Všetci sme tak trochu "blázni" - časť V.
UŽ...SA...TO...PRÍŠERNE....VLEČIE!!!!!!!!!!! Ubehol mesiac a stále som trčal doma. Horúci júl vystriedal nemenej horúci august. Dennodenne som musel odpovedať na otázky typu ako sa cítim, či už som zdravý a kedy sa vrátim do práce. Na poslednú otázku som odpovedať nevedel. Neurológ pri každej návšteve hovoril stále dookola jedno a to isté: "Objednám vás na CT mozgu". Pri poslednej návšteve som už nevydržal a spýtal som sa ho, kedy ma mieni na to CT mozgu objednať. Keďže pán doktor je známy tým, že si detaily zvykne nechávať pre seba (veď čo má pacient čo vedieť o svojom zdraví a priebehu liečby), zarazil sa nad mojou položenou otázkou a mierne arogantne mi na ňu odpovedal otázkou: "Ja som vám ten termín nepovedal?" Zúrivo začal listovať v školskom linajkovom zošite o rozmere A4 a hľadal v tých neohrabaných "prváčikovských" čarbaniciach moje meno a termín. Na predposlednej popísanej strane sa zastavil, chvíľu pravdepodobne dekódoval ten svoj škrabopis a nakoniec mi odsekol dátum, kedy sa dostavím do nemocnice na túto, pre mňa dovtedy neznámu procedúru. "Takže čakám ďalšie dva týždne, to je skvelé!" Iróniu v mojom hlase by vycítil aj hluchonemý.
Tie dva týždne som prežil tak, ako som prežíval ostatný mesiac. Akurát, že som nemal dôvod behať každý týždeň trasu obvodná -> neurológ -> obvodná. Závrate začali pomaly miznúť, ale žalúdočné ťažkosti pretrvávali. Tak nakoniec tie lieky začínajú zaberať. Aspoň jedna pozitívna vec sa zatiaľ udiala, i keď by som bol radšej, keby som bol zdravý a opäť normálne fungujúci človek. Vtedajšia priateľka pracovala prakticky v blízkosti môjho zamestnania a ešte pred začiatkom leta sme sa dohodli, že cez letné prázdniny sa budeme navzájom vyzdvihovať v práci, aby sme si išli spolu zaplávať na neďaleké jazero. Idylická predstava, ktorá sa postupom času vzďalovala realite.
Výplatu vystriedal nemocenský príspevok zo sociálky. Ešte o stovku menej, ako som dostával v práci. No fasa, pomyslel som si. Splácajúc stále úver, som takmer so slzami v očiach rozmýšľal, ako vyžijem z takých peňazí. Keby aspoň moja vtedajšia priateľka bývala so mnou...
Prišiel deň D. Naplánoval som si túru do nemocnice a vyrazil z domu. Cesta do nemocnice mi trvala asi 45 minút. Na vrátnici som sa spýtal, kadiaľ mám ísť na to "cétečko" a vrátnik ma pohotovo nasmeroval. V suteréne budovy som na stenách a dverách videl tabuľky a obrázky upozorňujúce na možnosť nadmerného ožiarenia škodlivými lúčmi. V rohu čakárne stálo na podstavci krásne akvárium, v ktorom plávali exotické rybičky. Aspoň na chvíľu som sa kochal tým kľudom, ktorý sálal z akvária. Ale neprišiel som sem sedieť na plastovej stoličke zazerajúc na ten malý vodný svet, ale nechať sa ožarovať niekoľko minút na stroji. Službu konajúcemu doktorovi som povedal, že som objednaný na tú a tú hodinu. Upozornil ma, že čas je len informatívny a všetko závisí od toho, koľko pacientov čaká na procedúru. Požiadal ma o kartičku poistenca a o nejakú žiadanku od lekára. Ostal som ako mechom uderený. Aká žiadanka? Aký lajster? Čo? Ach jáj, ten starý senilný ...ujo!!!! "Nič sa nedeje, veď choďte za lekárom a potom príďte so žiadankou naspäť. Len to musíte stihnúť najneskôr do 15. hodiny, lebo potom máme pohotovosť."
