Intermission: 10 historicky najlepších videoherných konzol
Na dobu neurčitú prerušujem "seriál na pokračovanie" Všetci sme tak trochu blázni. Posledné kapitoly sa mi píšu momentálne veľmi ťažko a nechávam to na nejaký čas uležať. Ale bez obáv, dokončím to, len mi prosím dajte chvíľu čas. Zatiaľ teda niečo ľahšieho a niečo, čo sa netýka môjho života, aspoň teda nie priamo. :)
Aj keď sa to zdá neuveriteľné, videoherné konzoly zdobia obývačky, či detské izby domácností už viac ako 40 rokov. Za ten čas prešli neskutočným vývojom, od výkonu procesoru, či grafických a zvukových čipov, cez rôzne veľkosti pamätí, až po samotné nosiče hier a ich distribúciu. Nech išlo o jednoduché 8 bitové konzoly, ktoré veľa ukázať nemohli, či najmodernejšie 64 bitové platformy, ktorých výkon je ohromujúci, jedno je isté, tieto konzoly vychovali nejednu generáciu hráčov a pre každého z nich tá ich konzola niečo znamená.
V tomto zozname pripomeniem aspoň v skratke tie, ktoré vo všeobecnosti znamenajú najviac, t.j., ovplyvnili najväčšie množstvo hráčov po celom svete a ani bez jednej z týchto konzol, si nevieme predstaviť videoherný trh. Aj keď samotné konzoly budú očíslované od 1 po 10, nezostavujem žiadnu "topku" od najhoršej po najlepšiu, či vice versa. Aby som teda nenaštval každého čitateľa a na popredných miestach nevyťahoval prípadné osobné topky, budú jednotlivé konzoly uverejnené podľa abecedy.
1. Atari 2600 (1977)
I keď kategoricky nejde o prvú hernú konzolu, ako sa mnohí domnievajú, táto konzola bola prvá, ktorá výrazne ovplyvnila videoherný priemysel. Na trh bola uvedená na sklonku roku 1977 a tak prví nadšenci si mohli v teple svojich domovov zahrať hry, ktoré už neboli limitované na dve paličky pinkajúce štvorček. Konzola tak dávala pomaly na frak všetkým výrobcom Pong konzol, ktoré dovtedy predstavovali domácu videohernú zábavu. Pod plastikovo-drevenou skrinkou sa nachádza procesor MOS 6507 s taktovacou frekvenciou 1,19 MHz, neuveriteľných 128 bajtov pamäte RAM (nie nepomýlil som sa, nemá tam byť kilobajtov, ale naozaj BAJTOV) a o grafiku a zvuk sa staral čip TIA. Samozrejme, v tej dobe by sa dala vyskladať herná konzola aj s výkonnejším procesorom, väčšou pamäťou, ale treba brať do úvahy, že by išlo o neskutočne drahú záležitosť. Atari teda zvolila oklieštenú verziu procesoru MOS 6502, použila len tých 128 bajtov pamäte, aby mohla byť konzola uvedená na trh v cene 199 USD. Celý systém vedel adresovať maximálne 8 kilobajtov externej pamäte. Prvé hry, ktoré boli uverejnené na trh, nevyzerali z dnešného hľadiska pozoruhodne. I keď TIA čip pracoval s paletou 128 farieb (v PAL regiónoch 104, SECAM len 8), prvé hry zobrazovali maximálne 4 rôzne farby a každý sprite bol v jednotnej farbe. Mohol za to aj, vzhľadom na hardvérový limit, samotný programovací jazyk, ktorý dovoľoval jedno statické pozadie, dva pohyblivé sprite (hráči, či hráč a CPU) a jeden akčný sprite (loptička, teda štvorček). Každopádne to bol výrazný krok vpred oproti nespočetnému množstvu rôznych klonov Pong konzol.
Hry spočiatku produkovala samotná firma Atari, ale keďže nemali podchytenú licenciu, dokázal hry naprogramovať a predávať ktokoľvek, takže postupom času sa na trhu objavili hry aj od iných vývojárov. Asi najdôležitejším nezávislým vývojárom bola firma Activision, ktorú založili odídenci z Atari a práve oni dokázali, že hry pre Atari 2600 môžu vyzerať aj krajšie a každou hrou, ktorú vydali, posúvali limity samotnej konzoly na maximum. A aj na základe bank switchingu dokázali zvýšiť kapacitu hier z maximálne možných 8 kB až na neuveriteľných 32 kB.
