Všetci sme tak trochu "blázni" - časť I.
Je to už rok, čo ma začal trápiť jeden problém. Akurát som si musel ešte nejaký čas počkať, kým sa zistilo, čo mi vlastne je. Začalo to tak trošku nenápadne, pri cestovaní v dopravných prostriedkoch mi začalo byť zle od žalúdku. Spočiatku sa to prejavovalo s pomalým nástupom, trebárs po polhodine. Ale bolo mi to divné. Veď som s tým nikdy nemal problém. Či už to bola loď, lietadlo, vlak, medzimestský autobus, električka, či nebodaj auto. Cestovať som mohol hodiny a hodiny, cestu som si užíval, nič ma netrápilo, ani to, že som v dopravnom prostriedku sám, alebo sa pokrčený mačkám pri dverách autobusu s cielom dopraviť sa v dopravnej špičke do školy, práce, kamkoľvek.
Postupom času to už začalo byť neúnosné. Nevoľnosti nastupovali už skôr, do toho aj mierne závrate. Snažil som sa pregĺgať, aby som si odgrgol a uvoľnil tak napätý žalúdok. Dokonca som si začal masírovať aj jeden akupresúrny bod, ten, čo je medzi palcom a ukazovákom na ľavej ruke (to som sa dočítal kdesi na internete a prisahál by som, že to niekedy aj fungovalo). Jediným východiskom pre mňa bolo vystúpiť, otriasť sa z toho "opileckého" stavu a cestu do práce/domov dokončiť pešibusom. No a raz som musel vystúpiť už na druhej zástavke od svojho domu, lebo už sa to nedalo zniesť. Toto nie je dobré, pomyslel som si. Zavolal som do práce, že nie som schopný sa dopraviť do kancelárie žiadnym rozumným spôsobom a že netúžim po ničom inom, len urýchlene navštíviť ľubovoľného MUDr. aby zistil, čo mi je a aby ma dal späť dohromady.
Automaticky som zamieril do zdravotného strediska za mojou obvodnou lekárkou. Ale namiesto nej tam bolo meno úplne inej lekárky. Mierne zmätený som prišiel na vrátnicu a spýtal sa vrátnika, že kam sa podela moja lekárka (za ten čas, čo som u nej, už menila svoje pôsobisko 2x). Vrátnik mi oznámil, že pani doktorka išla do dôchodku (stará ale nebola) a že tá lekárka, ktorá "okupuje" jej ambulanciu, je teraz moja obvodná. Privítala ma teda oveľa mladšia, vitálnejšia a veľmi sympatická doktorka, ktorej som porozprával o svojom probléme. Dostal som lieky na ukľudnenie žalúdka a výmenný lístok k neurológovi. Na výber som ale nemal. V zdravotnom stredisku, v ktorom sídli moja obvodná lekárka, je neurologická ambulancia, ktorá bohužiaľ už nebrala nových pacientov a tak mi nič iného neostávalo, len sa prejsť do polikliniky, kde sídlil jediný "voľný" neurológ v mojom okolí. A ten veru nemá dobré referencie (podľa portálu www.lekar.sk patrí k tým najhorším). K starému pánkovi sa bolo treba telefonicky objednať, čo mi zabilo niekoľko dní. Keď prišiel vytúžený termín, počkal som si asi 10 minút v prázdnej čakárni a privítala ma potmavšia sestrička so štipľavo-hrubším hlasom. V ambulancii už čakal na mňa zhrbený, ale postavou ešte masívnejší bielovlasý starček, ktorý si ma ako keby ani nevšímal. Podal som mu výmenný lístok, na ktorom bola prosba o "vyšetrenie pacienta s vertigom". Pripravený na všemožné manipulácie s mojim telom som sa dočkal len papieriku, aby som šiel na RTG a aby som tam vyhotovené zábery nechal, že on si ich vyzdvihne. Kontrola o týždeň (a aj to som sa musel objednať, zasa len telefonicky). Na RTG mi vyhotovili až 4 snímky a iba hlavu a krk.
