Zudarové trápenia - Summer edition (+ Winťär & Špring)
Asi sa budem opakovať po ostatných blogeroch, no aj ja zažívam isté chvíľky nepokoja, nesúhlasu, alebo akéhosi "krčmového" sťažovania sa, ľudovo povedané, na všetko. Keďže blog je asi jediné správne miesto, kde si bloger môže prezentovať svoje subjektívne názory, vylievať svoju dušu a zhmotniť myšlienkové pochody, s imaginárnou fanfárou sa idem posťažovať na nespravodlivosť sveta vlastnú neschopnosť. Alebo som fakt lietadlo...
ZÚFALKY ZO ZOZNAMIEK
Ten, kto vymyslel internetové zoznámky, by si na sto percent zaslúžil Purlitzerovú cenu za lacnejší a interaktívnejší update niekdajších zoznamiek v tlačených periodikách. Istotne si mnohí z vás radi spomenú na rubriky: On hľadá ju, Ona hľadá jeho, v porevolučných rokoch aj On hľadá jeho, Ona hľadá ju, On/Ona hľadá pár, Pár hľadá ju/jeho, Pár hľadá pár, aj ju, aj jeho, aj všetkých dokopy a podobne. Problém bol ten, že selekcia nebola veľmi veľká, priame kontakty neboli prípustné a z textu, kde znelo: "Ona, 37/174, VŠ, športovej postavy, nefajčiarka, hľadá jeho, aspoň 180, VŠ nefajčiara, na spoločné chvíle plné romantiky a dobrodružstva" a nejaké trafené P.S. k tomu, sa človek nedozvedel ani meno, ani fotku a ani čo tými spoločnými chvíľami plných romantiky a dobrodružstva vlastne myslela. Potenciálny záujemca musel navštíviť redakciu periodika a za nejaký finančný obnos zareagovať na redakčné číslo a napísať niečo zmysluplnejšie, než dnešné "Ahoj, ako sa máš?". Pravidlá týchto zoznámok, ktoré spravoval na to určený zamestnanec redakcie (to bude môj dream job, keď dosiahnem dôchodkového veku), boli striktné a až keď inzerentka odpovedala záujemcovi, si mohli vymeniť nejaký kontakt, spočiatku adresu a po prevrate, keď už sa nemuselo na pevné linky čakať 12 rokov v poradovníku, aj telefónne číslo. A ak nakoniec došlo k stretnutiu, mohlo dopadnúť akokoľvek, no keďže výber oboch strán nebol veľký, tak sa musela inzerentka uspokojiť s tým, že On nie je vôbec 180, ani VŠ, fajčí jednu od druhej a navyše s výzorom večného panica s dederónskymi fúzikmi bude budiť odstrašujúci dojem. Mobily možno nejaké veci uľahčili, ale absolútnu revolúciu dosiahol až internet (teda až keď sa hromadne rozšíril).
Keď je človek mladší a viac-menej bezstarostnejší, je celkom easy dohodnúť si rande s podobne bezstarostnejšou slečnou. Najmä, ak má na svojom profile nejakú fotku, info o výške, váhe, farbe očí a vlasov (dômyselne vymyslené pre farboslepých, alebo ostatných, lebo slečna mala až jednu ČB fotku, na potvoru z oznamka), o koníčkoch, o víziach budúcnosti (nechcem deti, chcem dve, tri, osem) a sem-tam nejaké to bezduché, často zle z angličtiny preložené motto neznámeho internetového pisálka. Doba vzdialená súčasnosti, internet nemá každý, selekcia teda nižšia, ale kvalitnejšia. No sranda prestáva byť, ak sú tí ľudia starší a je ich OVEĽA VIAC, lebo s vekom pribúda aj ďalších užívateľov, ktorí buď objavili internet ako novinku (o tých niekedy samostatný článok), alebo im dačo nevyšlo. No a čím je človek starší, tým je bezstarostnosti menej. A už má nejaké návyky. A nevie sa prispôsobiť. A tak v hesle "starého psa novým kúskom nenaučíš", vzniká tzv. rotácia večne single ľudí a nebojme sa ich nazvať "zúfalcami". Aj ja som trochu taký "zúfalec", Buddhužiaľ. Bezstarostnosť je nenávratne preč a výchovou zakorenené návyky v podobe založiť si rodinu s megakompatibilnou osobou, splodiť & vychovať jedno, či