Intermission: A teraz kto hodí kameňom?
Všetky články na tomto blogu, v ktorých som písal o sebe, sa mi písali veľmi ťažko. I keď spočiatku sa písanie ešte stále nedokončeného seriálu Všetci sme tak trochu "blázni" javilo ako výborná terapia na dušu po tom všetkom, čo som zažil v druhej polovici predminulého roku, postupne sa to odhaľovanie môjho vnútra stalo akousi náročnou disciplínou. Predsa, mnohé zážitky asi potrebujú to povestné uležanie, zrenie. No je tu niečo, s čím povedzme "bojujem" už dlhší čas a čo je ešte pre mnohých najbližších ešte celkom veľké tabu. Nie že by ma ten boj trápil ako taký, ale veľmi mi záleží na tom, ako to zoberú ostatní a hlavne sú tu určité obavy z toho, že aj to málo ľudí, ktorí sú v mojom okolí, sa budú na mňa pozerať cez prsty, zanevrú na mňa a poza môj chrbát ma budú ohovárať, osočovať, dehonestovať.
V poslednej dobe sme svedkami tzv. "coming out-ov" ľudí. Či už sú to verejne známi ľudia, alebo ľudia z blízkeho okolia, minimálne každý z vás ste sa dozvedeli o niekom dôvernú informáciu, ktorá vás zaskočila. Zatiaľ takým posledným a celkom výrazným "coming out-om" bolo vyhlásenie istého Matúša Lenického, ktorého značná časť populácie pozná pod projektom B-Complex. Určite ste o tom čítali, priznal sa na svojom FB fanpage, že je Bi-gender vystupujúci aj pod menom Matia a priložil k tomu svoju podobizeň.Na počudovanie sa stretol s pozitívnym ohlasom, čo mu určite uľahčilo túto ťažobu. Samozrejme sa našlo aj pár jedincov, ktorí zareagovali negatívne, ale tých bolo veľmi málo a neurobili taký vietor, aby so sebou strhli ostatných. To sa ale skôr udialo v komentároch k článkom, ktoré sa objavili na internete ako huby po daždi. Takto si aspoň človek urobí svoj názor na to, kto čo číta. Čitatelia blogu Utrpenie mladého hejtera samozrejme skritizovali nielen článok, ktorý sa podľa nich tendenčne vezie na spomínanej vlne "coming out-ov", ale aj vytrhli z kontextu určité časti článku a spustili sa aj do autora. A práve takíto ľudia bez nadhľadu bývajú tou hrozbou pre tých, ktorí podľa nich "nie sú normálni". Veď prečítajte si komentáre a urobte si vlastný názor.
Cieľom môjho blogu nie je písať o aktuálnom spoločenskom dianí, o politike a podobne. Začal som písať o situácii, ktorá mi výrazne zmenila život a aby som nepísal len tie "depresívne sračky", som začal písať aj o tom, čo ma baví, čomu sa venujem vo svojom voľnom čase a o mojej práci. Preto aj tento článok prosím neberte ako jeden z tých, ktorý sa vezie na vlne "coming-outov", ale ako spoveď mňa a niečoho, čo potrebujem dostať von.
Vo vyššie spomínanom seriáli Všetci sme tak trochu "blázni" ste sa dočítali o vtedajšej priateľke. Bola to moja prvá veľká láska a môj prvý vážny vzťah. A vždy to tak bolo. Odkedy začali so mnou lomcovať hormóny a odkedy som preklenul istú hanblivosť a nabral sebavedomie (keďže som veľmi nízkeho vzrastu), som randil s dievčatami. Nie preto, že by som sa chcel za niečim skrývať a zapadnúť ako ten normálny, ale z vlastného presvedčenia. Po niekoľkých nezdarených a krátkodobých (niekoľkomesačných) vzťahov (v ktorých som pochybil), som na niekoľko rokov ostal dobrovoľne single a rovnako dobrovoľne som držal celibát. Bolo to dosť dlho na to, aby som začal spoznávať seba samého. Práve v tom čase nastal akýsi prvotný impulz "inakosti". Zatiaľ čo väčšina ľudí na to príde prakticky počas puberty, ja som mal vtedy asi 25 rokov. Aká bola moja reakcia? Príšerne som sa zľakol a minimálne na dva týždne som nad tým rozmýšľal. Nedalo mi to spať. Veľmi som sa bál s touto záležitosťou niekomu zdôveriť, lebo v tom čase vlastne nebolo ani komu. Po dvoch týždňoch márneho dumania nad tým, čo sa udialo, som tomu prestal venovať pozornosť. Po nejakom čase sa to udialo zas. Tentokrát som ale došiel na to, že to nie je nejaké dočasné pomätenie zmyslov. Ležal som doma na posteli a spracoval myšlienku. Potvrdil som si to a vnútorne sa uspokojil. Lenže nastal problém, čo ďalej. Poviem to najbližším? A ako? Niekedy v tom čase prišla moja sestra s manželom a deťmi na kratší pobyt na Slovensko (sestra žije dlhé roky v zahraničí). Padli aj otázky, či niekoho mám, čo som vtedy záporne odpovedal a dostal som spásonosnú myšlienku ísť s tým pomaly von. Len som nevedel ako. Tak som sa to snažil nejak naznačiť piesňou Františka Krištofa Veselého, ale minulo sa to účinku, asi.
