Všetci sme tak trochu "blázni" - časť XIX.

   Istotne to nebol jediný element, ktorý spôsobil neexistenciu sebadôvery. Toho bolo viac. Aj rodina, do ktorej som sa narodil, mala ďaleko od ideálov. Otec bol žiarlivý alkoholik, ktorý mal kopec démonov, s ktorými ani nevedel bojovať, o 10 rokov starší brat z matkinho prvého manželstva, si uzurpoval dominanciu tým, že ma ponižoval a snažil sa dokázať, že nič neviem, nič som nezažil a o živote viem úplne hovno. Namiesto podpory som sa dočkal len degradácie, nielen zo strany niektorých spolužiakov zo základnej školy, ale aj niektorých členov rodiny. A to až tak, že som nakoniec nič nedokázal. Na základnej škole som mal mizerný prospech, strednú som horko-ťažko dokončil a na vysokú by som sa nedostal, ani keby prišiel za mojimi rodičmi sám minister školstva s miliónom v kufríku. Nikto ma nebral vážne, môj názor nemal žiadnu váhu a možnosť prejaviť sa mi nebola umožnená. Bol som nezaujímavý, bez sebavedomia a bez sebadôvery. Bol som predurčený na zánik. "Toho si nevšímajte, to je taký čudák, nič nevie, malý je, ráčkuje, nemá názor, proste nula". Cenil som si niektorých, že ma neodcudzovali, ale rodina to teda nebola. A nebyť tých "truc-podnikových" frajeriek, asi by som bol ešte v tridsiatke panic. Keď sa toto všetko zmieša dohromady, vznikne z toho totálne roztrieštená a nevyrovnaná osobnosť s vážnymi nedostatkami. Preto v konečnom dôsledku je (dúfam) pochopiteľné, že keď som išiel po ulici a videl dievča v mojej výškovej a vekovej kategórii, ktorá sa ruka v ruke vláči s chalanom, ktorý je bezmála 2 metre vysoký, chrlil som v duchu oheň a síru a preklínal pomaly každého. Ak by som mohol, vyhubil by som vtedy takmer celé ľudstvo. V predstavách by som nechal len seba ako jediného zástupcu mužského pohlavia. Preto som potreboval po tých všetkých negatívnych zážitkoch sa ukľudniť a jednoducho sa venovať iba sebe. O to viac mi vyhovovalo, že sa brat presťahoval ku kamarátovi a despotický otec, ktorého zvalcovali vážne zdravotné problémy, skončil v 100 kilometrov vzdialenom hospici. Nakoniec som zistil, že mama je skvelá osoba a zrazu sa v domácnosti dobre dýchalo.

  Päťročné obdobie, ktoré som prežíval bez akejkoľvek snahy o randenie s dievčatami, považujem za taký čiastočný reštart. Venoval som sa svojim koníčkom a zmenil som zamestnanie. Nastúpil som do nemenovanej nadnárodnej spoločnosti, ktorá sa pýšila všetkými tými superlatívmi, z ktorých sa dnes smejeme: silná medzinárodná spoločnosť s pobočkami po celom svete, mladý dynamický kolektív, možnosť kariérneho rastu, pravidelné teambuildingy a rôzne iné benefity pre zamestnancov. Celkom mi vyhovovalo, že ma tam nikto nespovedal a ani som tam tiež veľmi o sebe nekecal. Prvý rok som sa snažil byť len zamestnancom, odpracovať si svoje a ísť domov. Bol som navyše presvedčený, že si tam so žiadnou kolegyňou nezačnem, keďže som bol toho názoru, že nechcem zdielať s frajerkou výplatné pásky, čo mi samozrejme za celý čas, čo som tam pracoval, takmer celkom vyšlo. Samozrejme, že som sa aj socializoval, postupom času sa chodilo po práci na pivo, neďaleko bolo aj kino, kde som tuším s jednou kolegyňou išiel na dáku kravinu, ale stalo sa aj to, že jedna kolegyňa mi povedala v čase, keď to už nebolo aktuálne, že chcela so mnou chodiť. S ňou sa nesie príhoda z halloweenskej akcie, kde sme sa bozkávali, čo nebolo mojim cieľom, ale o pol hodinu neskôr sa zas bozkávala s kolegom, s ktorým som toho času trávil veľa voľného času. A celkom sme sa na tom s kolegom aj zabavili. Akurát, že všetci kolegovia o tom vedeli a mali z toho zábavku, ktorá ich držala asi 3 dni. O mesiac neskôr som sa bozkával na vianočnej párty s inou kolegyňou, opäť to nebolo mojim cieľom, ale to nás chválabohu nevidel nikto. S tou kolegyňou sa paradoxne krátko pred halloweenskou akciou rozišiel práve ten kolega po 6 mesiacoch chodenia, s ktorým som trávil voľný čas. K nej sa vrátim. Ako sa teda stalo, že som sa počas 5 ročného pôstu bozkával až s dvomi kolegyňami? Ako som spomenul, nebolo to mojim cieľom. V oboch prípadoch sa udial rovnaký scenár: zabávali sme sa s kolegami, ja som v tom podniku chodil hore-dole, aby som s každým prehodil ten pohľad "super zábava" a v tom som videl, na jednej akcii jednu a na druhej akcii druhú kolegyňu, ako sedí akoby unudená a vyčerpaná. V tom som prišiel, naklonil sa, lebo v podniku bol hluk a položil tú istú otázku: "Si v poriadku?" a ako odpoveď som dostal "jazyk do úst".