dve deti a dožiť sa dôchodkového veku, kedy sa budem naplno venovať manželke a nejakému tomu hobby, to začína hraničiť až s prehnanou predstavivosťou. Rovesníčky a.k.a. potenciálne partnerky už sú z minulosti zvyknuté na nejaký chod vzťahu, teda majú návyky a s kompatibilitou je to kapánek ťažšie. O to horšie je, ak taká slečna sa na zoznamku zaregistrovala z čistého zúfalstva, že po dlhých rokoch vzťahu je nečakane single a vlastne ani nevie, či potrebuje niekoho, aby naskočil na ten jej rozbehnutý vlak. Je super, že chce ísť na rande s mužom vo veku 25 až 35 a sama má 30, ale čo z toho, že má na profile fotky so svojim bývalým, o ktorom donekonečna kecá a aj keď už je zmierená s tým, že sa s ním dokopy nedá, tak ho vie servírovať pri každej možnej príležitosti, počnúc rannou správou "Dobré ránko" až po rozlúčku v podobe "Dobrú noc" + nejaký smajlík s našpúlenými perami.
Dosť vie človeka demotivovať aj to, že v písanej forme je komunikácia na skvelej úrovni, témy sa striedajú len taký fukot, ale na reálnom stretnutí, nech je trebárs tretie, či desiate, tak komunikácia viazne a akákoľvek načatá téma je často po troch vetách uzavretá. Okej, tak kecať sa jej asi nechce, tak skúsme bozkávanie, držanie za ruky, či nejaký iný, bližší kontakt. Slečna z totálnej neistoty a nervozity, mŕtvou váhou drbne tie jej haksne okolo ramien tak, že je problém udržať rovnováhu a pod tou silou sa nezosypať. Alebo držanie za ruky, kedy sa nadobudne pocit, že radšej je lepšie chytiť nejaký silnejší konár, než tú jej grambľavú hnátu. Aj bozkávanie je skôr skúškou pevnej vôle, vydržať to rinčanie zubov a zakusovanie do pier. A celé sa to skončí buď tým, že si nie je istá, či chce vzťah, alebo že tam nie je chémia. A vzniká rotácia. A demotivácia. A na kerú potvoru sa takéto nerozhodné zúfalky pchajú na zoznamky?
ON JE KAMOŠ, ON TO SPRAVÍ ZADARMO!
Keď už sa človek rozhodne skoncovať s korporátnym spôsobom zárobku a chce začať podnikať, býva to celkom ťažké. Najmä vtedy, ak si niekto neuvedomuje, že to, čo robíte, už nerobíte pre potešenie a vo voľnom čase, ale za účelom finančného obohatenia. Ono je to celkom pochopiteľné. Že nie? Predstavme si to na modelovej situácii: Takže máte kamoša, ktorý je taxikár. A vy ste niekde v nejakom podniku v centre mesta a míňate tam peniaze, ktoré ste zarobili vo svojom zamestnaní, v ktorom zotrvávate presne 8 hodín denne, od pondelka do piatku, vrátane obedňajších prestávok: o ôsmej maximálne znechutení s odporom nastúpite, niekde medzitým naplníte svoje črevo a o štvrtej s veľkým hurá vyletíte z budovy a hor' sa vegetiť. No a teda ste v piatok večer niekde, chlastáte a je vám super, lebo celý víkend bude fasa voľno. Posledné vypravené spoje MHD nestihnete, lebo je ešte skoro a nočákom sa vám hnusí ísť, lebo "tou chodia len socky". No a máte kamoša, ktorý zhodou okolností je taxikár. Tak mu zavoláte, že "hej Fero, poď sem, hoď ma domov". To musí byť super pocit, keď príde a vy sa mu tam nasáčkujete, možno ešte s nejakými ďalšími nadrbanými "kamošmi z mokrej štvrte", aby urobil rozvoz. A keďže musíte na potvoru bývať niekde v prdeli na výpadovke z mesta, kde sa vrany otáčajú a aj v špičke chodí až jeden autobus každú hodinu, tak to nielen že trvá nejaký čas sa tam dopraviť, ale to aj niečo stojí. Tak sa nečudujte, že si za jazdu vypýta plnú cenu a nie, nebude s vami vyjednávať. Jeho to niečo stojí, v tej cene sú jednoducho náklady, jeho auto nejazdí zo