O týždeň som sa opäť objavil u pána doktora. Jeho privítanie znelo: "Á, to ste vy s tým blokom v krčnej chrbtici?". Ostal som trošku zarazený, lebo to z jeho úst neznelo príliš prívetivo. Detaily o mojom probléme si nechal pre seba, spýtal sa ma, čo robím a keď som mu povedal, že okrem práce v call centre pracujem ako zvukár (presnejšou definíciou som ho zaťažovať nechcel), nezabudol dodať (toto potom spomínal pri každej návšteve), že má doma magnetofón značky Nagra. Obligátneho vyšetrenia som sa nakoniec dočkal. Vyzlečený do pol pása som sa promenádoval v jeho ambulancii, potom mi trošku pohmatal krk a prsty na rukách so slovami, či niečo necítim. Po zápornej odpovedi mi ešte skúšal pootáčať hlavou, či nechal ma, aby som so zavretými očami a s predpaženými rukami chvíľu stál. Predpísal mi lieky, ale jeden som si nemohol dovoliť, lebo som na tom finančne nebol dobre (Tebokan). Odporúčil mi vyšetrenie v ORL ambulancii, výmenný lístok mi ale musela vystaviť moja obvodná.
V polorozpadnutom zdravotnom stredisku, v ktorom sa zastavil čas niekedy uprostred 80. rokov, som čakal v prázdnej čakárni (zase) pred ambulanciou, ktorá mi je už veľmi známa. Postaršiu pani doktorku som už nevidel pár rokov a za ten čas trochu zostarla. Keď som vošiel dovnútra, tak sa mi prvýkrát objavil úsmev na tvári za ten čas, čo som behal po lekároch. Maličká, útlučka pani v dôchodkovom veku si prezrela výmenný lístok, na ktorom opäť vyčnievalo slovo "vertigo" a bez váhania som si sadol do obrovského kresla, ktorému už len chýbajú upínacie popruhy na nohy a ruky, aby vyzeralo dosť desivo aj pre otrlejšie povahy. Pred kreslom hrozivo vyčnievala lampa, nie nepodobná napríklad tejto a po pacientovej ľavej ruke stál nerezový stolík, na ktorom boli vzorovo poukladané a pripravené všetky nástroje, síce už staré, ale dôkladne vydezinfikované a vyčistené a niekoľko hnedých fľaštičiek s chemickými prvkami na štítkoch, ktoré treba nasliniť, aby sa dali nalepiť. Pani doktorka s komplikovaným priezviskom, ktoré zvykne každý skomoliť inak, si sadla predomňa, zasvietila lampu, ktorej svetlo vrhá rôzne farby, vzala do ruky jeden z tých vojačikovsky poukladaných nástrojov, poprosila ma, aby som otočil hlavou do strany a vložila mi ten maličký lievik do ucha. Trošku s ním manipulovala a poprosila ma, aby som otočil hlavu na opačnú stranu, vymenila lievik a pokračovala na druhom uchu. Ambulanciu zvykne každý nazývať "ušno-nosno-krčné", takže pani doktorka skontrolovala aj krk a nos (aby sa nepovedalo). Tento úkon som u nej absolvoval už neraz a tentokrát ma potešilo, že mi nemusí robiť výter hrdla s tou hnusnou jódovou tinktúrou. Moja návšteva však ešte nekončila, čakalo ma ešte jedno vyšetrenie, ktoré som u nej ešte nezažil. Sestrička, pravdepodobne jej vrstevníčka, tiež rovnako nízka ako pani doktorka, ale silnejšej postavy, ma odprevadila na samý koniec ambulancie a otočila ma tvárou k stene tak, aby som bol otočený k lekárke len jedným uchom. Druhé ucho mi prstami začala "masírovať" a cez všetky kosti v lebke som počul len ten rachot. Doktorka stála na opačnom konci a začala šepkať slová, ktoré som mal zopakovať. Po troch slovách, som sa otočil o 180° a teraz som stál čelom k sestričke a celý proces sa zopakoval, len sa vymenilo ucho. Hluchý nie som, ale návšteva ambulancie bola bez nálezu, vnútorné ucho je v poriadku. Odchádzajúc z ambulancie mi behali po rozume dve veci: a) objednať sa u neurológa a b) aký bude jeho ďalší postup.
