Všetci sme tak trochu "blázni" - časť XI.

  Druhé ráno. Po polke tabletky som si sadol pred počítač s cieľom skontrolovať maily a sociálne siete. V dlaniach a prstoch som cítil mravenčenie a pocit, ako keby som bol nervózny, ale len v rukách. Celý deň som sa snažil striasť z toho pocitu. Navečer som cítil z rúk teplo. Na ďalší deň som mal termín kontroly u obvodnej lekárky. Dal som si polku tabletky, rýchlo sadol pred počítač opäť skontrolovať maily a ruky sa mi začali strašne potiť. Pocit mravenčenia neprestával, mal som dojem, že sa intenzita stupňovala. Horko-ťažko som sa obliekol a vyrazil na túru k obvodnej. Chcel som ísť už skôr, tak na ôsmu, dorazil som skoro o pol jedenástej doobeda. V čakárni kupodivu nikto nebol. Bolo mi teplo, aj keď vonku už bolo chladno, tak som sa pritmolil k oknu, ktoré som otvoril. Z mravenčenia v rukách sa to celé zmenilo na brnenie v celom tele. Dvere do ordinácie sa otvorili a vyšla sestrička, ktorá si to zamierila ku mne. Vždy takto vybehne, aby od ľudí v čakárni vyzbierala kartičky poistenca. Ja som ale v tom stave, ktorý ma začal zahlcovať, vytiahol z vrecka nohavíc péenku a vytrúsil zo seba nesúvislú vetu: "Mám.... záá..chvat...!" Sestrička schmatla péenku, vbehla do ambulancie a po niekoľkých sekundách otvorila dvere a naznačila, aby som vošiel. Ani neviem, ako som sa do tej ambulancie doterigal, ale sadol som si pred doktorku na stoličku a nemenej nesúvislo som zo seba vysúkal niečo v zmysle, že mi brní celé telo, ťažko sa mi dýcha a že nie som proste v poriadku. Z návštevy mám dosť "drop-outové" spomienky, takže budem asi len skratkovito opisovať, čo sa dialo: ležal som na lehátku, doktorkin hlas mi vraví, že mi pichne kalcium, sestrička hmatá na ruke žilu, do ktorej mi vrazí injekciu, pomaly mi vstrekuje do tela kalcium, cítim teplo v nohách, doktorka mi drží ruku a snaží sa ma ukľudniť, precvičujeme dýchanie, z ležania mi je ťažko na žalúdku a mumlem v zmysle, že mi je zle, doktorka mi masíruje dlane a prsty, ktoré mám stŕpnuté od toho brnenia, doktorka telefonuje s psychiatričkou a zisťuje, či som súci na hospitalizáciu, sestrička ešte stále do mňa "pumpuje" kalcium, z telefonátu som nadobudol dojem, že na hospitalizáciu to nevyzerá a že len potrebujem lieky, ktoré som bral predtým, doktorka mi predpisuje liek s účinnou látkou alprazolam a pýta sa ma, či nechcem zavolať sanitku, na čo odpovedám, že to nejak odpajdám domov. Keď som sa pomaly zberal k odchodu, doktorka sa ma spýtala, či mi pre istotu nedá injekciu s diazepamom, na čo som jej záporne odpovedal. Snažil som sa jej vysvetliť, že som asi závislý na tých liekoch a i napriek tomu, že mi doktorka vysvetlila, že za ten krátky čas som nemohol byť závislý, predsa len mi potvrdila, že to, čo som mal, nebol len tak obyčajný panický záchvat, ale prejav toho, že moje telo nedostalo tú všivavú látku. Cesta domov bola hrozná. Párkrát som nadobudol pocit na odpadnutie a v duchu som si vravel, že tá sanitka by nebola až tak odveci. Cestou domov som si vyzdvihol v lekárni lieky a veľmi mi vyhovovalo, že tam nikto nečakal v rade. Akosi som začal dostávať tie isté pocity z dopravných prostriedkov aj v interiéroch budov.
