Všetci sme tak trochu "blázni" - časť XVII.

   Človek je najzraniteľnejší, keď sa ocitne na pokraji svojich síl. A je úplne jedno, či je na pokraji duševnej, alebo fyzickej kondícii. Istotne to zažil takmer každý z vás. Moja najväčšia slabina je vyčerpanosť, respektíve nemožnosť čerpať energiu. Nikdy sa mi nepodarilo posediačky zaspať napríklad cestou vlakom, autom, či autobusom, v hlučnom prostredí plnom ľudí, nikdy som nedokázal mať plnohodnotný spánok v prírode, napríklad na čundri, či v prostredí, ktoré nepoznám. A ak som cestoval v nočnom vlaku v spacom, či ležadlovom kupé, musel by som byť naozaj extrémne vyčerpaný, aby som tam spal viac ako 2 hodiny. Určite sa pamätáte na scénu z filmu Životy tých druhých, kde tajný policajt Stasi na policajnej akadémii vysvetľuje postup, ako donútiť vyčerpanosťou človeka priznať sa aj k tomu, čo nespáchal. A to len preto, aby už mal svätý kľud.

  Samozrejme, že som sa niekoľkokrát dostal do situácie, kedy som naozaj bol vyčerpaný riešiť čokoľvek a jediné, čo bolo pre mňa vykúpením, bolo kývnuť na hocijakú blbosť, len nech ten druhý človek ma už proste prestane trápiť, samozrejme neuvedomujúc si, v rámci absolútnej vyčerpanosti, že som sa nechal nahovoriť na niečo, čo sa mi prirodzenou cestou prieči. O to horšie je, že človek, o ktorom máte takú vysokú mienku, že ste ochotní mu sľúbiť vernosť, až kým vás smrť nerozdelí, to začne zneužívať. A pritom si to v danom momente neuvedomujete, lebo láska k tomu človeku vám núti urobiť všetko pre to, aby mal pocit opätovanej lásky a duševnej satisfakcie. Istotne si s odstupom času uvedomujem, že by som nežil spokojný život s osobou, ktorá mi bola v tej dobe snúbenicou, keďže všetky tie drobné detaily, ktorým som vtedy neprikladal žiaden význam, sú dnes natoľko očividné, že len masochista by dobrovoľne vstúpil do stavu manželského s niekym, kto by ho citovo zneužíval a absentovala u neho akákoľvek empatia.

  Bol som vtedy na dne. Na PN som bol už niekoľko mesiacov, postupné znížovanie liekov, na ktorých som bol závislý, bolo odporným zážitkom, keďže sa u mňa začala prejavovať nielen depresia, ale začal som mať samovražedné sklony. Zatiaľ iba v hlave. Zaspával som s pocitom, aké by to bolo skvelé ísť za domovým dôverníkom, vypýtať sa kľúče od strechy, aby som namiesto obhliadky stožiaru, na ktorom v 70. a 80. rokoch boli namontované televízne antény, nepozorovane skočil dole. Veď padnúť zo strechy 10 poschodového paneláku priamo na asfalt je zárukou jasnej smrti, ak samozrejme skočím hlavou nadol. A ak by sa mi nepodarilo zohnať kľúče od strechy, tak sú predsa otvoriteľné okná, ktoré v celom paneláku osadili počas zateplenia, keď ich vymenili za sklenné panely s drátenou mriežkou uprostred. Áno, takéto myšlienky mi behali hlavou, keď som zaspával v posteli a áno, ani raz mi neprebehol mráz po chrbte. Boli to slastné myšlienky, lebo som už nevidel žiadne iné východisko. Môj stav ma vyčerpával a vtedajšia snúbenica mi nebola dostatočne nápomocná. Veď ona je zdravá, nič jej nie je, je čerstvá absolventka univerzity a držiteľkou akademického titulu Mgr., veď si potrebuje užívať bezstarostný život, kým je ešte čas a nie mať na krku akúsi pokazenú napodobeninu snúbenca.

  Človek, ktorý trpí chronickými depresiami, je svojim okolím nepochopený. Čítal som niekoľko blogov ľudí, ktorí s depresiami zápasia celý život a ani jeden z nich nevedel jednoducho popísať, prečo ich má. Istotne musia dostávať pravidelne otázky typu: "Prečo máš depresie?" On jednoducho nevie, prečo ich má a táto otázka ich aj, ako som čítal, najviac irituje. Ani ja som netušil, prečo som zrazu začal mať depresie a mávnutie rukou nepomáha. Preto ľudia, čo depresiami trpia, musia dlhodobo brať antidepresíva, ktoré vlastne vyvažujú chemickú nestabilitu. Všetky emócie, ktoré zažívame, sú spôsobené chemickými reakciami v mozgu. Chápete? Adrenalín, dopamín a iné šmakocinky, ktoré vyplavuje mozog. A lieky, ktoré som vysadil, či vysádzal a na ktoré som bol závislý, vlastne spôsobovali tú onú chemickú nestabilitu v mozgu. To boli všetky tie nekontrolovateľné stavy, ktoré som zažíval, keď som zrazu prestal do seba pchať benzodiazepíny a skončil som s menšou porážkou na pohotovosti. A keďže ten koktejl, ktorý mi namixovala doktorka medicíny s atestáciou z psychiatrie, nepomáhal v tom, čo mi bolo, bolo mojou prioritou sa zo závislosti z benzákov dostať a samozrejme vrátiť do môjho života. Ale keďže som bol stále zavretý medzi štyrmi stenami mojej izby s občasnou prechádzkou smerom k lekárom, tento návrat do spoločnosti ako plnohodnotný člen nebol zrovna easy a rýchly. Tu sa proste očakáva, že tu bude pri mne niekto, kto mi pomôže, vytiahne von na prechádzku a uspokojovať, že to bude dobre a bude pri mne stáť, nech bude so mnou čokoľvek. A ono nič.

Pokračovanie nabudúce...