Pokračovanie nabudúce
Postupom času to už začalo byť neúnosné. Nevoľnosti nastupovali už skôr, do toho aj mierne závrate. Snažil som sa pregĺgať, aby som si odgrgol a uvoľnil tak napätý žalúdok. Dokonca som si začal masírovať aj jeden akupresúrny bod, ten, čo je medzi palcom a ukazovákom na ľavej ruke (to som sa dočítal kdesi na internete a prisahál by som, že to niekedy aj fungovalo). Jediným východiskom pre mňa bolo vystúpiť, otriasť sa z toho "opileckého" stavu a cestu do práce/domov dokončiť pešibusom. No a raz som musel vystúpiť už na druhej zástavke od svojho domu, lebo už sa to nedalo zniesť. Toto nie je dobré, pomyslel som si. Zavolal som do práce, že nie som schopný sa dopraviť do kancelárie žiadnym rozumným spôsobom a že netúžim po ničom inom, len urýchlene navštíviť ľubovoľného MUDr. aby zistil, čo mi je a aby ma dal späť dohromady.
Automaticky som zamieril do zdravotného strediska za mojou obvodnou lekárkou. Ale namiesto nej tam bolo meno úplne inej lekárky. Mierne zmätený som prišiel na vrátnicu a spýtal sa vrátnika, že kam sa podela moja lekárka (za ten čas, čo som u nej, už menila svoje pôsobisko 2x). Vrátnik mi oznámil, že pani doktorka išla do dôchodku (stará ale nebola) a že tá lekárka, ktorá "okupuje" jej ambulanciu, je teraz moja obvodná. Privítala ma teda oveľa mladšia, vitálnejšia a veľmi sympatická doktorka, ktorej som porozprával o svojom probléme. Dostal som lieky na ukľudnenie žalúdka a výmenný lístok k neurológovi. Na výber som ale nemal. V zdravotnom stredisku, v ktorom sídli moja obvodná lekárka, je neurologická ambulancia, ktorá bohužiaľ už nebrala nových pacientov a tak mi nič iného neostávalo, len sa prejsť do polikliniky, kde sídlil jediný "voľný" neurológ v mojom okolí. A ten veru nemá dobré referencie (podľa portálu www.lekar.sk patrí k tým najhorším). K starému pánkovi sa bolo treba telefonicky objednať, čo mi zabilo niekoľko dní. Keď prišiel vytúžený termín, počkal som si asi 10 minút v prázdnej čakárni a privítala ma potmavšia sestrička so štipľavo-hrubším hlasom. V ambulancii už čakal na mňa zhrbený, ale postavou ešte masívnejší bielovlasý starček, ktorý si ma ako keby ani nevšímal. Podal som mu výmenný lístok, na ktorom bola prosba o "vyšetrenie pacienta s vertigom". Pripravený na všemožné manipulácie s mojim telom som sa dočkal len papieriku, aby som šiel na RTG a aby som tam vyhotovené zábery nechal, že on si ich vyzdvihne. Kontrola o týždeň (a aj to som sa musel objednať, zasa len telefonicky). Na RTG mi vyhotovili až 4 snímky a iba hlavu a krk.
