Všetci sme tak trochu "blázni" - časť XII.

  Tie pohľady som normálne cítil. Tých zopár ľudí, čo sedelo v čakárni, si ma museli premeriavať zrakom, prečo som skrútený a sedím na invalidnom vozíku. 'Určite to je nejaký narkoman, feťák, húlič, alebo ožran.' Áno, bolo by najlepšie povedať dvojici záchranárov, že dosť a postavil by som sa na vlastné nohy, poďakoval a odkráčal smerom von. Ale také jednoduché to nebolo. Celé telo v kŕči, srdce mi šlo vyskočiť z hrude a ťažko sa mi dýchalo. Otvorili sa dvere do tej "zbernej" ambulancie a vošli sme dovnútra. Zdravoťák ma odparkoval do rohu miestnosti, odovzdal službu konajúcemu doktorovi papiere, ktoré vyplnil v byte a v sanitke a ja som sa len ešte raz poďakoval a poprial príjemný deň. Ak si niekto myslel, že mi naordinujú všetky možné vyšetrenia, aby zistili, čo mi je, tak sa mýli. Keďže sa zdravoťáci dozvedeli, že som psychiatrický pacient a túto skutočnosť napísali do papierov, službu konajúci doktor vylúčil hneď všetky možnosti a zavolal službu konajúcemu psychiatrovi, aby sa prišiel na mňa pozrieť. Ani nie po dvoch minútach sa otvorili dvere a vošiel dnu síce plešatý, ale veľmi chlapčensky vyzerajúci mladý muž. Sadol si za počítač a poprosil ma, aby som si presadol k nemu. Prsty na rukách som mal ešte stále neprirodzene skrútené, telo mi brnelo jedna radosť, ale našiel som v sebe dostatok sily, aby som tento, v ten moment náročný úkon vykonal. A tak som opäť začal rozprávať celú story o tom, čo všetko viedlo k tomu, že som skončil na psychiatrii (zatiaľ len ambulantne "liečený").
  Zaujímavé ale bolo to, že som si s ním veľmi dobre pokecal. Pôsobil veľmi pozitívnym dojmom a dokonca som sa ho spýtal, či ho neláka mať ambulanciu. Tú otázku som mu položil len na základe toho, že sám uznal, že psychiatrička, ktorú nominovala moja obvodná lekárka, nesprávne zahájila moju liečbu. Jeho odpoveď bola, že mu celkom vyhovuje pracovať na pohotovosti. Vlastne aj nepriamo naznačil, že je ešte mladý a nemá toľko praxe, ako ambulantní psychiatri. Celú našu rozpravu sme ukončili s tým, že by bolo vhodné, keby "moja" psychiatrička nastavila liečbu tak, ako mi to on navrhol a mne len dodal, aby som to vydržal, pokým antidepresíva začnú účinkovať. Ešte než sme zakončili naše sedenie, tak prišiel za mnou zriadenec a spýtal sa ma, či som ten a ten. "Áno.", odvetil som. "Ja len, že Vás vonku čaká Vaša priateľka". Poďakoval som sa mu a v zápätí som si s pánom psychiatrom podal ruku, poďakoval som sa mu a popriali sme si príjemný deň. Doktor zašiel do vedľajšej miestnosti odkiaľ som začul, ako hovorí službu konajúcej sestričke, čo mi má podať. Prišla vysoká, štíhla a veľmi zachovalá žena, tipujem tak vo veku medzi 38 až 42 rokov. Nakázala mi, aby som si ľahol na neďaleké lôžko a keď som tak učinil, vytiahla mi z ruky kanylu, ranku po vpichu mi dezinfikovala a potom mi povedala, aby som si ľahol na brucho a stiahol nohavice. Zacítil som vpich a iba som sa spýtal, čo za preparát som dostal. "Diazepam."
  Ten pohľad musel byť ako z grotesky, v ktorej je scéna, ako do nemocnice dovezú nejakú nemohúcu mátohu s vyplazeným jazykom a krížikmi namiesto očí, zavrú sa dvere a po malej chvíľke sa víťazoslávne rozčapia dvere a sťaby s nebeským chorálom sa v nich zjaví zázračne oživený človek, zdravý ako rybička, a to všetko ešte podtrhnuté slow-motion záberom na vanúcu vlnku z vlasov a žiariacim svetlom. Táto myšlienka mi prebehla hlavou, keď som vyšiel von z ambulancie na pohotovosti, vidiac vtedajšiu priateľku s utrápeným pohľadom. V ruke som držal záznam a blok, ktorý bolo potrebné uhradiť. Následovali len otázky, ako sa cítim, čo sa dialo a ja som len odpovedal. Nič ma netrápilo a jedinou satisfakciou mi bolo, že som ju mohol objať. V pokladni som zaplatil dve eurá za to, že som bol ošetrený a vyšli sme von do slnkom zaliatého babieho leta. Cestou sme sa zastavili v neďalekých potravinách, kde vtedajšia priateľka nakúpila niečo pod zub. Len pár desiatok metrov pred samoobsluhou bola autobusová zástavka a spýtala sa ma, či pôjdeme autobusom, Cítil som sa vtedy tak dobre, že by som možno zvládol tú cestu, ale keďže bolo vonku krásne a teplo, tak som jednoducho povedal: "Veď sa prejdime, už sme dlho neboli spolu na prechádzke." Zavolal som mame, že kde je, na čo mi odpovedala, samozrejme ešte stále roztržitá, že akurát odišla z bytu, lebo nevedela, čo bude so mnou, či ostanem v nemocnici, alebo nie. Mala namierené domov, ale poprosil som ju, že nech sa vráti, že som v poriadku a že prídeme.
  Vtedajšia priateľka nemohla neinformovať jej najlepšieho kamaráta o mojom stave, takže som sa dozvedel, že príde s manželkou a s dcérkou. A tak sa aj stalo. Stretli sme sa na ihrisku na našim panelákom a hneď som bol okamžite bombardovaný otázkami o mojom zdravotnom stave a ako sa cítim. A zatiaľ čo sa ženské osadenstvo venovalo hraniu sa s kamarátovou dcérou, my sme sa obďaleč prechádzali a rozprávali sa o psychiatrii, keďže aj on, ako sa priznal, bral istý čas antidepresíva, samozrejme ale kvôli inému dôvodu. Slnko síce ešte jasne svietilo, ale prestávalo pomaly hriať, čo znamenalo, že sa kamarát s manželkou a dcérou rozhodli odísť. Vtedajšia priateľka sa pripojila k ním, samozrejme sa spýtala, či sa nepridám, ale keďže som mal za sebou divoký deň a aj ma prechádzka z jedného konca mestskej časti na druhý vyčerpala, tak som len povedal, že pôjdem radšej domov. Rozlúčili sme sa, s vtedajšou priateľkou sme sa pobozkali a ja som vkročil do brány paneláku, sumarizujúc sled zážitkov, ktoré som zažil.

Pokračovanie nabudúce