vzduchu a ešte sa musí z tej prdele, kde ste vybazošovali lacný podnájom, vrátiť späť na stanovisko, alebo na ďalšiu zákazku pre podobného magora, ako ste vy. On totiž pracuje, na potvoru vtedy, kedy vy máte frei. A to isté platí v akomkoľvek povolaní. To znamená, že ja nemám problém spraviť čokoľvek, ale tá práca má nejakú hodnotu, lebo v nej sú zarátané nejaké náklady. Za pekný úsmev, alebo za pusu na čelo neurobím niečo, čo niekoho iného môže stáť stovky eur. Že jemu som to urobil a nevypýtal si nič? Čo keď sa mi revanšoval protislužbou a ešte vybavil ďalších zákazníkov? A áno, očakávam platbu po vykonaní a odovzdaní práce, nemám chuť ťahať cenu služby, navyše s kamarátskou, výpredajovou zľavou niekoľko mesiacov, prípadne sa dočkať až jednej splátky v hodnote troch obedových menu bez nápoja v ľubovoľnej vývarovni. Sťažujem sa, mám na to právo. Každý by sa sťažoval, keby aj v tej korporácii PO-PI sa dozvedel, že výplata nebude, lebo šéf je s každým kamoš. Ďakujem za pochopenie. Živnostníci všetkých krajín, spojme sa!
DISKUTABILNÝ POMER VZÁJOMNEJ POTREBY
Už v časoch, keď som ešte nebol ani v pláne, kolovalo jedno múdro, že keď človek niečo chce, tak si na to počká, ale keď niečo chce od človeka vyššia moc, tak okamžite a bezodkladne. A istotne budete súhlasiť s týmto tvrdením, pretože sa vám to už aspoň raz stalo. Ja narážam na to, ako som sa stal rádioamatérom. Teda, v čase písania ešte nie som plnohodnotný rádioamatér, lebo som ešte nedostal stále svoj volací znak. Ale pekne po poriadku. Tak som teda po rokoch váhania a naberania odvahy začal chodiť na kurz, kde som sa vzdelával. Z netu sa posťahovali materiály a nebolo toho málo. Jeden termín skúšky som prepásol, no na druhý som sa už poctivo zapísal. A keďže skúška sa vykonáva na Regulačnom úrade (ex Telekomunikačný úrad, ďalej len RÚ), čiže na štátnej inštitúcii, musel som absolvovať proces vyplňovania žiadosti a zaplatenia správneho poplatku (a tie poplatky boli nakoniec tri, nevermind). Inštitúcia teda vyžadovala nejaké peniaze a vyplňovanie lajstrov, pretože bez toho jednoducho skúška nebude a basta! Čiže čím skôr absolvovať toto, tým lepšie. Okej, nebudem vysvetľovať, že príprava na skúšku a samotný priebeh skúšky nemali ďaleko od maturity, alebo štátnic na fakulte sociálno-humanitných vied. O to vlastne ani nejde. Narážam na fakt, že dočkať sa vytúženého papiera, na základe ktorého môžem slobodne využívať rádioamatérsku službu, je priam skúškou pevných nervov. Maturant si prakticky v ten deň odnáša zo školy maturitné vysvedčenie a už to má v pasé, absolvent akejkoľvek VŠ de facto to isté, len si prevezme s malým oneskorením diplom nadivadelnom predstavení promóciach za potlesku prítomných rodičov, prarodičov, frajeriek a frajerov. V oboch prípadoch je ten papier formalita, na ktorú bazíruje snáď len dement zamestnávateľ (neplatí pre akademické tituly MUDr., MVDr., MDDr., JUDr., a ostatné xxDr.). Lenže po absolvovaní skúšky na RÚ je získanie osvedčenia na dve veci. Jednak nie je možné vykonávať rádioamatérsku službu okamžite a druhak, teda dá sa, ale pod volacím znakom niekoho iného, čo v mojom prípade je nedostačujúce. Pod klubovým volacím znakom som vysielal ako kurzista bez osvedčenia, takže chápete snáď. Jednoducho vypľúť taký istý, na kompe vytlačený lajster, len sú tam napísané volacie značky, trvá mesiac a nejaké drobné. Pre 18 ľudí. Už vidíte ten nepomer? Práve kvôli tomuto prestávam zbožňovať byrokraciu.