O týždeň som sa opäť objavil u pána doktora. Jeho privítanie znelo: "Á, to ste vy s tým blokom v krčnej chrbtici?". Ostal som trošku zarazený, lebo to z jeho úst neznelo príliš prívetivo. Detaily o mojom probléme si nechal pre seba, spýtal sa ma, čo robím a keď som mu povedal, že okrem práce v call centre pracujem ako zvukár (presnejšou definíciou som ho zaťažovať nechcel), nezabudol dodať (toto potom spomínal pri každej návšteve), že má doma magnetofón značky Nagra. Obligátneho vyšetrenia som sa nakoniec dočkal. Vyzlečený do pol pása som sa promenádoval v jeho ambulancii, potom mi trošku pohmatal krk a prsty na rukách so slovami, či niečo necítim. Po zápornej odpovedi mi ešte skúšal pootáčať hlavou, či nechal ma, aby som so zavretými očami a s predpaženými rukami chvíľu stál. Predpísal mi lieky, ale jeden som si nemohol dovoliť, lebo som na tom finančne nebol dobre (Tebokan). Odporúčil mi vyšetrenie v ORL ambulancii, výmenný lístok mi ale musela vystaviť moja obvodná.
V polorozpadnutom zdravotnom stredisku, v ktorom sa zastavil čas niekedy uprostred 80. rokov, som čakal v prázdnej čakárni (zase) pred ambulanciou, ktorá mi je už veľmi známa. Postaršiu pani doktorku som už nevidel pár rokov a za ten čas trochu zostarla. Keď som vošiel dovnútra, tak sa mi prvýkrát objavil úsmev na tvári za ten čas, čo som behal po lekároch. Maličká, útlučka pani v dôchodkovom veku si prezrela výmenný lístok, na ktorom opäť vyčnievalo slovo "vertigo" a bez váhania som si sadol do obrovského kresla, ktorému už len chýbajú upínacie popruhy na nohy a ruky, aby vyzeralo dosť desivo aj pre otrlejšie povahy. Pred kreslom hrozivo vyčnievala lampa, nie nepodobná napríklad tejto a po pacientovej ľavej ruke stál nerezový stolík, na ktorom boli vzorovo poukladané a pripravené všetky nástroje, síce už staré, ale dôkladne vydezinfikované a vyčistené a niekoľko hnedých fľaštičiek s chemickými prvkami na štítkoch, ktoré treba nasliniť, aby sa dali nalepiť. Pani doktorka s komplikovaným priezviskom, ktoré zvykne každý skomoliť inak, si sadla predomňa, zasvietila lampu, ktorej svetlo vrhá rôzne farby, vzala do ruky jeden z tých vojačikovsky poukladaných nástrojov, poprosila ma, aby som otočil hlavou do strany a vložila mi ten maličký lievik do ucha. Trošku s ním manipulovala a poprosila ma, aby som otočil hlavu na opačnú stranu, vymenila lievik a pokračovala na druhom uchu. Ambulanciu zvykne každý nazývať "ušno-nosno-krčné", takže pani doktorka skontrolovala aj krk a nos (aby sa nepovedalo). Tento úkon som u nej absolvoval už neraz a tentokrát ma potešilo, že mi nemusí robiť výter hrdla s tou hnusnou jódovou tinktúrou. Moja návšteva však ešte nekončila, čakalo ma ešte jedno vyšetrenie, ktoré som u nej ešte nezažil. Sestrička, pravdepodobne jej vrstevníčka, tiež rovnako nízka ako pani doktorka, ale silnejšej postavy, ma odprevadila na samý koniec ambulancie a otočila ma tvárou k stene tak, aby som bol otočený k lekárke len jedným uchom. Druhé ucho mi prstami začala "masírovať" a cez všetky kosti v lebke som počul len ten rachot. Doktorka stála na opačnom konci a začala šepkať slová, ktoré som mal zopakovať. Po troch slovách, som sa otočil o 180° a teraz som stál čelom k sestričke a celý proces sa zopakoval, len sa vymenilo ucho. Hluchý nie som, ale návšteva ambulancie bola bez nálezu, vnútorné ucho je v poriadku. Odchádzajúc z ambulancie mi behali po rozume dve veci: a) objednať sa u neurológa a b) aký bude jeho ďalší postup.
Pokračovanie nabudúce
Komentáre
Zverejnenie komentára