  K antidepresívam mi pribudli opäť "alprazolamové" tabletky a necítil som sa o nič lepšie. Vnútorný nepokoj naďalej pretrvával. Pani psychiatrička mi povedala, aby som bral pol tablety prvé štyri dni a potom celú. Bol piaty deň a dal som si opäť len polovicu tablety. Z tých pocitov, ktoré som pociťoval, som nebol presvedčený, že mám brať tak skoro celú dávku. Pre istotu. Bola nedeľa a okrem vtedajšej priateľky prišla aj moja mama. Aspoň na chvíľu som sa cítil ako človek a nie ako opustená entita, o ktorú nikto nejaví záujem. Dokonca sa na mojej tvári vylúdil aj úsmev a bolo mi povedané, že som sa opäť rozkecal. Zapil som ranné tabletky a mama sa podujala, že navarí obed. Striedavo sme trávili s vtedajšou priateľkou v izbe a v kuchyni, kam sme chodievali fajčiť. Ako som stál s cigaretou v ruke, pomaly som sa zviezol na stoličku. Začali mi brnieť prsty na rukách a cítil som sa hrozne. Pocity na odpadnutie. Vtedajšia priateľka mi vytrhla z ruky cigaretu, zahasila do popolníka a pomohla mi prejsť do izby, kde som si ľahol na posteľ. Priniesla mi čaj a nútila ma ho piť. Mne ale začali brnieť postupne celé ruky, nohy a nakoniec mi brnelo celé telo. Dokonca aj v hlave. A netrvalo dlho a celé telo mi stŕplo. Na hrudi som cítil obrovskú bolesť. Prsty na rukách som mal neprirodzene skrútené a nedokázal som ležať. Dokonca mi aj skrivilo tvár. Ten kŕč bol neznesiteľný, bolesť som cítil všade. Nedalo sa mi dýchať, bol som v agónii. Mama začala panikáriť a behala po byte hore-dole. Vtedajšia priateľka sa nedokázala už pozerať, že to, čo som zažíval, sa len a len zhoršuje, tak vytiahla mobil a zavolala sanitku. Z posledných síl som volal o pomoc. Ležal som na posteli a trpel. Vtedajšia priateľka tak prenechala činnosť vyzerania po sanitke mojej mame a sadla si ku mne a snažila sa ma upokojiť, že sanitka bude čoskoro tu. Nemal som pojem o čase, ale zdravoťákov som sa nakoniec dočkal. Útržkovito si pamätám, že zisťovali, na čo sa liečim, vtedajšia priateľka im vysvetľovala, že v péenke mám zapísané, že mám problémy s chrbticou, ale že sa liečim na psychiatrii. Zmerali mi tlak: 139/120. Vždy som mal len tak tak normálny tlak, väčšinou bol nízky, ale teraz mi išlo srdce urvať. Mama sa mi neskôr priznala, že som vyzeral, ako keby som mal srdcový infarkt.
  Vtedajšia priateľka sa ma snažila obliecť a chcela mi zobrať aj nejaký pulóver. Zdravoťáci ale povedali, že vonku je veľmi teplo (a to bol už október), že stačí bohate len krátke tričko. Spýtali sa ma, či budem vládať chodiť, na čo som odpovedal kladne a tak ma dvojica skvelých chlapíkov pridržiavala cestou z bytu do výťahu a z výťahu do sanitky. Cestou som stretol suseda s priateľkou. Ani netuším, čo si v danej chvíli mysleli. V sanitke som si ľahol na lehátko a jeden zo zdravoťákov mi "nainštaloval" do ľavej ruky kanylu. Ako-tak som sa z toho najhoršieho pozviechal, ale len do tej úrovne, aby som začal trošku vnímať všetko okolo seba. Cez okienko som videl, ako vtedajšia priateľka odchádzala smerom na zástavku autobusu, aby sa dopravila do nemocnice. Ja som sa obzeral po sanitke a v duchu som si vravel: "Tenkrát poprvé." Keď si zdravoťáci pozapisovali to, čo potrebovali, jeden z nich sadol za volant a netrvalo dlho a už sa sanitka rozbehla. Uprostred cesty sa mi stav opäť zhoršil a v danom momente dokonca sanitka zahúkala. Keď sme prišli pred nemocnicu, poprosil som, aby ma na pohotovosť nejak dopravili, lebo sa neudržím. A tak som skončil na invalidnom vozíku.


Pokračovanie nabudúce