Tak teraz sa mi konečne uľavilo a dúfam, že som vás nezdeptal s mojimi trápeniami. Jednoducho sú súčasťou života každého z nás a niekedy im treba venovať pozornosť, aby sme sa časom mohli na tom zasmiať.
ha ha ha
ZÚFALKY ZO ZOZNAMIEK
Ten, kto vymyslel internetové zoznámky, by si na sto percent zaslúžil Purlitzerovú cenu za lacnejší a interaktívnejší update niekdajších zoznamiek v tlačených periodikách. Istotne si mnohí z vás radi spomenú na rubriky: On hľadá ju, Ona hľadá jeho, v porevolučných rokoch aj On hľadá jeho, Ona hľadá ju, On/Ona hľadá pár, Pár hľadá ju/jeho, Pár hľadá pár, aj ju, aj jeho, aj všetkých dokopy a podobne. Problém bol ten, že selekcia nebola veľmi veľká, priame kontakty neboli prípustné a z textu, kde znelo: "Ona, 37/174, VŠ, športovej postavy, nefajčiarka, hľadá jeho, aspoň 180, VŠ nefajčiara, na spoločné chvíle plné romantiky a dobrodružstva" a nejaké trafené P.S. k tomu, sa človek nedozvedel ani meno, ani fotku a ani čo tými spoločnými chvíľami plných romantiky a dobrodružstva vlastne myslela. Potenciálny záujemca musel navštíviť redakciu periodika a za nejaký finančný obnos zareagovať na redakčné číslo a napísať niečo zmysluplnejšie, než dnešné "Ahoj, ako sa máš?". Pravidlá týchto zoznámok, ktoré spravoval na to určený zamestnanec redakcie (to bude môj dream job, keď dosiahnem dôchodkového veku), boli striktné a až keď inzerentka odpovedala záujemcovi, si mohli vymeniť nejaký kontakt, spočiatku adresu a po prevrate, keď už sa nemuselo na pevné linky čakať 12 rokov v poradovníku, aj telefónne číslo. A ak nakoniec došlo k stretnutiu, mohlo dopadnúť akokoľvek, no keďže výber oboch strán nebol veľký, tak sa musela inzerentka uspokojiť s tým, že On nie je vôbec 180, ani VŠ, fajčí jednu od druhej a navyše s výzorom večného panica s dederónskymi fúzikmi bude budiť odstrašujúci dojem. Mobily možno nejaké veci uľahčili, ale absolútnu revolúciu dosiahol až internet (teda až keď sa hromadne rozšíril).