Cestou naspäť domov som chrlil oheň a síru. Zúrivo som vytáčal telefónne číslo do ambulancie. Ten sestričkin potmavší hlas tiež priložil do tej páľavy za lopatu uhlia. Podráždeným hlasom som žiadal vysvetlenie o tom lajstri, ktorý si odo mňa pýtal ten doktor. Odpoveďou mi bolo, že ten starý pánko to tlačivo pripravil predchádzajúci deň. Na otázku, prečo som nebol informovaný, som počul len pokrčenie ramenami. Tak teda hor' sa na neurológiu za tým pánom, ktorý sa svojim správaním postaral o to, aby od neho odchádzali pacienti. Tiež som mal nutkanie mu ukázať prostredný prst pravej ruky, povedať mu niečo také fajn pikantné a nájsť si iného neurológa, ktorý je dôslednejší, milší a hlavne promptnejší.
Chcel som zaklopať, ale radšej som vytiahol z vrecka mobil. Unisono to zvonilo v mojom mobile a v ambulancii. Opäť som počul ten tmavý, hrubý a štipľavý ženský hlas. Predstavil som sa, oznámil som, že som v čakárni (prázdnej) a poprosil som o ten lajster. Dvere sa otvorili a sestrička indického prapôvodu mi podala nepodarene okopírovanú žiadanku vyplnenú trasľavou rukou. Pán doktor mal ešte ordinačné hodiny, ale nebolo po ňom v ambulancii ani stopy. Vraj išiel na kongres. Vo štvrtok. Ha. Mávol som rukou v zmysle, že AHOJ a pobral sa naspäť do nemocnice.
Vyše hodiny a pol som zabil zbytočnou cestou do nemocnice a späť a v tej horúčave v obedňajších hodinách to nebolo o nič príjemnejšie. Spotený ako vrcholový športovec, s bolesťami nôh od toho večného šľapania, som sa opäť vrátil do toho "ožiareného" chládku. V čakárni čakalo zopár pacientov a tak som minúty zabíjal hraním Flood-It na mobile a striedavým pohľadom na podmorský svet v zmenšenom prevedení. Trvalo asi 20 minút, pokým sa za zamrežovanou minivrátnicou objavil službu konajúci doktor. Tentokrát som teda víťazoslávne odovzdal tú žiadanku a modlil sa, aby si nevymyslel ešte nejakú inú haluz. Vypýtal si iba 1€ za vyhotovenie záberov na CD a podal mi dotazník, ktorý treba vyplniť. V čakárni nebolo pero a obťažovať čerstvo dovezeného pacienta na lôžku s kolieskami som nechcel. Otvorili sa dvere a dvojmetrový doktor vyslovil moje meno, ale totálne skomolené.
Z vrecák som začal vyberať doklady, kľúče, telefóny a z rúk som si odopol hodinky. Doktor, na ktorého som pozeral ako prekvapený turista v New Yorku na mrakodrapy, mi oznámil, že nemusím si vyberať veci, že stačí, aby som na hlave a okolo krku nemal nič. Neskoro, ale vôbec mi to nevadilo. Poprosil som ho, či by mi nepožičal pero, aby som mohol vyplniť ten dotazník. Vzal mi dotazník z ruky a začal mi klásť otázky, ktoré boli na ňom vytlačené. Koľko vážite? Na čo ste alergický? Na aké potraviny? Na aké lieky? Ste alergický na jód? Ste astmatik? Ste diabetik? Boli ste niekedy operovaný? Posledné dve otázky mi neprečítal, ale odpovedal som na ne sám: "Nie som tehotný a ani nekojím".
Na lôžku ležal predtým niekto, komu snímali asi nohu. Doktor "basketbalista" vymenil podušku za inú, do ktorej pekne pasuje hlava. Ovládacím panelom znížil lôžko tak, aby som naň v pohode vyliezol. Ľahol som si a hlavu mi prikryl mriežkou s plastovým povrchom. Priznám sa, bol som trochu nervózny a predstava, že by som u maličkej doktorky v ORL ambulancii sedel pripútaný v tom hrozivom kresle, mi pripadala ako príjemný zážitok. Ako som sa naprával na lôžku tak, aby som ležal pohodlne bez toho, aby som sa pohol nejakých 10 minút, som si ani nevšimol, že obra vystriedala doktorka s normálnou výškou. Po rozume mi behalo nespočetne veľa myšlienok, čiže ak tá doktorka niečo povedala, tak som to ani nevnímal. Započul som len "nehýbte sa".