S menšími, či väčšími kozmetickými úpravami sa konzola predávala do roku 1991, čo je dodnes najdlhšie spomedzi všetkých konzol. U nás je konzola známa skôr z trhovísk z prvej polovice 90. rokov, kde vietnamci predávali neoficiálne klony so zabudovanými hrami a ťažkopádnymi joystickmi, ktoré sa dali veľmi ľahko zlomiť. Jeden taký klon som vlastnil aj ja.
I keď posledné hry boli oficiálne na trh uvedené v roku 1989, nič neobmedzovalo neskôr ostatných k programovaniu ďalších hier na túto legendárnu konzolu. S rozmachom emulátorov, či cartridgeov na pamäťové karty, vznikli rôzne zaujímavé remaky či úplne nové hry, napr.: Halo 2600 (naprogramoval sám autor tejto dnes už kultovej hernej série), Lead, AVGN KO Boxing a mnohé ďalšie.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: Solaris, Yars' Revenge, Keystone Kapers, Pitfall, Realsports Volleyball, Adventure, River Raid, Battlezone, Berzerk, Enduro, Frogger, Frogs And Flies, Laser Gates....
2. NES (1983)
Po videohernom krachu v roku 1983 nebolo tak celkom jasné, či uzrie svetlo sveta nejaká herná konzola. U nás v ČSSR sa tento krach síce vyhol, no ničmenej inde vo svete to vyzeralo s videohrami biedne. Preto sa s celosvetovým vydaním hernej konzoly NES (v Japonsku Nintendo Famicom) trochu váhalo. Nakoniec ten risk stál za to a tak sa už v roku 1985, najmä americká mládež, doslova zamilovala do tejto šedivej krabičky, nápadne sa ponášajúcej na videorekordér. V ňom pumpoval život procesor Ricoh 2A03, resp. Ricoh 2A07 pre PAL regióny, čo bol vlastne procesor s jadrom MOS 6502 s taktovacou frekvenciou 1,79 MHz. Pamäť mal 2 kB RAM, ďalšie dva kilobajty mala pamäť k videočipu, ktorý z palety 64 farieb vedel naraz zobraziť až 25, čo bolo na tú dobu celkom slušné. Samotné hry mali kapacitu od 8 kB až po 1 MB (vďaka bank switchingu), mnohé hry mali dokonca prídavnú RAM pamäť, koprocesory kvôli vyššiemu výkonu, či dokonca pamäť na ukladanie herných pozícií. V neposlednom rade treba spomenúť aj existenciu ďalších prídavných periférií, ako rôzne svetelné pištole, atypické kontroléry ako podušky a podobne.
Čo sa týka hier, Nintendo bol vlastne jediný distribútor hier. Poučil sa z (ne)úspechu svojich predchodcov a zaistil si dominantnú distribúciu hier. Ktokoľvek chcel vydať hru pre NES, musel ju dať distribuovať cez Nintendo. I napriek tomu sa našli aj takí, ktorí licenciu obišli a vyrábali pre NES hry bez vedomia samotnej firmy Nintendo.
V našich končinách sa táto konzola objavila až na začiatku 90. rokov a ak ma pamäť neklame, nebol o ňu až taký záujem. Tradične u vietnamcov na trhoviskách, či v obchodoch so zmiešaným tovarom, sa dal zohnať neoficiálny klon, avšak imitujúci pôvodny japonský dizajn z roku 1983.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: Super Mario Bros, The Legend Of Zelda, Contra, Castlevania, Donkey Kong, Double Dragon, Battletoads....