Keď je človek mladší a viac-menej bezstarostnejší, je celkom easy dohodnúť si rande s podobne bezstarostnejšou slečnou. Najmä, ak má na svojom profile nejakú fotku, info o výške, váhe, farbe očí a vlasov (dômyselne vymyslené pre farboslepých, alebo ostatných, lebo slečna mala až jednu ČB fotku, na potvoru z oznamka), o koníčkoch, o víziach budúcnosti (nechcem deti, chcem dve, tri, osem) a sem-tam nejaké to bezduché, často zle z angličtiny preložené motto neznámeho internetového pisálka. Doba vzdialená súčasnosti, internet nemá každý, selekcia teda nižšia, ale kvalitnejšia. No sranda prestáva byť, ak sú tí ľudia starší a je ich OVEĽA VIAC, lebo s vekom pribúda aj ďalších užívateľov, ktorí buď objavili internet ako novinku (o tých niekedy samostatný článok), alebo im dačo nevyšlo. No a čím je človek starší, tým je bezstarostnosti menej. A už má nejaké návyky. A nevie sa prispôsobiť. A tak v hesle "starého psa novým kúskom nenaučíš", vzniká tzv. rotácia večne single ľudí a nebojme sa ich nazvať "zúfalcami". Aj ja som trochu taký "zúfalec", Buddhužiaľ. Bezstarostnosť je nenávratne preč a výchovou zakorenené návyky v podobe založiť si rodinu s megakompatibilnou osobou, splodiť & vychovať jedno, či dve deti a dožiť sa dôchodkového veku, kedy sa budem naplno venovať manželke a nejakému tomu hobby, to začína hraničiť až s prehnanou predstavivosťou. Rovesníčky a.k.a. potenciálne partnerky už sú z minulosti zvyknuté na nejaký chod vzťahu, teda majú návyky a s kompatibilitou je to kapánek ťažšie. O to horšie je, ak taká slečna sa na zoznamku zaregistrovala z čistého zúfalstva, že po dlhých rokoch vzťahu je nečakane single a vlastne ani nevie, či potrebuje niekoho, aby naskočil na ten jej rozbehnutý vlak. Je super, že chce ísť na rande s mužom vo veku 25 až 35 a sama má 30, ale čo z toho, že má na profile fotky so svojim bývalým, o ktorom donekonečna kecá a aj keď už je zmierená s tým, že sa s ním dokopy nedá, tak ho vie servírovať pri každej možnej príležitosti, počnúc rannou správou "Dobré ránko" až po rozlúčku v podobe "Dobrú noc" + nejaký smajlík s našpúlenými perami.
Dosť vie človeka demotivovať aj to, že v písanej forme je komunikácia na skvelej úrovni, témy sa striedajú len taký fukot, ale na reálnom stretnutí, nech je trebárs tretie, či desiate, tak komunikácia viazne a akákoľvek načatá téma je často po troch vetách uzavretá. Okej, tak kecať sa jej asi nechce, tak skúsme bozkávanie, držanie za ruky, či nejaký iný, bližší kontakt. Slečna z totálnej neistoty a nervozity, mŕtvou váhou drbne tie jej haksne okolo ramien tak, že je problém udržať rovnováhu a pod tou silou sa nezosypať. Alebo držanie za ruky, kedy sa nadobudne pocit, že radšej je lepšie chytiť nejaký silnejší konár, než tú jej grambľavú hnátu. Aj bozkávanie je skôr skúškou pevnej vôle, vydržať to rinčanie zubov a zakusovanie do pier. A celé sa to skončí buď tým, že si nie je istá, či chce vzťah, alebo že tam nie je chémia. A vzniká rotácia. A demotivácia. A na kerú potvoru sa takéto nerozhodné zúfalky pchajú na zoznamky?
ON JE KAMOŠ, ON TO SPRAVÍ ZADARMO!
Keď už sa človek rozhodne skoncovať s korporátnym spôsobom zárobku a chce začať podnikať, býva to celkom ťažké. Najmä vtedy, ak si niekto neuvedomuje, že to, čo robíte, už nerobíte pre potešenie a vo voľnom čase, ale za účelom finančného obohatenia. Ono je to celkom pochopiteľné. Že nie? Predstavme si to na modelovej situácii: Takže máte kamoša, ktorý je taxikár. A vy ste niekde v nejakom podniku v centre mesta a míňate tam peniaze, ktoré ste zarobili vo svojom zamestnaní, v ktorom zotrvávate presne 8 hodín denne, od pondelka do piatku, vrátane obedňajších prestávok: o ôsmej maximálne znechutení s odporom nastúpite, niekde medzitým naplníte svoje črevo a o štvrtej s veľkým hurá vyletíte