Potom som spoznal svoju prvú vážnu lásku, s ktorou sme mali päťročný vzťah. Tiež som sa spočiatku snažil nejak to naznačiť, ale i napriek tomu, že som jej veľmi dôveroval, nevedel som to zo seba dostať von. Tuším sme išli niekam von a chcel som si obliecť jedno tričko s dlhým rukávom, čo hneď v zápätí povedala: "Preboha, len to tričko nie, vyzeráš v tom ako buzík." Nejak som vycítil príležitosť načať na túto tému rozhovor a tak som sa spýtal: "A čo keď som?" Odpoveď bola razantná: "Né, nejsi." Koniec diskusie. Možno si neuvedomila, že sme mali obaja pravdu.
A než dokončím svoj "coming-out", pripravte si na mňa tie kamene, hlavne tí najbližší. Áno, som bisexuál. Možno si poviete, že je to super, že si môžem nájsť kohokoľvek, aj ženu, aj muža. Ale to, či si kto nájde partnera nezáleží od sexuálnej orientácie. Áno, mám výhodu v tom, že sa môžem oženiť so ženou, založiť si rodinu, splodiť deti a žiť šťastne, kým nás smrť nerozdelí a nemusím sa schovávať, lebo láska k tej žene z mojej strany bude, vrátane sexuálnej príťažlivosti. Možno si poviete teda, že načo som toto písal, že vlastne to nie je taký "coming-out" ako v prípade, keby som bol homosexuál, žena ukrytá v mužskom tele, čiže trans-gender, bi-gender a pod. Ale potreboval som to dať zo seba von, lebo čo keď si nájdem práve svoju životnú lásku v podobe muža? Čo keď budem mať nutkanie ho len tak vonku pobozkať a držať za ruky tak, ako som to vždy robil s dievčatami? Mne, tak ako mnohým z LGBT komunít, ktorí podnikajú svoje "Dúhové pride-y" ide len o jedno, aby som prejavy lásky nemusel skrývať na verejnosti. Aby sa na mňa nepozeralo s pohoršením. A teraz hádžte kameňmi, ale s citom prosím.
V poslednej dobe sme svedkami tzv. "coming out-ov" ľudí. Či už sú to verejne známi ľudia, alebo ľudia z blízkeho okolia, minimálne každý z vás ste sa dozvedeli o niekom dôvernú informáciu, ktorá vás zaskočila. Zatiaľ takým posledným a celkom výrazným "coming out-om" bolo vyhlásenie istého Matúša Lenického, ktorého značná časť populácie pozná pod projektom B-Complex. Určite ste o tom čítali, priznal sa na svojom FB fanpage, že je Bi-gender vystupujúci aj pod menom Matia a priložil k tomu svoju podobizeň.Na počudovanie sa stretol s pozitívnym ohlasom, čo mu určite uľahčilo túto ťažobu. Samozrejme sa našlo aj pár jedincov, ktorí zareagovali negatívne, ale tých bolo veľmi málo a neurobili taký vietor, aby so sebou strhli ostatných. To sa ale skôr udialo v komentároch k článkom, ktoré sa objavili na internete ako huby po daždi. Takto si aspoň človek urobí svoj názor na to, kto čo číta. Čitatelia blogu Utrpenie mladého hejtera samozrejme skritizovali nielen článok, ktorý sa podľa nich tendenčne vezie na spomínanej vlne "coming out-ov", ale aj vytrhli z kontextu určité časti článku a spustili sa aj do autora. A práve takíto ľudia bez nadhľadu bývajú tou hrozbou pre tých, ktorí podľa nich "nie sú normálni". Veď prečítajte si komentáre a urobte si vlastný názor.
