový croissant a žuvačky o celkovej hodnote 6 lei. Teta samozrejme po anglicky nevedela, takže opäť som musel použiť gestá a ruky. Keď vlak prišiel, sprievodcu som sa spýtal, či vie po anglicky (čo nevedel), ale pochopil, že chcem ísť do "sleeping wagon", na čo mi povedal ok, naznačil, že mám nastúpiť a podišiel k pani asi v mojom veku a dačo jej po rumunsky povedal, z čoho som pochopil iba niečo s angličtinou. Sprievodkyňa oblečená v tričku a v teplákoch (asi pyžamo) sa ma spýtala, či chcem spať, tak som jej povedal, že áno, na čo mi odpovedala, že tento spací vagón je prvá trieda. Povedal som "aha" a že mám lístok do druhej triedy. Vysvetlila mi, že kolega jej povedal, že chcem ísť sem a že spacie kupé stojí rovných 100 lei. V duchu som sa pleskol po čele, pretože po kúpe croissantu a žuvačiek mi ostalo v peňaženke len 94 lei. Tak som sa spýtal, že ako to doriešime. Chcel som už konečne spať a pretrpieť ďalších 9 hodín vo vlaku. Povedal som jej ešte raz, že mám lístok len do druhej triedy, 94 lei a ak by to pomohlo, tak že mám ešte 5€ bankovku. Len mi povedala "It's okay", schmatla mi lístok a všetky peniaze a otvorila mi kupé. Aj keď som vedel, že som jej dal viac, než bolo potrebné, vtedy mi to bolo naozaj jedno. Potešilo ma, že kupé mám len pre seba. Posteľ už bola prestretá, tak som sa prezliekol do pyžama, obsadil tú jedinú zásuvku USB nabíjačkou, nech sa mi aspoň ako-tak telefón nabije a zatiahol žalúziu, nech mi nesvieti dovnútra. Sprievodkyňa mi zaklopala na dvere a povedala mi, že ma zobudí 15 minút pred cieľovou (a zároveň konečnou) stanicou. Poďakoval som sa jej a poprial dobrú noc. Sediac na posteli som sa uškrnul, že ten vagón už pamätá aj krajšie časy (preblesol mi mysľou Nicolae Ceaușescu, neviem prečo), tak retro vyzeralo celé kupé. Vlak sa pohol a ja som sa zvalil na posteľ a v okamihu zaspal.
Pokračovanie nabudúce
S takmer hodinovým meškaním konečne zastavil vlak na stanici v Cluj-Napoca. Po 10 hodinách vo vlaku som konečne vystúpil. Nohy sa mi klepali od večného sedenia a prvá vec, ktorú som šiel spraviť, bolo zapáliť si. Spolu so mnou vystúpilo z vlaku veľa ľudí, časť z nich niekto čakal na stanici. Moje kroky viedli k bočnej strane stanice. Otočil som sa chrbtom k stanici, aby som si vychutnal ten pohľad na osvetlenú parnú lokomotívu a na padajúci sneh. Modlil som sa, aby môj ďalší spoj nemal meškanie, aby som nejak pretrpel 70 minút na mieste, v ktorom som ešte nikdy nebol, ale kde je isto už o takomto čase všetko zatvorené. Kráčajúc smerom k vchodu do stanice som obdivoval čistotu a žiadne podivné živly. Vestibul stanice bol krásny, vyzeral byť vynovený, žiadna špina, interiér čistý. Prvú vec som si všimol, že všetko je len v rumunčine, žiadna angličtina. Snažiac sa zistiť, ktorá tabuľa sú odchody a ktorá zas príchody, na mňa spoza okienka prehovára rumunsky pokladníčka za okienkom. Gestom som sa jej snažil naznačiť, že jej nerozumiem, ale že idem k nej. Keďže som vôbec nevedel, ako sa povie ľubovoľný pozdrav po rumunsky, hneď som sa jej spýtal: "Hello, do you speak english?". Palcom a ukazovákom mi sympatická pani v stredných rokoch naznačila, že po anglicky vie len trochu, tak som jej povedal, že chcem "return ticket to Iaşi" a že chcem teraz "sleeping wagon". Spýtala sa ma, že "return" má byť kedy, tak som jej povedal, že vo štvrtok o tretej poobede. Ale zjavne ma nepochopila, tak na počítači otvorila kalendár a klikala z jedného dňa na druhý, až kým som jej povedal "ok", keď trafila správny deň. Na to sa jej vyrolovala ponuka časov a ten správny som tiež vybral. V rámci ekonomickej krízy som ju poprosil o druhú triedu, ale naznačil som jej, že teraz chcem ten "sleeping wagon", lebo som "tired as hell and I need to sleep". Lámanou angličtinou mi vysvetlila, že to teraz nebude možné, ale že keď príde vlak, mám nastúpiť rovno do "sleeping wagon", tam ich poprosiť a že ma to bude stáť 51 lei, ktoré vo vlaku zaplatím. Na otázku, že kde nájdem bankomat (schválne som nepovedal skratku ATM, lebo už v susednom Rakúsku ma chlapík nepochopil, že čo od neho chcem), mi ukázala, že za mnou jeden je. Už bolo potrebné zaplatiť, tak som jej podal platobnú kartu (už sa nepýtam, keď vidím platobný terminál), transakcia prešla a z účtu mi stiahlo približne 35€.