z budovy a hor' sa vegetiť. No a teda ste v piatok večer niekde, chlastáte a je vám super, lebo celý víkend bude fasa voľno. Posledné vypravené spoje MHD nestihnete, lebo je ešte skoro a nočákom sa vám hnusí ísť, lebo "tou chodia len socky". No a máte kamoša, ktorý zhodou okolností je taxikár. Tak mu zavoláte, že "hej Fero, poď sem, hoď ma domov". To musí byť super pocit, keď príde a vy sa mu tam nasáčkujete, možno ešte s nejakými ďalšími nadrbanými "kamošmi z mokrej štvrte", aby urobil rozvoz. A keďže musíte na potvoru bývať niekde v prdeli na výpadovke z mesta, kde sa vrany otáčajú a aj v špičke chodí až jeden autobus každú hodinu, tak to nielen že trvá nejaký čas sa tam dopraviť, ale to aj niečo stojí. Tak sa nečudujte, že si za jazdu vypýta plnú cenu a nie, nebude s vami vyjednávať. Jeho to niečo stojí, v tej cene sú jednoducho náklady, jeho auto nejazdí zo vzduchu a ešte sa musí z tej prdele, kde ste vybazošovali lacný podnájom, vrátiť späť na stanovisko, alebo na ďalšiu zákazku pre podobného magora, ako ste vy. On totiž pracuje, na potvoru vtedy, kedy vy máte frei. A to isté platí v akomkoľvek povolaní. To znamená, že ja nemám problém spraviť čokoľvek, ale tá práca má nejakú hodnotu, lebo v nej sú zarátané nejaké náklady. Za pekný úsmev, alebo za pusu na čelo neurobím niečo, čo niekoho iného môže stáť stovky eur. Že jemu som to urobil a nevypýtal si nič? Čo keď sa mi revanšoval protislužbou a ešte vybavil ďalších zákazníkov? A áno, očakávam platbu po vykonaní a odovzdaní práce, nemám chuť ťahať cenu služby, navyše s kamarátskou, výpredajovou zľavou niekoľko mesiacov, prípadne sa dočkať až jednej splátky v hodnote troch obedových menu bez nápoja v ľubovoľnej vývarovni. Sťažujem sa, mám na to právo. Každý by sa sťažoval, keby aj v tej korporácii PO-PI sa dozvedel, že výplata nebude, lebo šéf je s každým kamoš. Ďakujem za pochopenie. Živnostníci všetkých krajín, spojme sa!
DISKUTABILNÝ POMER VZÁJOMNEJ POTREBY
Už v časoch, keď som ešte nebol ani v pláne, kolovalo jedno múdro, že keď človek niečo chce, tak si na to počká, ale keď niečo chce od človeka vyššia moc, tak okamžite a bezodkladne. A istotne budete súhlasiť s týmto tvrdením, pretože sa vám to už aspoň raz stalo. Ja narážam na to, ako som sa stal rádioamatérom. Teda, v čase písania ešte nie som plnohodnotný rádioamatér, lebo som ešte nedostal stále svoj volací znak. Ale pekne po poriadku. Tak som teda po rokoch váhania a naberania odvahy začal chodiť na kurz, kde som sa vzdelával. Z netu sa posťahovali materiály a nebolo toho málo. Jeden termín skúšky som prepásol, no na druhý som sa už poctivo zapísal. A keďže skúška sa vykonáva na Regulačnom úrade (ex Telekomunikačný úrad, ďalej len RÚ), čiže na štátnej inštitúcii, musel som absolvovať proces vyplňovania žiadosti a zaplatenia správneho poplatku (a tie poplatky boli nakoniec tri, nevermind). Inštitúcia teda vyžadovala nejaké peniaze a vyplňovanie lajstrov, pretože bez toho jednoducho skúška nebude a basta! Čiže čím skôr absolvovať toto, tým lepšie. Okej, nebudem vysvetľovať, že príprava na skúšku a samotný priebeh skúšky nemali ďaleko od maturity, alebo štátnic na fakulte sociálno-humanitných vied. O to vlastne ani nejde. Narážam na fakt, že dočkať sa vytúženého papiera, na základe ktorého môžem slobodne využívať rádioamatérsku službu, je priam skúškou pevných nervov. Maturant si prakticky v ten deň odnáša zo školy maturitné vysvedčenie a už to má v pasé, absolvent akejkoľvek VŠ de facto to isté, len si prevezme s malým oneskorením diplom na
Tak teraz sa mi konečne uľavilo a dúfam, že som vás nezdeptal s mojimi trápeniami. Jednoducho sú súčasťou života každého z nás a niekedy im treba venovať pozornosť, aby sme sa časom mohli na tom zasmiať.
ha ha ha
Komentáre
Zverejnenie komentára