Všetci sme tak trochu "blázni" - časť II.
Už to budú pomaly tri týždne, čo sa doma "zašívam" na péenke a zatiaľ som nepocítil zlepšenie. Letné prázdniny boli v plnom prúde, školáci a študenti si užívali zaslúžené voľno a trávili ho v detských táboroch, na brigádach, na jazerách a kúpaliskách, či u starých rodičov rozlezených po celej republike. Preto aj tie prázdne čakárne u lekárov. Všetci si užívali dovolenky v prímorských letoviskách, či na chatách a chalupách. Ja som trčal doma. Sám. Vychádzky som nemal a každé ráno som sa zobúdzal medzi tými štyrmi stenami, ktoré so mnou nikto nezdieľa. Sem-tam prišla na návštevu moja vtedajšia priateľka, občasne-príležitostne u mňa aj prespala, výnimočne prišla aj moja mama, ktorá prišla oprať oblečenie. Je to trapas, ja viem, ale nebudem sa hádať s mamou, keď mi teda raz zakázala používať práčku, nech teda cestuje z iného mesta, prakticky na otočku.
Každé ráno som odpočítaval dni do najbližšej návštevy neurologickej ambulancie. Po rannej sprche, ktorá mi prišla vždy vhod a po obligátnom telefonáte s vtedajšou priateľkou, som mohol akurát tak sadnúť pred počítač a dočítať sa nejaké novinky na sociálnych sieťach a dúfať, že niekto z mojich priateľov je online, aby som prehodil pár písmenok. Necítil som sa nejak extra dobre. Každodenný kontakt s ľuďmi mi chýbal. Oni pracovali, alebo dovolenkovali, ja som hnil doma a čakal, kedy lekári odhalia problém, ktorý ma sužoval a ako dlho bude trvať, kým ma vrátia do "online" stavu. Domov som opúšťal len kvôli kontrolám u lekárov a príležitostne aj na čierno, aby som si promptne niečo nakúpil v obchode na jedenie, či vyzdvihnúť zásielky na pošte a to buď v skorých ranných hodinách, alebo v neskorých večerných.
"Tak čo dnes budem robiť?" Rozhodol som sa, že si zahrám hru, ktorú som už dávno prešiel. Len tak, pojazdiť si po fiktívnom, virtuálnom meste a snažiť sa nájsť nejaký skrytý závod, ktorý som ešte neabsolvoval. Na monitore čakal naštartovaný Peugeot 206 s tou najšialenejšou úpravou karosérie a vrčal s neprirodzeným zvukom. Mať tak pred sebou volant a pod nohami pedále. Musel som sa uspokojiť so stlačením šípky smerom nahor, aby sa s divokým vrčaním auto pohlo. Prostredník držal stlačenú šípku nahor, ukazovákom a prstenníkom som zatáčal autom doľava a doprava. Neubehla ani minúta a auto začalo prudko brzdiť. Zazneli zvuky kliknutia a hra sa vypla.
Sedel som v kresle, dívajúc sa všade možne a mal som pocit, ako keby som ani nebol tam, kde som. Žalúdok hore nohami, cítil som malátnosť a závrať. Už som bol zúfalý, takže zle mi je, aj keď vidím niečo, čo sa pohybuje. Čiže lieky, ktoré som zatiaľ konzumoval, nezabrali. Po nejakom čase som sa otriasol a už som bol opäť tam, kde som. Preteky áut neprichádzajú do úvahy, budem si krátiť čas "nezávadnými" hrami typu Solitaire a pustím si popritom nejaký ten vinyl z mojej malej zbierky. Položil som starostlivo vybranú platňu na gramofón, očistil ju jemnou kefkou od prachu a ramienko s prenoskou elegantne sadlo na zavádzaciu drážku. Ten pohľad, keď sa točí platňa o rýchlosti 33,3 otáčok za minútu, študujúc logo vydavateľstva, názov interpréta a zoznam skladieb na konkrétnej strane, je na nezaplatenie. Ale tentokrát som sa musel o ten pohľad ukrátiť. Ani ten mi nerobil dobre. A všimol som si ešte jednu vec, znížil som aj úroveň hlasitosti, pri ktorej som zvykol počúvať hudbu. A vlastne lepšie sa mi počúvali staré mono platne, než stereofónne, z toho sterea mi tiež nebolo dobre. Počúvanie hudby, ktorú som mal celkom rád, bolo zrazu pre mňa komplikované. "Už to nebude ako predtým."