  Teraz sa vrátim k tej kolegyni, s ktorou sa po 6 mesiacoch tesne pred halloweenskou akciou rozišiel veľmi dobrý kolega. Volajme ju Betka. V čase, keď chodila s tým mojim dobrým kolegom, sa asi tri minúty pešo od nášho pracoviska, otvoril taký skromný "Aqua&Spa" wellness. A majiteľ wellnessu sa dohodol s našim šéfom, že si ponúknu vzájomné zľavy a benefity, takže my sme mali u nich zľavu 50% a ich zamestnanci zas u nás mali 50% zľavu na naše služby. Takže sme raz po práci išli ja, Betka a ten kolega do Spa. Bol to taký náhly nápad a vyhovovalo nám to, že sme nepotrebovali plavky, keďže tam bola bezplavková zóna. Ja s kolegom sme dostali jednu malú plachtičku na zakrytie intímnych partií, Betka dve a išli sme sa "wellnessniť". Bolo tam tuším 6 rôznych sáun, jeden taký relaxačný bazén, vírivka, hlboký bazénik s vodopádom s ľadovou vodou, drevené vedrá s ľadovou vodou a vyhrievané lehátka ozdobené maličkými kachličkami. Na pozadí hrala príjemná relaxačná hudba a priestor vyzeral ako dáke rímske kúpele. A tak sme striedali jednu saunu za druhou, od infra sauny, cez aromatickú saunu, parnú saunu zvanú Aladinová lampa, až po suchú fínsku saunu. Keď sme tam prišli, Betka si dala dole vrchnú plachtičku a ľahla si tak, že som videl úplne všetko. Tento pohľad sa priečil môjmu presvedčeniu, takže som do dvoch minút opustil saunu a išiel som sa schladiť do bazénu, kde sa cyklicky každých 5 minút púšťal ľadový vodopád. To, čo som videl, som musel schladiť studenou vodou a o nič iné mi nešlo, len stráviť nejaký čas osamote a rozdýchať zážitok. Toto mi nebolo dopriate, lebo do minúty sa tam nahrnuli kolega s Betkou, ktorá stále nemala na sebe vrchnú plachtičku a ako sa postavili vedľa mňa, keď ma ošpliechal ľadový vodopád, spýtala sa ma, prečo som zrazu odišiel zo sauny. Vtedy mi v hlave prebehol víchor myšlienok, ktoré opisovali to, čo som cítil, ale nevedel som zo seba vysúkať nič. A aj keby som vedel, asi by som to nevyslovil, pretože by som sa cítil trápne a nechcel som, aby si to vyložili po svojom. Tak som bol ticho. Istotne, Betka bola veľmi vzhľadná, sympatická slečna, o ktorú mal záujem nejeden kolega a keby som sa nezaprisahal, že sa ani nepokúsim o sprosté rande s akoukoľvek kolegyňou, tak by som sa postavil do pomyselného radu. A navyše situácia, ktorá s Betkou nastala na vianočnej párty, ma takmer omráčila. Áno, keby som mal ten hlas, ktorý bol stále umlčaný minulosťou a strachom z odmietnutia, tak by som neváhal ani chvíľu a vysypal by som to pred ňou. Páčila sa mi. Ale bál som sa. Musel som to predýchať a veľmi mi pomohlo, že sme sa o tom nezmienili. Akoby sa nič nestalo.