Lôžko sa nadvihlo a začalo posúvať smerom "do portálu". Pri tom posúvaní mi došlo na chvíľku nevoľno. "Portál" sa s obrovským hlukom roztočil, spočiatku pomalšími otáčkami, neskôr sa to zrýchlilo. Keď sa to točilo asi tou najrýchlejšou rýchlosťou, lôžko sa posunulo viac dovnútra. Telo som mal prikované, očami som sledoval cez škáru, ako sa ten konštrukčný kolos krúti v protismere hodinových ručičiek a ako všade sú ponalepované značky rádioaktivity. Pri zadku ma začalo svrbieť a ten pocit bol veľmi nepríjemný. Zvyšných asi 5 minút sa kolos točil tou rýchlosťou, ktorou začal. Z toho "sťahovavého" hluku som mal pocit ľahkej závrate. Želal som si, aby ten stroj už zastal a aby ma odtiaľ vyslobodili. Pripadalo mi to ako celú večnosť. Keď sa ten stroj zastavil, prišla tá doktorka a vysunula lôžko z otvoru. Už ma to ťahalo preč, ale uistila ma, aby som pokojne ležal, že to lôžko zníži. Nechcel som ju zaťažovať tým, čo mi je a v danej chvíli mi to bolo všetko jedno, aj keby to lôžko bolo v trojmetrovej výške. Zmätený som nahádzal svoje veci naspäť do vrecák, nasadil som si na ruku hodinky, slušne som pozdravil a vybehol do čakárne. Spoza zamrežovanej minivrátnice na mňa službukonajúci doktor zavolal, aby som chvíľu vydržal, že dostanem cédečko. Tak som sa ponevieral po čakárni a snažil sa otriasť z maličkého závratu, ktorý som chytil, keď sa lôžko hýbalo hore-dole a dovnútra otvoru a von z neho.
Vchodové dvere do radiologického oddelenia sa otvorili a vstúpil do vnútra muž v stredných rokoch a tlačil pred sebou invalidný vozík, na ktorom sedel niekto, koho som poznal. Ten pán mal dávno po osemdesiatke, ale stále dobre vyzeral. "Dobrý deň, preboha, čo sa vám stalo?" "Ahoj, ale vieš, už mám svoje roky a spadol som, tak idú mi robiť cétečko nohy. A ty čo tu?" "Mne robili cétečko mozgu, vyslal ma sem neurológ. Mám problémy so závraťami." Tento pán ma učil na základnej škole technické práce a telesnú výchovu. A nielen mňa. Učil aj môjho o desať rokov staršieho brata a dokonca učil aj moju mamu na základnej škole. Je to legenda, každý tohto pána pozná. Zatiaľ čo som čakal, kým napália to cédečko s mojim mozgom, tak som si s pánom učiteľom a jeho synom pokecal o všetkom možnom. Dokonca som zabudol na to, že som chvíľu pred jeho príchodom bojoval s nevoľnosťou. Spoza okienka zaznelo moje meno, tentokrát bez skomoleniny, prevzal som si cédečko v papierovom obale pistáciovo-zelenej farby a rozlúčil sa s dvojicou, ktorá mi na chvíľu spríjemnila deň. Doktor spoza mreží mi povedal, aby som o tri pracovné dni prišiel vyzdvihnúť výpis od radiológa, ktorý mám odovzdať tomu starému senilnému ujovi s titulom MUDr.
Pokračovanie nabudúce
Tie dva týždne som prežil tak, ako som prežíval ostatný mesiac. Akurát, že som nemal dôvod behať každý týždeň trasu obvodná -> neurológ -> obvodná. Závrate začali pomaly miznúť, ale žalúdočné ťažkosti pretrvávali. Tak nakoniec tie lieky začínajú zaberať. Aspoň jedna pozitívna vec sa zatiaľ udiala, i keď by som bol radšej, keby som bol zdravý a opäť normálne fungujúci človek. Vtedajšia priateľka pracovala prakticky v blízkosti môjho zamestnania a ešte pred začiatkom leta sme sa dohodli, že cez letné prázdniny sa budeme navzájom vyzdvihovať v práci, aby sme si išli spolu zaplávať na neďaleké jazero. Idylická predstava, ktorá sa postupom času vzďalovala realite.
Výplatu vystriedal nemocenský príspevok zo sociálky. Ešte o stovku menej, ako som dostával v práci. No fasa, pomyslel som si. Splácajúc stále úver, som takmer so slzami v očiach rozmýšľal, ako vyžijem z takých peňazí. Keby aspoň moja vtedajšia priateľka bývala so mnou...