Z bankomatu som si vytiahol 100 lei, čo je približne 22€. Na stanici bolo samozrejme wifi, registráciu som nejak pochopil, aj keď to bolo po rumunsky a poprosil som kamarátku, aby mi pomohla s prekladom niektorých vecí. Až som zistil, že môj vlak, ktorý odišiel z Timişoara, už má 40 minútové meškanie. Dosť ma to naštvalo, pretože už som bol unavený a celkom podráždený a čakať teda 2 hodiny na vlak, mi v tom momente prišlo ako nadľudský výkon, na ktorý som sa nechytal. Kamarátka sa so mnou rozlúčila, lebo sa potrebovala vyspať, mala sa ešte skoro ráno stretnúť s mamou, než prídem. Neostávalo mi nič iné, len sa niekde flákať. Čakáreň, ktorá slúžila ako bufet, bola preplnená, nebolo miesto, kde si sadnúť. Tak som na striedačku postával v chodbe do čakárne, striedavo vonku na cigarete a striedavo vo vestibule.
Meškanie sa posunulo na 35 minút a mňa aspoň na moment zachvátila radosť. Do vestibulu stanice prišiel urastený starší policajt, ktorého sprevádzal akýsi strážnik a zamierili do čakárne. Odtiaľ bolo počuť hlasné rozprávanie v rumunčine a netrvalo dlho, policajt so strážnikom viedli asi piatich bezdomovcov von zo stanice. Celkom ma to prekvapilo, pretože som to nečakal. Policajti zjavne vzbudzujú rešpekt, pomyslel som si, keď starší policajt s fúzami škaredo pozrel na takého potmavšieho muža, ktorý sa bez pípnutia zodvihol a uráčil sa opustiť stanicu.
Po nejakej hodine neskôr som si šiel asi po tretíkrát zapáliť von, keď zrazu bolo počuť hlásenie a tam zaznel názov mesta, kam som mal namierené. Na nástupište prichádzal vlak, tak som v domnení, že je to ten vlak, sa rozbehol k nemu. Vystupujúceho sprievodcu som sa spýtal, či vie anglicky, na čo mi naznačil, že ani nie. Tak som mu s gestami a rukami naznačil, či tento vlak ide do Iaşi, no on mi po rumunsky zjavne hovoril, že nie, ale nerozumel som mu ani slovo, tak podišiel k nám jeden chlapík a ten mi anglicky povedal, že tento vlak ide z Iaşi do Timişoara. Sprievodca ešte čosi štebotal rumunsky, čo mi prišlo úplne zbytočné, lebo som nemal vôbec poňatia, čo sa mi snažil vysvetliť. Tak som mu iba povedal "thank you" a odišiel som späť dovnútra stanice.
Únava bola nekompromisná a ráčilo sa mi sadnúť si voľakde, lebo som nevládal. Hypnotizoval som analógové hodiny, aby sa minútová ručička presmerovala na ten čas, kedy mal vlak prísť. Nejak som už pretrpel to večné čakanie, no nakoniec som sa dočkal a pomaly som sa presunul na nástupište. Uvedomujúc, že mi nemusia vedieť vydať vo vlaku, keď budem platiť za lôžko, som si v bufete na nástupišti kúpil jahodový croissant a žuvačky o celkovej hodnote 6 lei. Teta samozrejme po anglicky nevedela, takže opäť som musel použiť gestá a ruky. Keď vlak prišiel, sprievodcu som sa spýtal, či vie po anglicky (čo nevedel), ale pochopil, že chcem ísť do "sleeping wagon", na čo mi povedal ok, naznačil, že mám nastúpiť a podišiel k pani asi v mojom veku a dačo jej po rumunsky povedal, z čoho som pochopil iba niečo s angličtinou. Sprievodkyňa oblečená v tričku a v teplákoch (asi pyžamo) sa ma spýtala, či chcem spať, tak som jej povedal, že áno, na čo mi odpovedala, že tento spací vagón je prvá trieda. Povedal som "aha" a že mám lístok do druhej triedy. Vysvetlila mi, že kolega jej povedal, že chcem ísť sem a že spacie kupé stojí rovných 100 lei. V duchu som sa pleskol po čele, pretože po kúpe croissantu a žuvačiek mi ostalo v peňaženke len 94 lei. Tak som sa spýtal, že ako to doriešime. Chcel som už konečne spať a pretrpieť ďalších 9 hodín vo vlaku. Povedal som jej ešte raz, že mám lístok len do druhej triedy, 94 lei a ak by to pomohlo, tak že mám ešte 5€ bankovku. Len mi povedala "It's okay", schmatla mi lístok a všetky peniaze a otvorila mi kupé. Aj keď som vedel, že som jej dal viac, než bolo potrebné, vtedy mi to bolo naozaj jedno. Potešilo ma, že kupé mám len pre seba. Posteľ už bola prestretá, tak som sa prezliekol do pyžama, obsadil tú jedinú zásuvku USB nabíjačkou, nech sa mi aspoň ako-tak telefón nabije a zatiahol žalúziu, nech mi nesvieti dovnútra. Sprievodkyňa mi zaklopala na dvere a povedala mi, že ma zobudí 15 minút pred cieľovou (a zároveň konečnou) stanicou. Poďakoval som sa jej a poprial dobrú noc. Sediac na posteli som sa uškrnul, že ten vagón už pamätá aj krajšie časy (preblesol mi mysľou Nicolae Ceaușescu, neviem prečo), tak retro vyzeralo celé kupé. Vlak sa pohol a ja som sa zvalil na posteľ a v okamihu zaspal.
Pokračovanie nabudúce
Komentáre
Zverejnenie komentára