  O rok neskôr začal byť internet o čosi dostupnejší. Objavil sa na trhu nový provider internetových služieb, ktorý svojimi balíčkami výrazne konkuroval dovtedy jedinému celoslovenskému poskytovateľovi internetu a káblovej televízie. A nebol to dáky lokálny poskytovateľ, čo ťahal po strechách panelákov LAN káble, až to pomaly vyzeralo ako v Beirute, ale veľký hráč, ktorý pod zemou viedol pravý optický kábel do domácností. Jeden balíček internetu mal dokonca 4x lacnejší, ako porovnateľná služba u dovtedy monopolného poskytovateľa, ktorý svoje služby dodnes sprostredkováva jedným metalickým koaxiálnym káblom. Po práci som napochodoval do najbližšej pobočky, požiadal o zavedenie internetu a keď mi bolo potvrdené, že dom, v ktorom som býval, už má pripravené prípojky do bytov, podpísal som zmluvu a do 3 dní som už konečne surfoval z domu. Okrem toho, že som sa venoval vtedajšiemu športu v sťahovaní filmov, hier a hudby cez torrenty a vychutnával si obrovskú rýchlosť internetu, o ktorej mohli mnohí kolegovia iba závidieť, oprášil som roky nevyužívaný profil na jednej nemenovanej sociálnej sieti, ktorý som si založil v internetovej kaviarni. Áno, skúšal som nadviazať kontakty so slečnami v plus/mínus mojom veku. To, že som sa zaprisahal, že sa o to nebudem pokúšať s kolegyňami, neznamenalo, že to vylúčim zo svojho života úplne. Nechtiac za to mohla Betka. Keby sa mi vo wellnesse neukázala nahá a keby sa nezačala so mnou bozkávať na vianočnej párty, asi by som na tie sociálne siete nenaliehal a viac by som hral trebárs Counter Strike po sieti. Možno sa mi začalo zjavovať moje sebavedomie, ale strach som stále mal. Takže spočiatku som sa na tej platforme len objavoval, sem-tam niečo napísal, ale reálna súkromná komunikácia so slečnami nastala asi po pol roku.

  S prvou babou, s ktorou som sa reálne stretol a došlo aj k prvým bozkom, by som vedel venovať sólo článok, takže v skratke: v podstate to hrala na dve strany a keďže sa moje prebudené city prejavili vo zvýšenej miere, neuniesol som to tak, že som si musel zobrať pol dňa dovolenku, aby som to osamote rozdýchal. Po predýchaní som kontaktoval toho druhého nešťastníka a informoval som ho, čo sa stalo. Odľahlo mi, že to zobral športovo, takže som sa nemusel obávať, že by ma počkal "dakde pod viaduktom" a napálil mi jednu medzi oči. Samozrejme dotyčnú slečnu konfrontoval, za čo som si od nej vyslúžil správy typu: "všetko si posral", "nebola to moja chyba", "toto som si nezaslúžila" a podobne. Nakoniec sa z nej vykľula chronická luhárka. S druhou babou to bolo o niečom inom. Možno by to tiež vydalo na taký skrátený sólo článok. V podstate od začiatku vravela, že to nevidí na vzťah a ja som k tomu pristupoval podobne, keďže som nechcel skončiť so "zlomeným srdiečkom". Ale v rámci možností sme strávili príjemné chvíle, ktoré boli len o naplnení určitých potrieb.