3. Nintendo Gameboy (1989)
Tak, ako v 80. rokoch bolo samozrejmosťou, že sa v domácnostiach udomácňovali herné konzoly, očakávalo sa, kto príde s akoukoľvek prenosnou variantou. Prvé pokusy síce boli ešte v 70. rokoch, ničmenej nezaznamenali výrazný úspech, dostupnosť hier bola nízka a samotné parametre boli nedostačujúce. Preto na poli handheldov dominovali len jednotlivé hry s preddefinovanými obrazcami, ktoré sa menili podľa charakteru hry a stláčania smerových tlačidiel a mali nanajvýš dve obtiažnosti. Na trhu samozrejme dominovala firma Nintendo so svojou sériou Game & Watch (v ZSSR celkom chrapúnsky okopírovali dizajn týchto handheldov a aj samotné hry - viď Nu Pagadi, Chobotnica a iné). Ale až v roku 1989 sa objavila herná konzola, ktorá sa doslova zmestila do vrecka voľnejších nohavíc s meniteľnými hrami - Gameboy od samotného Nintenda. Displej mal rozlíšenie 160x144 pixelov, 4 odtiene šedej (teda skôr takej zelenej či modrej) a cez sluchátka dokonca stereo zvuk. Procesor LR35902 od firmy Sharp mal taktovaciu frekvenciu 4,19 MHz, RAM pamäť mala 8 kB, ďalších 8 kB spracovávalo grafiku. Gameboy obsahoval aj komunikačný port pre druhý Gameboy.
Tento handheld opäť spôsobil revolúciu a nebol z dominantného postavenia zhodený konkurenčnými handheldmi, ktoré mali trebárs výkonnejší hardvér, či dokonca farebný displej. V priebehu 90. rokov sa dočkal menších kozmetických zmien, napr.: Gameboy Pocket, čo je vlastne zmenšená verzia, či Gameboy Color, ktorý mal už aj farebný displej a bol spätne kompatibilný s pôvodnými "čiernobielymi" hrami. Klasický Gameboy bol na trhu do roku 1998 a v tom istom roku prevzal štafetu jeho farebný bráško, ktorý sa na trhu udržal až do roku 2003.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: Tetris, Super Mario Bros., Pokemon, The Legend Of Zelda: Link's Awakening, Donkey Kong, Dr. Mario, Shantae, Super Mario Land,...
4. Nintendo DS (2004)
Po klasickom Gameboy síce prišiel ako priamy nástupca Gameboy Advanced, ničmenej neznamenal pre hráčov to, čo predstavoval až jeho ďalší nástupca - Nintendo DS. Dva displeje, z toho ten spodný dotykový, bol jasným favoritom medzi hráčmi a táto možnosť poskytla novú dimenziu v hraní hier. Nečudo, veď dovedna sa z tejto konzoly vrátane kozmetických úprav (DS, DS Lite, DSi, okrem 3DS) predalo viac ako 150 miliónov kusov, čo predstavuje najviac s pomedzi všetkých konzol vôbec.
Nintendo v tom čase už nemal také dominantné postavenie, ako napríklad v 80. a 90. rokoch, čo možno súviselo aj s tým, že nedisponovali takými hardvérovými možnosťami, ako konkurenti, ničmenej voľba, ktorú spravili, sa ukázala ako správna. V konzole sa nachádzali až dva procesory, jeden ARM9 s taktovacou frekvenciou 67 MHz a druhý ARM7 s taktovacou frekvenciou 33 MHz, ktorý slúžil buď ako koprocesor pre ten prvý, alebo ako hlavný procesor pre hry z Gameboy Advanced. Áno, okrem svojich špecifických hier mala táto konzola spätnú kompatibilitu s predošlým systémom. Oba displeje mali rozlíšenie 256x192, RAM pamäť bola 4 MB, ale dala sa rozšíriť o ďalších 8 MB zasunutím rozšírujuceho packu do slotu pre GBA hry (oficiálne to podporoval len internetový prehliadač od Opery). Konzola oproti predchodcom obsahovala aj mikrofón (DSi malo aj kameru) a WiFi (buď bez hesla, alebo s WEP), ktoré sa využívalo na online hranie, multiplayer s ostatnými hráčmi v blízkosti dosahu, či chatovanie cez Pictochat, alebo sťahovanie demoverzií hier cez takzvané DS Download Stations. DSi (a jeho zväčšená verzia DSi XL) už obsahoval výkonnejší ARM9 procesor s frekvenciou 133 MHz a väčšiu pamäť RAM, ktorá činila 16 MB. Avšak už nemal druhý slot pre GBA hry a tak už nebolo možné pripojiť ani rôzne rozšírujúce periféria, ako napr. Rumble Pack, Expansion Pack, či iné.