Prišiel deň D. Naplánoval som si túru do nemocnice a vyrazil z domu. Cesta do nemocnice mi trvala asi 45 minút. Na vrátnici som sa spýtal, kadiaľ mám ísť na to "cétečko" a vrátnik ma pohotovo nasmeroval. V suteréne budovy som na stenách a dverách videl tabuľky a obrázky upozorňujúce na možnosť nadmerného ožiarenia škodlivými lúčmi. V rohu čakárne stálo na podstavci krásne akvárium, v ktorom plávali exotické rybičky. Aspoň na chvíľu som sa kochal tým kľudom, ktorý sálal z akvária. Ale neprišiel som sem sedieť na plastovej stoličke zazerajúc na ten malý vodný svet, ale nechať sa ožarovať niekoľko minút na stroji. Službu konajúcemu doktorovi som povedal, že som objednaný na tú a tú hodinu. Upozornil ma, že čas je len informatívny a všetko závisí od toho, koľko pacientov čaká na procedúru. Požiadal ma o kartičku poistenca a o nejakú žiadanku od lekára. Ostal som ako mechom uderený. Aká žiadanka? Aký lajster? Čo? Ach jáj, ten starý senilný ...ujo!!!! "Nič sa nedeje, veď choďte za lekárom a potom príďte so žiadankou naspäť. Len to musíte stihnúť najneskôr do 15. hodiny, lebo potom máme pohotovosť."
Cestou naspäť domov som chrlil oheň a síru. Zúrivo som vytáčal telefónne číslo do ambulancie. Ten sestričkin potmavší hlas tiež priložil do tej páľavy za lopatu uhlia. Podráždeným hlasom som žiadal vysvetlenie o tom lajstri, ktorý si odo mňa pýtal ten doktor. Odpoveďou mi bolo, že ten starý pánko to tlačivo pripravil predchádzajúci deň. Na otázku, prečo som nebol informovaný, som počul len pokrčenie ramenami. Tak teda hor' sa na neurológiu za tým pánom, ktorý sa svojim správaním postaral o to, aby od neho odchádzali pacienti. Tiež som mal nutkanie mu ukázať prostredný prst pravej ruky, povedať mu niečo také fajn pikantné a nájsť si iného neurológa, ktorý je dôslednejší, milší a hlavne promptnejší.
Chcel som zaklopať, ale radšej som vytiahol z vrecka mobil. Unisono to zvonilo v mojom mobile a v ambulancii. Opäť som počul ten tmavý, hrubý a štipľavý ženský hlas. Predstavil som sa, oznámil som, že som v čakárni (prázdnej) a poprosil som o ten lajster. Dvere sa otvorili a sestrička indického prapôvodu mi podala nepodarene okopírovanú žiadanku vyplnenú trasľavou rukou. Pán doktor mal ešte ordinačné hodiny, ale nebolo po ňom v ambulancii ani stopy. Vraj išiel na kongres. Vo štvrtok. Ha. Mávol som rukou v zmysle, že AHOJ a pobral sa naspäť do nemocnice.
Vyše hodiny a pol som zabil zbytočnou cestou do nemocnice a späť a v tej horúčave v obedňajších hodinách to nebolo o nič príjemnejšie. Spotený ako vrcholový športovec, s bolesťami nôh od toho večného šľapania, som sa opäť vrátil do toho "ožiareného" chládku. V čakárni čakalo zopár pacientov a tak som minúty zabíjal hraním Flood-It na mobile a striedavým pohľadom na podmorský svet v zmenšenom prevedení. Trvalo asi 20 minút, pokým sa za zamrežovanou minivrátnicou objavil službu konajúci doktor. Tentokrát som teda víťazoslávne odovzdal tú žiadanku a modlil sa, aby si nevymyslel ešte nejakú inú haluz. Vypýtal si iba 1€ za vyhotovenie záberov na CD a podal mi dotazník, ktorý treba vyplniť. V čakárni nebolo pero a obťažovať čerstvo dovezeného pacienta na lôžku s kolieskami som nechcel. Otvorili sa dvere a dvojmetrový doktor vyslovil moje meno, ale totálne skomolené.
Z vrecák som začal vyberať doklady, kľúče, telefóny a z rúk som si odopol hodinky. Doktor, na ktorého som pozeral ako prekvapený turista v New Yorku na mrakodrapy, mi oznámil, že nemusím si vyberať veci, že stačí, aby som na hlave a okolo krku nemal nič. Neskoro, ale vôbec mi to nevadilo. Poprosil som ho, či by mi nepožičal pero, aby som mohol vyplniť ten dotazník. Vzal mi dotazník z ruky a začal mi klásť otázky, ktoré boli na ňom vytlačené. Koľko vážite? Na čo ste alergický? Na aké potraviny? Na aké lieky? Ste alergický na jód? Ste astmatik? Ste diabetik? Boli ste niekedy operovaný? Posledné dve otázky mi neprečítal, ale odpovedal som na ne sám: "Nie som tehotný a ani nekojím".