Pokračovanie nabudúce
Každé ráno som odpočítaval dni do najbližšej návštevy neurologickej ambulancie. Po rannej sprche, ktorá mi prišla vždy vhod a po obligátnom telefonáte s vtedajšou priateľkou, som mohol akurát tak sadnúť pred počítač a dočítať sa nejaké novinky na sociálnych sieťach a dúfať, že niekto z mojich priateľov je online, aby som prehodil pár písmenok. Necítil som sa nejak extra dobre. Každodenný kontakt s ľuďmi mi chýbal. Oni pracovali, alebo dovolenkovali, ja som hnil doma a čakal, kedy lekári odhalia problém, ktorý ma sužoval a ako dlho bude trvať, kým ma vrátia do "online" stavu. Domov som opúšťal len kvôli kontrolám u lekárov a príležitostne aj na čierno, aby som si promptne niečo nakúpil v obchode na jedenie, či vyzdvihnúť zásielky na pošte a to buď v skorých ranných hodinách, alebo v neskorých večerných.
"Tak čo dnes budem robiť?" Rozhodol som sa, že si zahrám hru, ktorú som už dávno prešiel. Len tak, pojazdiť si po fiktívnom, virtuálnom meste a snažiť sa nájsť nejaký skrytý závod, ktorý som ešte neabsolvoval. Na monitore čakal naštartovaný Peugeot 206 s tou najšialenejšou úpravou karosérie a vrčal s neprirodzeným zvukom. Mať tak pred sebou volant a pod nohami pedále. Musel som sa uspokojiť so stlačením šípky smerom nahor, aby sa s divokým vrčaním auto pohlo. Prostredník držal stlačenú šípku nahor, ukazovákom a prstenníkom som zatáčal autom doľava a doprava. Neubehla ani minúta a auto začalo prudko brzdiť. Zazneli zvuky kliknutia a hra sa vypla.
Sedel som v kresle, dívajúc sa všade možne a mal som pocit, ako keby som ani nebol tam, kde som. Žalúdok hore nohami, cítil som malátnosť a závrať. Už som bol zúfalý, takže zle mi je, aj keď vidím niečo, čo sa pohybuje. Čiže lieky, ktoré som zatiaľ konzumoval, nezabrali. Po nejakom čase som sa otriasol a už som bol opäť tam, kde som. Preteky áut neprichádzajú do úvahy, budem si krátiť čas "nezávadnými" hrami typu Solitaire a pustím si popritom nejaký ten vinyl z mojej malej zbierky. Položil som starostlivo vybranú platňu na gramofón, očistil ju jemnou kefkou od prachu a ramienko s prenoskou elegantne sadlo na zavádzaciu drážku. Ten pohľad, keď sa točí platňa o rýchlosti 33,3 otáčok za minútu, študujúc logo vydavateľstva, názov interpréta a zoznam skladieb na konkrétnej strane, je na nezaplatenie. Ale tentokrát som sa musel o ten pohľad ukrátiť. Ani ten mi nerobil dobre. A všimol som si ešte jednu vec, znížil som aj úroveň hlasitosti, pri ktorej som zvykol počúvať hudbu. A vlastne lepšie sa mi počúvali staré mono platne, než stereofónne, z toho sterea mi tiež nebolo dobre. Počúvanie hudby, ktorú som mal celkom rád, bolo zrazu pre mňa komplikované. "Už to nebude ako predtým."
Pokračovanie nabudúce
Komentáre
Zverejnenie komentára