Nintendo DS sa ukázalo nielen ako zaujímavé herné centrum, ktoré vďaka dotykovému displeju, či zabudovanému mikrofónu pridalo prenosným hrám nový rozmer, no okrem hier sa na túto konzolu objavilo aj veľa zaujímavých neherných aplikácií, napríklad rôzne knihy, interaktívne kuchárky, personálni tréneri či dokonca hudobné programy.
Samozrejme bolo otázkou času, ako sa prejaví "homebrew" scéna na tejto konzole a vyzerá to tak, že patrí k tým najväčším vôbec. Dalo sa to dosiahnúť so špeciálnymi cartridgemi, do ktorých sa vsunula pamäťová karta, na ktorú sa jednoducho skopírovali buď nelegálne stiahnuté hry, alebo aj nové hry a programy. Vďaka rôznym aplikáciam, či dokonca operačným systémom postavených na linuxovom jadre, sa "déesko" prekonvertovalo na mp3, či video prehrávače, alebo personálne organizéry. Dokonca vzniklo niekoľko zaujímavých emulátorov, či portov rôznych hier. Asi najzaujímavejší port, ktorý vznikol na homebrew scéne, je k hre Quake, kde autori doslova vymačkali maximum z tohto handheldu.
Aj keď značná časť herného obyvateľstva dala prednosť predsalen výkonnejšiemu PSP od Sony, tí, čo ochutnali "déesko", neľutujú. Posledné hry vyšli v roku 2012 a v máji roku 2014 skončila aj podpora online hrania skrz Nintendo WFC. Ale nesmúťte, homebrew scéna si s tým poradila a online hranie je opäť možné cez alternatívny server.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: Tetris DS, Super Mario 64 DS, Elektroplankton, Korg M01, Pokemon, Picross 3D, Mario Kart DS, Sonic Classic Collection, Side Meier's Civilization Revolution, Mario Party DS, Nintendogs, GTA: Chinatown Wars, 999, Animal Crossing, New Super Mario Bros....
5. Nintendo Wii (2006)
Znie to neuveriteľne, ale práve táto konzola patrí k tým najlepším a najobľúbenejším. Neveríte? Dovedna si ju kúpilo vyše 100 miliónov ľudí na celom svete a odštartovala tzv. casual gaming, čo v zrozumiteľnej reči znamená ako bežné hranie pre všetky generácie. Mohol za to nový koncept bezdrátových ovládačov, ktoré reagovali na polohu a pohyb a dokázali v rukách hráčov nahradiť tenisovú raketu, golfovú palicu, luk, volant, či pre odrastenejších aj zbrane. Prvé revízie konzol boli dokonca spätne kompatibilné s predchádzajúcim Gamecube.
Po technickej stránke však konzola výrazne zaostávala za konkurenčnými konzolami siedmej generácie. Procesor IBM Broadway s taktovacou frekvenciou 729 MHz ťažko mohol konkurovať 3,2 GHz trojjadrovým procesorom v PS3 a Xbox 360, dokonca aj 24 MB vnútornej a 64 MB "externej" RAM pamäte bolo málo. Konzola dokonca nevedela zobrazovať obraz v HD kvalite, nakoľko nemala HDMI výstup. Ničmenej úspešná bola a ľudia si obľúbili ľahké "casual" hry, pri ktorých sa dalo zabaviť na dlhé hodiny.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: Wii Sports, Wii Play, WarioWare: Smooth Moves, Mario Kart Wii, Mario & Sonic At The Olympic Games, Pro-Evolution Soccer, Rock Band...
6. Sega Mega Drive (1988)
V druhej polovici 80. rokov bezkonkurenčne dominovala na trhu konzola NES a žiadna iná 8 bitová konzola to nemohla zmeniť, dokonca ani Master System od Segy, ktorý bol po technickej stránke dokonalejší. Sega sa tak rozhodla pre radikálne riešenie a posunula tak videoherný priemysel o stupienok vyššie. Upgradovala na 16 bitov a odštartovala štvrtu generáciu herných konzol.
