Nový rok, budúcnosť blogu a iné blablabla...
V prvom rade chcem zaželať všetkým čitateľom všetko dobré do Nového roku 2015, nech je pre všetkých minimálne o štipku lepší, než ten predošlý. Aj by som tu dačo popísal o tom uplynulom roku, ale učinil som tak pre úzku komunitu ľudí na svojom facebookovskom profile a značne v skratke. Viedol ma k tomu jediný prozaický dôvod: nechcel som vyspoilovať načatý seriál Všetci sme tak trochu "blázni". Áno, už ho dopíšem, len ako som spomínal v jednom z predchádzajúcich článkov, dopísanie posledných kapitol je z môjho pohľadu trošku ťažší úkon a chce to len trochu času, aby som to uzavrel a neskonvertoval sa na psychicky rozsypanú entitu, ktorá sa nebude vedieť preniesť skrz nostalgické spomienky na životnú etapu, ktorú považujem za najsilnejšiu v mojom živote.
Tým sa dostávame k blogu ako k takému. Iste si mnohí teraz myslíte, že čo ďalej. Budem mať o čom písať, či len budem pridávať akési kvázi-recenzie na hry, hudbu, či iné súvisiace témy? Ono je to takto, vždy je o čom písať. A netvrdím, že nič zaujímavého sa v mojom živote a najmä v roku 2014 neudialo. Určité témy som vo facebookovej poznámke načrtol, len asi to chce tiež trošku prekumulovať tie spomienky, možno určité zážitky sa ešte neskončili, chce to len trpezlivosť. Na každú otázku jestvuje odpoveď a pokiaľ ste vy, čitatelia môjho blogu, zvedaví, dozviete sa rôzne súvislosti.
Ešte sa chcem vrátiť k načatému seriálu Všetci sme tak trochu "blázni". Moji prví čitatelia sú moji priatelia, ktorí mi dali spätnú väzbu takmer okamžite a osobne. Padli určité otázky, prečo ľudia opísaní v texte nemajú mená a nenazývam ani miesta ich reálnymi názvami. Odpoveď je jasná: nechcem ľudí, ktorí sú v texte nijak vyťahovať z ich anonymity, aby som predišiel k ich odhaleniu a narušeniu ich súkromia. Pár ľudí o tom, že o nich píšem, to vedia a v texte sa našli, ale sú tam aj ľudia, ktorí ani netušia, že mám blog (alebo že vôbec existujem). Aj mesto, v ktorom žijem (a odohráva sa v ňom aj tento autobiografický príbeh) je takisto zahalené rúškom tajomstva. Dôležitý fakt: je to okresné mesto. Áno, býva tu veľa ľudí, ktorí sa vôbec nepoznajú, ale aj tak mám dojem, že sme ako jedna dedina, kde každý každého pozná. A keď sa odhalí jedna vec, výjdu na povrch ostatné súvislosti a anonymita je rázom fuč. Takže pre dobro všetkých, ktorí sú súčasťou seriálu, ich nepomenuvávam menami a lokality ostávajú tiež bez mena. A vymýšľať fiktívne mená a názvy odmietam. Ak náhodou začnem písať knihu, ktorej príbeh bude čerpaný zo skutočných udalostí, tak postavy a miesta dostanú svoje názvy, ale vymyslené, čo je pochopiteľné.
Preto sa chcem ešte raz poďakovať všetkým, že ste súčasťou môjho životného príbehu a vám čitateľom, aby ste aj naďalej boli priaznivci tohto blogu. Ďakujem.
Tým sa dostávame k blogu ako k takému. Iste si mnohí teraz myslíte, že čo ďalej. Budem mať o čom písať, či len budem pridávať akési kvázi-recenzie na hry, hudbu, či iné súvisiace témy? Ono je to takto, vždy je o čom písať. A netvrdím, že nič zaujímavého sa v mojom živote a najmä v roku 2014 neudialo. Určité témy som vo facebookovej poznámke načrtol, len asi to chce tiež trošku prekumulovať tie spomienky, možno určité zážitky sa ešte neskončili, chce to len trpezlivosť. Na každú otázku jestvuje odpoveď a pokiaľ ste vy, čitatelia môjho blogu, zvedaví, dozviete sa rôzne súvislosti.
Ešte sa chcem vrátiť k načatému seriálu Všetci sme tak trochu "blázni". Moji prví čitatelia sú moji priatelia, ktorí mi dali spätnú väzbu takmer okamžite a osobne. Padli určité otázky, prečo ľudia opísaní v texte nemajú mená a nenazývam ani miesta ich reálnymi názvami. Odpoveď je jasná: nechcem ľudí, ktorí sú v texte nijak vyťahovať z ich anonymity, aby som predišiel k ich odhaleniu a narušeniu ich súkromia. Pár ľudí o tom, že o nich píšem, to vedia a v texte sa našli, ale sú tam aj ľudia, ktorí ani netušia, že mám blog (alebo že vôbec existujem). Aj mesto, v ktorom žijem (a odohráva sa v ňom aj tento autobiografický príbeh) je takisto zahalené rúškom tajomstva. Dôležitý fakt: je to okresné mesto. Áno, býva tu veľa ľudí, ktorí sa vôbec nepoznajú, ale aj tak mám dojem, že sme ako jedna dedina, kde každý každého pozná. A keď sa odhalí jedna vec, výjdu na povrch ostatné súvislosti a anonymita je rázom fuč. Takže pre dobro všetkých, ktorí sú súčasťou seriálu, ich nepomenuvávam menami a lokality ostávajú tiež bez mena. A vymýšľať fiktívne mená a názvy odmietam. Ak náhodou začnem písať knihu, ktorej príbeh bude čerpaný zo skutočných udalostí, tak postavy a miesta dostanú svoje názvy, ale vymyslené, čo je pochopiteľné.
Preto sa chcem ešte raz poďakovať všetkým, že ste súčasťou môjho životného príbehu a vám čitateľom, aby ste aj naďalej boli priaznivci tohto blogu. Ďakujem.
Komentáre
Zverejnenie komentára