Bună ziua România #2

  Nedeľa, 13. novembra 2016, 9:00

  Čakám na zástavke na električku, ktorá ma odvezie na Hlavnú stanicu. Veci som si v kľude zbalil ráno do cestovnej tašky, ktorá sa dosť nemotorne nesie na ramene. Aby toho nebolo málo, v ruke držím brašňu s fotoaparátom, náhradnými baterkami, ďalšími dvoma objektívmi a nabíjačkou. Druhý, ten lepší fotoaparát, je v cestovnej taške. Výhodou cestovať v nedeľu je, že na stanici isto nebude veľa ľudí. Väčšina z nich odcestovala domov vo štvrtok, v piatok a v sobotu ráno. A tak aj bolo. Na stanici bolo dovedna tak 3 tucty ľudí, na pokladniach pomaly nikto. Podišiel som k pokladni a zakúpil som si spiatočný lístok do Budapešti. Pani ma uistila, že lístok platí mesiac, tak som jej s úsmevom na tvári poprial príjemnú nedeľu a ja som si išiel zatiaľ zapáliť von pred stanicu. Mám asi 20 minút, kým mi príde vlak z Prahy, ktorý pokračuje cez Nové Zámky, Štúrovo, Szob, Vác, až na stanicu Keleti pályaudvar v Budapešti. Tam už okolie poznám, takže viem, kam pôjdem stráviť necelé dve hodiny, kým pôjde môj ďalší spoj.

  Po príchode na stanicu v Budapešti ma moje kroky zaviedli von, jednak zapáliť si a jednak sa dostať k pokladniam medzinárodných spojov. Stanica je z hlavného vchodu pekná, ale zboku je trošku otrieskaná, ale tá časť je ohradená vlnitým plechom, takže sa pracuje na rekonštrukcii aj na tejto časti. Vstúpil som dovnútra z bočnej strany a zamieril k pokladniam. Vzal som si ústrižok s číslom a čakal, kým prídem na rad. Staršia pani s obstojnou angličtinou sa ma pýta, kam pôjdem, tak som jej vysvetlil, že do Cluj (čítaj Kluž) najbližším spojom. Keďže som nevedel, kedy pôjdem presne späť, tak som si kúpil len jednosmerný lístok, čo nakoniec bolo mojou osudnou chybou. Lístok tam ma stál 34,50€, čo bolo takmer 2x viac, než mi vypľula stránka Máv-start. So zvraštenou tvárou som nasucho pregĺgol a zmohol som sa len na obyčajné "yes". Lístok za viac ako 10 tisíc forintov mi po platbe podala vo vkusnej obálke, kde ešte na potvoru svietili európske lokácie za skvelé ceny. A tak som síce s blbou náladou, ale s lístkom v ruke zamieril do najbližšej prevádzky rýchleho občerstvenia, ktoré u nás na Slovensku nemáme. Jednak som chcel niečo zjesť a vypiť, rýchlo pozrieť sociálne siete, no v neposlednom rade navštíviť v kľude čisté toalety na vykonanie potreby. Po konzumácii Double Sajt burgeru, zjedenia hranoliek, vypití coly a návštevy toalety, som sa pomaly pobral späť na stanicu, aby som v kľude našiel nástupište, z ktorého mi odíde o necelých 40 minút vlak typu IC. Priamo v budove sú len nástupištia 6 až 9, zvyšné sú vzadu. Môj vlak ma tam už čakal, tak som rovno nastúpil a obsadil si miesto. Vo vozni už sedeli väčšinou mladí ľudia vo veku asi 20 až 24 rokov. Vo vlaku bolo wifi, ktoré ale fungovalo len na území Maďarska. Na celý vozeň však pripadala len jediná zásuvka, ktorú už hneď obsadil maďarsky hovoriaci mladík s blonďavou hrivou, ktorý si tam nabíjal svoj iPhone. Vlak sa o 14:40 pohol zo stanice a mňa zavládlo vzrušenie z cesty. Po veľmi dlhej dobe som sa cítil byť slobodný a bezstarostný. Mať k dispozícii wifi je pri mojom čínskom smartphone aj celkom nevýhoda, lebo som si celkom vymlátil telefón a zistil som, že powerbanka by tiež potrebovala nabiť. Cesta do Cluj trvá z Budapešti dobrých 9 hodín (bez zarátania zmeny časového pásma). Až po štyroch hodinách si mladík zmyslel, že už má iPhone nabitý a presunul sa zrejme k svojej skupine ľudí, s ktorými cestoval a opustil mladú slečnu, ktorú v Budapešti odprevádzal jej priateľ. Spýtal som sa ju, či vie po anglicky a potom som ju poprosil, či by jej nevadilo, keby som teraz ja obsadil zásuvku. Milo mi oznámila, že môžem a potom som zistil, že som si zobral z domu práve tú najhoršiu USB nabíjačku, ktorá bola pôvodne k čínskemu fake iPod shuffle. Bola tak slabá, že mi nechcela poriadne nabiť ani smartphone, ani powerbanku. Keď zbadala moje zdesenie, z kabelky vytiahla svoju nabíjačku a podala mi ju. Keby nebola zadaná, asi by som ju vybozkával, ale aj úsmev na tvári a moje "thank you" jej muselo stačiť. A tak som si aspoň dal nabíjať powerbanku. Spýtal som sa jej, či ide až do Rumunska a odpovedala, že áno a hneď v Oradea vystupuje. Tak som ju poprosil, aby mi dala vedieť, že sme v Rumunsku, pretože som v tej tme z okna nevidel, kde vlastne sme.

  Približne o pol siedmej večer sme na 20 minút zastali. Ešte sme boli v Maďarsku. Do vagónu prišli policajti a kontrolovali občianske preukazy a pasy. Po 20 minútach sa vlak pohol a čoskoro sme prekročili hranice. Vonku bolo vidieť, že v Rumunsku je nasnežené. Čas na mobile sa posunul automaticky o jednu hodinu, tak som potom nastavil čas aj na hodinkách, na mojom "world radio" prijímači a na oboch fotoaparátoch. Na prvej zastávke v Rumunsku sme opäť zastali na dlhšiu dobu. Do vagónu vstúpil rumunský policajt, v rukách držal niekoľko pasov a občianskych preukazov a dačo povedal v rumunčine, čo som mu vôbec nerozumel. Tak som mu so slovom "hello" podal môj občiansky preukaz, zvraštil na mňa svoju tvár a odporúčal sa vyzbierať celý vagón. Ešte kým sme boli na maďarskom území, spravil som si screenshot z cp.atlas.sk, aby som mal predstavu o tom, kde sme. Pozrel som sa a zistil som, že už náš vlak má 20 minút meškanie. Po približne 10 minútach sa policajt vrátil a každému vrátil preukazy. Zo stanice zaznela divne znejúca píšťalka a vlak sa pohol. Slečna, ktorá mi požičala nabíjačku, sa začala baliť, tak som jej bez slova vrátil nabíjačku a opäť som jej poďakoval. Vlak zastal, pozdravila ma a vystúpila. Ja som sa presadol na jej miesto, pretože powerbanka nebola ani zďaleka nabitá a tak som to s mojou nabíjačkou ešte chcel skúsiť. Čakali ma ešte 3 hodiny cesty. Nabíjačka samozrejme nedokázala ani zapnúť powerbanku, tak som skúsil telefón. Schválne som ho vypol, aby sa za tie 3 hodiny aspoň nabil o pár percent. Už len Alesd, Huedin a potom vytúžený Cluj.

Pokračovanie nabudúce