Sega Mega Drive (v USA ako Genesis) prišla na trh koncom roku 1988 a veľmi nečestným spôsobom naznačovala, že dokáže viac ako Nintendo. A veru že hej. Stroj poháňal procesor Motorola 68000 s taktovacou frekvenciou 7,67 MHz (v PAL regiónoch 7,61 MHz), dopomáhal mu Zilog Z80 s frekvenciou 3,58 MHz, 64 kB RAM pamäte a ďalších 64 kB pre video a zobrazoval 64 farieb z palety 512, či 1536, za použitia tieňovania a vysvietenia. Aj po zvukovej stránke poskytol Mega Drive to, čo nedokázalo NES: 6 FM kanálov, 3 kanály čipového square wave zvuku a 1 PCM kanál s 8 bitovou hĺbkou a to celé v stereu.
Ježko Sonic nabral rýchlosť, ktorú obtlstý Mario nemohol nikdy dosiahnúť, preteky áut boli rýchle a plynulé bez trhania, všetko bolo zrazu dokonalejšie, než čo bolo dovtedy. A tak sa zvedavá mládež pomaly presúvala na túto čiernu krásku, ktorá vyzerala oveľa dospelejšie, než kubistické NES.
Avšak v prvej polovici 90. rokov došiel konzole dych, čo spôsobilo vydanie Super Nintenda, či prvé pokusy priniesť CD formát ako náhradu za cartridge, ktoré mali naozaj limitovanú kapacitu. Sega sa snažila udržať pri živote Mega Drive stoj čo stoj a najprv pridala dodatočnú CD mechaniku s názvom Mega CD, či dokonca výrazný upgrade v podobe prídavného "hríbiku" s názvom 32X, ktorý v sebe obsahoval dva 32 bitové procesory Hitachi a ktorý sľuboval neuveriteľný herný zážitok. Opak bol však pravdou a Sega si len podkopávala pod nohy polená, nakoľko len necelý polrok po vydaní 32X, uverejnila na trh celkom novú 32 bitovú konzolu Saturn.
Oficiálne skončil predaj hier a konzol v roku 1997, no obrovský záujem v Brazílii donútil rôznych výrobcov, aby vyrábali klony Mega Drive-u aj naďalej.
U nás bola konzola veľmi populárna a tak mohli vzniknúť rôzne herne s Mega Drive-mi, napríklad slávny Sega klub pod bratislavským hradom.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: Sonic The Hedgehog, Super Hang-On, Mortal Kombat, Doom 32X, Duke Nukem 3D, NHL 98, Virtua Fighter 2, Vectorman, Kolibri, Earthworm Jim (Mega CD), Columns, Golden Axe, Splatterhouse, ..
7. Sony Playstation (1994)
Začiatok 90. rokov sa niesol v znamení v 16 a viac bitov a postupným pchaním CD-ROM mechaník, ako náhradu za kontaktné štrbiny, do ktorých sa zasúvali cartridge rôznych rozmerov a pamäťových kapacít. Dôvod bol prostý, ukázať to, čo zastaralé 8 bitové konzoly nedokázali: masívny audiovizuálny obsah, kvalitnejší obraz a kvalitnejší, pokiaľ možno čo najrealistickejší zvuk. Výrobcovia existujúcich konzol sa snažili presadiť prídavky s CD mechanikami a vábili na CD obsah, ktorý bol zväčša vo forme interaktívnych videí, FMV videohier a len zopár tradičných hier doplnených aspoň kvalitným štúdiovým soundtrackom vo forme audio stôp, ktoré sa dali prehrať aj na bežnom CD prehrávači. Postupne sa teda na trhu objavili CD mechaniky pre 16 bitové konzoly TurboGrafx-16 (prvá 16 bitová konzola z roku 1987), Sega MegaDrive, či prvé konzoly výlučne s CD mechanikou: Philips CD-i či 3DO.
A tak aj Nintendo si chcelo na svoju konzolu SNES nechať vyrobiť u inej firmy CD mechaniku. Ale prečo práve spomínam Nintendo, keď mám písať o PlayStation? Pretože to mala byť spočiatku naozaj prídavná CD mechanika k Super Nintendu.