  S treťou babou to bolo opäť inak. V podstate nešlo primárne o ňu, komunikoval som s jej spolužiačkou z gympla. Tá bola taká komplikovaná povaha, volajme ju Eliška, mal som pocit, že potrebuje vyjadriť z kúta duše svoje trápenia, ktoré ale nevedela vysloviť jednoducho a vecne. Spoločná téma sa vyčerpala veľmi rýchlo a tak som najbližšie stretnutia počúval jej snahy vyliať si dušu a z toho obrovského množstva slovného balastu som pri prvej príležitosti zachytil informáciu, že keď ide niekam von s tou svojou spolužiačkou, tak sa cíti byť ignorovaná, lebo všetci sa zaujímajú o spolužiačkine vnady a nie o ňu. Pamätám si jedine to, že som povedal niečo v zmysle, že nabudúce nech ma teda vezme von a budem sa venovať iba jej. Samozrejme, že tie slová neboli príliš úprimné, v podstate mi tie jej nevyslovené duševné výlevy zakomponované v desiatkach viet plných balastu vadili a prial by som si, keby sme sa bavili o niečo inom, čo by malo hlavu, pätu a zmysel. A počas tých troch-štyroch stretnutiach, ktoré dovedna trvali asi 8 hodín, povedala niečo v zmysle, teda tak som to dáko pochopil, že ona a jej spolužiačka z gympla sú vlastne dobré kamarátky, no zároveň sokyne, lebo trávia voľný čas spolu s jedným chalanom a tak nejak sa obe zaujímajú o neho, no on sa dáko nevyjadril, či si vyberie Elišku, alebo spolužiačku. Tak nejak som vycítil, že z toho môže vzniknúť dáky truc-podnik, keď som s Eliškou bol posledne vonku a bola dáka citovo a duševne na dne, lebo mala pocit, že to medzi ňou a tou spolužiačkou začalo kvôli tomu chalanovi škrípať. Ničmenej som mal tú česť sa s tou spolužiačkou zoznámiť ešte v ten deň a obe nevyzerali, že by si mali skočiť do vlasov, ziapať po sebe vulgarizmy a posielať sa kade-tade do rôznych otvorov. Ten deň ma tak nejak vyčerpal a pevne som dúfal, že sa tomu divnému trojuholníku vyhnem. Nevyhol som sa. O týždeň neskôr ma kontaktovala práve tá spomínaná spolužiačka. Celá debata začala frázou: "Ahoj, ako sa máš? Pamätáš sa na mňa? Zoznámili sme sa vtedy a vtedy, tam a tam". Vedel som hneď, o koho ide. Ako sme si písali, tak vlastne mi spomenula, že sa teda obe povadili kvôli tomu chalanovi. Zareagoval som v tom zmysle, že ma mrzí celá situácia, ktorá sa medzi nimi udiala, na čo mi odpísala niečo v zmysle, že hej, hej, krava, blabla, invektívy a podobne, ale že sa začala zaujímať o mňa v čase, keď som si ešte dopisoval s Eliškou, ktorá chodila k nej po večeroch chatovať na sociálne siete. Priznám sa, že mi to polichotilo, tak sme teda v debate pokračovali aj následujúce dni. Debata s ňou bola oveľa záživnejšia, témy sa striedali jedna za druhou a celkovo som mal pocit, že si píšem s vyzretou slečnou, ktorá to má v hlave správne usporiadané. Bol medzi nami výrazný vekový rozdiel, ona začala chodiť na vysokú a ja som bol vo veku, kedy zomierajú najväčšie hviezdy hudobného šoubiznisu, ale keďže som sa necítil dostatočne vyspelo na svoj vek, stretli sme sa, obrazne povedané, tam niekde uprostred. A nakoniec to neostalo len pri písaní, po troch týzdňoch sme sa stretli aj reálne. Po príjemne strávenej chvíľke, kedy sme komunikovali vlastnými hlasmi, som ju odprevadil na zástavku a krátko predtým, než nastúpila do autobusu, som jej dal, tak nejak mimovoľne, obyčajnú pusu na pery. Cestou domov mi behali myšlienky, že som to asi prehnal a keď mi ešte v ten večer prišla SMS, že či sa takto lúčim s každou, som odpovedal, že nie, ale že som to v danom momente vycítil. Ospravedlnil som sa za prehnanú reakciu, na čo mi povedala, že sa nemám za čo ospravedlňovať, lebo to bolo príjemné prekvapenie a že sa teší na ďalšie stretnutie. 

  Všetky baby, s ktorými som bol "na rande", alebo to boli neslávne známe "truc-frajerky", boli buď rovnako vysoké, alebo vyššie, než ja. Táto Eliškina spolužiačka bola naopak o dosť nižšia odo mňa, čo bolo pre mňa niečo nepredstaviteľné. Na našom druhom stretnutí sme mali o čosi úprimnejšiu debatu, ktorá bola o veciach, ktoré nás trápili. Po posedení v podniku, ktorý už neexistuje, v ktorom sme rozprávali nepríjemné spomienky, ktoré nám vnášali do našich očí slzy, sme sa vybrali na prechádzku, kde som ju vzal za ruku. Nebránila sa, ale tak nejak jej tou rukou cukalo, čo som si vysvetlil tým, čo mi v podniku hovorila a neskôr večer mi aj potvrdila. Prechádzka bola o trošku dlhšia, tak som jej ukázal kde bývam a odprevadil na zástavku, kde som ju objal. V tom objatí sa zrazu ozval lev v mojej hrudi, ktorý konečne po dlhých rokoch zreval a keď sme sa začali bozkávať, tak by som si aj myslel, že ten lev tak reve, že je to počuť na celú ulicu. Bola to nepredstaviteľná situácia. Baba je odo mňa nižšia o 12 centimetrov, nevyzerá zle, je rozumná, vyzretá, komunikácia neviazne a témy sú nevyčerpateľné, to je niečo, čo som dovtedy nezažil. Ani som nevedel a už sme spolu chodili. V priebehu najbližších týždňov mi začali vypisovať kadejakí exoti, ktorí sa snažili prekaziť náš vzťah. Je zvláštne, že aj konfrontácia prebiehala bez výrazných emócií. Ale to sme zvládli. Stavil by som celý svoj majetok na to, kto bol "mastermind" týchto správ. Na 100% to nie je potvrdené, no mal som istotu, že to bola Eliška. Keď to napätie z tej situácie opadlo, začali sme budovať vzťah. Po roku som ju požiadal o ruku a povedala áno. A po spoločných 5 rokoch a troch mesiacoch vzťahu, v čase, keď som sa snažil zbaviť závislosti na benzodiazepínoch, upadal do depresií, opúšťal sa osamotený v byte o rozlohe 40 m2, mi zo dňa na deň dala kopačky.

Pokračovanie nabudúce