Cieľom môjho blogu nie je písať o aktuálnom spoločenskom dianí, o politike a podobne. Začal som písať o situácii, ktorá mi výrazne zmenila život a aby som nepísal len tie "depresívne sračky", som začal písať aj o tom, čo ma baví, čomu sa venujem vo svojom voľnom čase a o mojej práci. Preto aj tento článok prosím neberte ako jeden z tých, ktorý sa vezie na vlne "coming-outov", ale ako spoveď mňa a niečoho, čo potrebujem dostať von.
Vo vyššie spomínanom seriáli Všetci sme tak trochu "blázni" ste sa dočítali o vtedajšej priateľke. Bola to moja prvá veľká láska a môj prvý vážny vzťah. A vždy to tak bolo. Odkedy začali so mnou lomcovať hormóny a odkedy som preklenul istú hanblivosť a nabral sebavedomie (keďže som veľmi nízkeho vzrastu), som randil s dievčatami. Nie preto, že by som sa chcel za niečim skrývať a zapadnúť ako ten normálny, ale z vlastného presvedčenia. Po niekoľkých nezdarených a krátkodobých (niekoľkomesačných) vzťahov (v ktorých som pochybil), som na niekoľko rokov ostal dobrovoľne single a rovnako dobrovoľne som držal celibát. Bolo to dosť dlho na to, aby som začal spoznávať seba samého. Práve v tom čase nastal akýsi prvotný impulz "inakosti". Zatiaľ čo väčšina ľudí na to príde prakticky počas puberty, ja som mal vtedy asi 25 rokov. Aká bola moja reakcia? Príšerne som sa zľakol a minimálne na dva týždne som nad tým rozmýšľal. Nedalo mi to spať. Veľmi som sa bál s touto záležitosťou niekomu zdôveriť, lebo v tom čase vlastne nebolo ani komu. Po dvoch týždňoch márneho dumania nad tým, čo sa udialo, som tomu prestal venovať pozornosť. Po nejakom čase sa to udialo zas. Tentokrát som ale došiel na to, že to nie je nejaké dočasné pomätenie zmyslov. Ležal som doma na posteli a spracoval myšlienku. Potvrdil som si to a vnútorne sa uspokojil. Lenže nastal problém, čo ďalej. Poviem to najbližším? A ako? Niekedy v tom čase prišla moja sestra s manželom a deťmi na kratší pobyt na Slovensko (sestra žije dlhé roky v zahraničí). Padli aj otázky, či niekoho mám, čo som vtedy záporne odpovedal a dostal som spásonosnú myšlienku ísť s tým pomaly von. Len som nevedel ako. Tak som sa to snažil nejak naznačiť piesňou Františka Krištofa Veselého, ale minulo sa to účinku, asi.
Potom som spoznal svoju prvú vážnu lásku, s ktorou sme mali päťročný vzťah. Tiež som sa spočiatku snažil nejak to naznačiť, ale i napriek tomu, že som jej veľmi dôveroval, nevedel som to zo seba dostať von. Tuším sme išli niekam von a chcel som si obliecť jedno tričko s dlhým rukávom, čo hneď v zápätí povedala: "Preboha, len to tričko nie, vyzeráš v tom ako buzík." Nejak som vycítil príležitosť načať na túto tému rozhovor a tak som sa spýtal: "A čo keď som?" Odpoveď bola razantná: "Né, nejsi." Koniec diskusie. Možno si neuvedomila, že sme mali obaja pravdu.
A než dokončím svoj "coming-out", pripravte si na mňa tie kamene, hlavne tí najbližší. Áno, som bisexuál. Možno si poviete, že je to super, že si môžem nájsť kohokoľvek, aj ženu, aj muža. Ale to, či si kto nájde partnera nezáleží od sexuálnej orientácie. Áno, mám výhodu v tom, že sa môžem oženiť so ženou, založiť si rodinu, splodiť deti a žiť šťastne, kým nás smrť nerozdelí a nemusím sa schovávať, lebo láska k tej žene z mojej strany bude, vrátane sexuálnej príťažlivosti. Možno si poviete teda, že načo som toto písal, že vlastne to nie je taký "coming-out" ako v prípade, keby som bol homosexuál, žena ukrytá v mužskom tele, čiže trans-gender, bi-gender a pod. Ale potreboval som to dať zo seba von, lebo čo keď si nájdem práve svoju životnú lásku v podobe muža? Čo keď budem mať nutkanie ho len tak vonku pobozkať a držať za ruky tak, ako som to vždy robil s dievčatami? Mne, tak ako mnohým z LGBT komunít, ktorí podnikajú svoje "Dúhové pride-y" ide len o jedno, aby som prejavy lásky nemusel skrývať na verejnosti. Aby sa na mňa nepozeralo s pohoršením. A teraz hádžte kameňmi, ale s citom prosím.
Komentáre
Zverejnenie komentára