Na lôžku ležal predtým niekto, komu snímali asi nohu. Doktor "basketbalista" vymenil podušku za inú, do ktorej pekne pasuje hlava. Ovládacím panelom znížil lôžko tak, aby som naň v pohode vyliezol. Ľahol som si a hlavu mi prikryl mriežkou s plastovým povrchom. Priznám sa, bol som trochu nervózny a predstava, že by som u maličkej doktorky v ORL ambulancii sedel pripútaný v tom hrozivom kresle, mi pripadala ako príjemný zážitok. Ako som sa naprával na lôžku tak, aby som ležal pohodlne bez toho, aby som sa pohol nejakých 10 minút, som si ani nevšimol, že obra vystriedala doktorka s normálnou výškou. Po rozume mi behalo nespočetne veľa myšlienok, čiže ak tá doktorka niečo povedala, tak som to ani nevnímal. Započul som len "nehýbte sa".
Lôžko sa nadvihlo a začalo posúvať smerom "do portálu". Pri tom posúvaní mi došlo na chvíľku nevoľno. "Portál" sa s obrovským hlukom roztočil, spočiatku pomalšími otáčkami, neskôr sa to zrýchlilo. Keď sa to točilo asi tou najrýchlejšou rýchlosťou, lôžko sa posunulo viac dovnútra. Telo som mal prikované, očami som sledoval cez škáru, ako sa ten konštrukčný kolos krúti v protismere hodinových ručičiek a ako všade sú ponalepované značky rádioaktivity. Pri zadku ma začalo svrbieť a ten pocit bol veľmi nepríjemný. Zvyšných asi 5 minút sa kolos točil tou rýchlosťou, ktorou začal. Z toho "sťahovavého" hluku som mal pocit ľahkej závrate. Želal som si, aby ten stroj už zastal a aby ma odtiaľ vyslobodili. Pripadalo mi to ako celú večnosť. Keď sa ten stroj zastavil, prišla tá doktorka a vysunula lôžko z otvoru. Už ma to ťahalo preč, ale uistila ma, aby som pokojne ležal, že to lôžko zníži. Nechcel som ju zaťažovať tým, čo mi je a v danej chvíli mi to bolo všetko jedno, aj keby to lôžko bolo v trojmetrovej výške. Zmätený som nahádzal svoje veci naspäť do vrecák, nasadil som si na ruku hodinky, slušne som pozdravil a vybehol do čakárne. Spoza zamrežovanej minivrátnice na mňa službukonajúci doktor zavolal, aby som chvíľu vydržal, že dostanem cédečko. Tak som sa ponevieral po čakárni a snažil sa otriasť z maličkého závratu, ktorý som chytil, keď sa lôžko hýbalo hore-dole a dovnútra otvoru a von z neho.
Vchodové dvere do radiologického oddelenia sa otvorili a vstúpil do vnútra muž v stredných rokoch a tlačil pred sebou invalidný vozík, na ktorom sedel niekto, koho som poznal. Ten pán mal dávno po osemdesiatke, ale stále dobre vyzeral. "Dobrý deň, preboha, čo sa vám stalo?" "Ahoj, ale vieš, už mám svoje roky a spadol som, tak idú mi robiť cétečko nohy. A ty čo tu?" "Mne robili cétečko mozgu, vyslal ma sem neurológ. Mám problémy so závraťami." Tento pán ma učil na základnej škole technické práce a telesnú výchovu. A nielen mňa. Učil aj môjho o desať rokov staršieho brata a dokonca učil aj moju mamu na základnej škole. Je to legenda, každý tohto pána pozná. Zatiaľ čo som čakal, kým napália to cédečko s mojim mozgom, tak som si s pánom učiteľom a jeho synom pokecal o všetkom možnom. Dokonca som zabudol na to, že som chvíľu pred jeho príchodom bojoval s nevoľnosťou. Spoza okienka zaznelo moje meno, tentokrát bez skomoleniny, prevzal som si cédečko v papierovom obale pistáciovo-zelenej farby a rozlúčil sa s dvojicou, ktorá mi na chvíľu spríjemnila deň. Doktor spoza mreží mi povedal, aby som o tri pracovné dni prišiel vyzdvihnúť výpis od radiológa, ktorý mám odovzdať tomu starému senilnému ujovi s titulom MUDr.
Pokračovanie nabudúce
Komentáre
Zverejnenie komentára