DVD - 15. časť - DVD Audio
Dáme si zatiaľ malú odbočku od videopožičovní a pozrieme sa na zúbok k inému DVD formátu, tzv. DVD Audio.
Ten vznikol ako logický nástupca klasického hudobného CD (CDDA), ktorý poskytoval oveľa vyššiu kvalitu záznamu, než malo CD (16 bit, stereo, 44,1 kHz) a mal sa zviezť na rastúcej popularite DVD Video, ktoré poskytovalo aj priestorový zvuk vo formáte 5.1 pre domáce kiná. DVD Forum uverejnilo špecifikáciu DVD Audio v marci 1999 a papierovo sa malo jednať o lákavý formát poskytujúci výlučne zvukový záznam, ktorý mal využiť pre tieto účely celý bitstream (do 9,6 Mbps), čiže buď 16, 20, alebo 24 bitový záznam so sampling frekvenciou do 192 kHz pre mono, alebo stereo záznam, alebo do 96 kHz pre záznam vo formáte 2.1 až 5.1 a to buď v nekomprimovanom PCM formáte, alebo tzv. MLP (Meridian Lossless Packing), niekde uvádzaný ako PPCM, čiže v bezstrátovej dátovej kompresii. Kvôli limitu dátového prenosu bolo v nekomprimovanom PCM formáte pri 20 a 24 bitovej hĺbke možné využiť sampling frekvenciu len do 48 kHz, vyššie frekvencie boli možné len v 16 bitovej hĺbke, preto sa MLP formát stal štandardom.
Možnosť reprodukcie priestorového zvuku na DVD Audio mohli využiť hudobné vydavateľstvá, ktoré mali vo svojich archívoch staré kvadrofónne mastery albumov zo 70. rokov este z čias, keď sa na vlne kvadrofónie zviezlo nemálo spoločností, vrátane napríklad českého vydavateľstva Supraphon. Problém, prečo sa v 70. rokoch kvadrofónia neujala bol ten, že nezávisle od seba existovalo niekoľko rôznych formátov, ktoré boli vzájomne nekompatibilné (SQ, QS, CD-4, Stereo-4, UD-4, Dynaquad) a každé hudobné vydavateľstvo preferovalo iný formát. Potenciálni zákazníci, ktorých nadchla kvadrofónia, boli nakoniec otrávení z toho, že potrebné dekódery/demodulátory boli veľmi drahé a aby si mohli vychutnať albumy rôznych umelcov, ktorých albumy vydávali rôzne vydavateľstvá, museli by si dokúpiť ďalšie dekódery/demodulátory. Bublina tým pádom splasľa, záujem rýchlo opadol a ku koncu 70. rokov už nevychádzali na Západe žiadne nové albumy s kvadrofónnym mixom (nezachránil to ani český Supraphon, ktorý kvôli exkluzívnej licenčnej zmluve so CBS prevzalo v roku 1975 ich kvadrofónny formát SQ a v tomto formáte vydávalo albumy primárne pre export až do roku 1982, s občasnými dotlačami až do roku 1990). Práve jednotný nosič mal pomôcť vydavateľstvám vytiahnúť z archívu dávno zabudnuté kvadrofónne mixy albumov, aby si ich mohlo vychutnať oveľa väčšie publikum, ako aj ich osmeliť k vydávaniu aj nových nahrávok v priestorovom formáte.
Zrod DVD Audio formátu, ktorý sa na trh dostal v roku 2000, sa nezaobišiel bez problémov. Prvý bol ten, že bežné DVD prehrávače ten formát nepoznali. Bolo potrebné, aby DVD prehrávač ten formát podporoval, čiže musel obsahovať patričný procesor a dekóder, ktorý vedel multikanálový zvuk vo formáte LPCM, či MLP spracovať. Preto väčšina titulov, ktoré vyšli, boli súbežne aj v DVD Video formáte, samozrejme buď vo formáte LPCM stereo, alebo vo formáte Dolby Digital, či DTS v prípade priestorových mixov. Ako som v predošlých častiach spomenul, súbory DVD Video formátu sa nachádzajú v adresári VIDEO_TS a všetok obrazový a zvukový materiál v súboroch *.vob, súbory DVD Audio formátu sa nachádzajú v adresári AUDIO_TS a obrazový a zvukový materiál v súboroch *.aob. Samotný authoring DVD disku sa robil v separátnych authoringových programoch pre Audio a Video formáty a v závislosti od dĺžky albumu, jeho zvukového formátu a prípadného bonusového materiálu sa potom vyhotovil nosič buď na jednovrstvovom, alebo dvojvrstvovom disku, výnimočne na obojstrannom DVD. Zriedkakedy vyšiel album v DVD Audio (a zároveň DVD Video) formáte aj na DVD strane disku DualDisc. A druhý problém bol ten, že DVD Audio formát nebol v čase uverejnenia na trh jediný diskový formát s hudobným záznamom vo vysokom rozlíšení a priestorovým zvukom. Jeho konkurent sa volal Super Audio CD (SACD), vyvinuli ho nezávisle od konzorcia DVD Forum firmy Sony a Philips a v roku 1999 ho uverejnili na trh. Ten síce využíval formfaktor DVD disku, vrátane vlnovej dĺžky laserového lúča na čítanie SACD vrstvy (disk mohol byť jednovrstvový, dvojvrstvový, či hybridný - jedna vrstva SACD a druhá klasické CD, prečítateľne v bežnom CD prehrávači), ale namiesto zvukového záznamu PCM, či MLP rôznej bitovej hĺbky a samplovacej frekvencie, využíval konštantný 1 bitový dátový stream o vzorkovacej frekvencii 2,8224 MHz. A podobne ako DVD Audio, SACD nie je prehrateľné bežnými DVD Video prehrávačmi a vyžaduje buď separátny SACD prehrávač, alebo DVD, či neskôr Blu-ray prehrávač s podporou SACD (napríklad úplne prvé modely PS3).
SACD a DVD Audio sa dostalo do formátovej vojny. Spočiatku jednotlivé vydavateľstva preferovali jeden, či druhý formát, v neskorších rokov vyšli výnimočne rovnaké albumy na oboch formátoch. Bohužiaľ táto vojna nemá ani víťaza, ani porazeného. Ani jeden z formátov neporazil klasické CD. Ostali v hľadáčiku len hŕstke záujemcov a veľké vydavateľstvá postupne utlmili vydávanie hudobných titulov na týchto nosičoch. Zatiaľ čo DVD Audio formát upadol do zabudnutia (ale ešte jeho podpora nie je oficiálne ukončená), SACD sa ešte ako-tak drží zubami-nechtami pri živote vďaka vydavateľstvám ako napríklad Mobile Fidelity Sound Labs, ktoré vydáva pre audiofilov takmer výlučne len stereofónne verzie albumov.
Pokračovanie nabudúce
Komentáre
Zverejnenie komentára