Nintendo sa dohodlo s firmou Sony na vývoji prídavnej CD mechaniky k SNES a už v roku 1991 predstavili koncept plne kompatibilný aj s pôvodnými SNES cartridgemi, ktorý sa volal "Play Station" (s medzerou). Ničmenej sa firmy nezhodli v oblasti licencovania a spolupráca sa prerušila. Nintendo oslovilo Philips a Sony sa rozhodlo vstúpiť na videoherný trh. Ponechali si názov, ale pre istotu ho spojili dohromady a pustili sa do vývoja vlastnej konzoly. Na rozdiel od firiem, ktoré sa sústreďovali len na videoherný trh a z jeho zárobkov sa snažili vyvíjať nové konzoly a platiť reklamnú mašinériu, Sony si na vývoj a na marketing prevzalo peniaze z predaja spotrebnej elektroniky, nakoľko firma patrila k popredným výrobcom tohto sortimentu. Založili Sony Computer Entertainment, ktorý sa mal sústreďovať na vývoj a distribúciu hier a takisto do neho naliali peniaze z iných odvetví, ktoré Sony spravovalo (hudobné vydavateľstvo, filmovú distribúciu...). Do karát im hraj aj dlhoročný vývoj CD prídavku pre firmu Nintendo a mali dostatok času a financií na to, aby ich nová konzola netrpela nedostatkami, ako konkurenčné konzoly. A tak v decembri roku 1994 sa na pultoch objavila šedá škatuľa.
Zrazu bolo všetko iné. Sony si podchytila popredných vývojárov hier, hlavne Square Soft, ktorému vyhovovalo oveľa viac vyvíjať ich hernú sériu Final Fantasy pre kvalitnejšiu 32 bitovú konzolu, než pre zastaralé 16 bitové Nintendo. Tí, čo donedávna boli neohroziteľnými, začali padať. Firme Atari sa nepodarilo ukradnúť trh s ich 64 bitovým Jaguarom a definitívne padla, 3DO padlo na cene, Sega začala pomaly umierať a aj Nintendo, ktoré dovtedy pyšne viedlo v predajnosti, dostalo kruto po prstoch.
V čom bol ten fígeľ? 33,9 MHz 32 bitový RISC procesor, 2 MB RAM pamäte, 1 MB video pamäte a 16 bitový zvuk, ktorý sa skladal až z 24 ADPCM stôp. Navyše hry boli programované tak, aby sa data postupne načítavali, nakoľko mechanika bola len dvojrýchlostná. Ale práve vďaka tejto možnosti postupného čítania dát, sa zrazu výrazne skrátilo načítavanie levelov, či samotných hier a s rýchlosťou prístupu sa CD-ROM približoval k dovtedy rýchlym cartridgeom.
Čo bolo obrovskou výhodou, pre Playstation prakticky nevznikali dovtedy masívne rozšírované FMV hry, ktoré sa u publika veľmi rýchlo zunovali a pritom tie hry dosahovali pomaly a isto maximálnu možnú kapacitu. Cartridgeové hry zrazu vyzerali ako chudobné príbuzné. Sony sa podarilo ovládnuť videoherný priemysel ako nikomu inému a dali jasne najavo, kto nemá čo hľadať v tomto priemysle a kto má čo robiť.
Táto konzola sa udržala na trhu neuveriteľných 12 rokov, kedy v roku 2006 dopredávali posledné zmenšené verzie nazvané PSone.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: čokoľvek s Crash Bandicoot, Tekken 3, Bushido Blade, Parappa The Rapper, NHL 98, Metal Gear Solid, Chrono Trigger, Resident Evil, WipEout 2097, Tomb Raider...
8. Sony Playstation 2 (2000)
Druhá najpredávanejšia konzola (ak rátame aj handheldy) vôbec, nečudo, že v mnohých rebríčkoch je PS2, ako ju zvykneme nazývať, na popredných miestach, ak nie rovno na prvom mieste. Druhá konzola od Sony opäť spôsobila revolúciu, už len tým, že ako prvá vôbec mala DVD mechaniku, takže mohla poslúžiť aj ako plnohodnotný DVD prehrávač. Zároveň bola spätne kompatibilná s hrami z prvého Playstationu, čo veľmi prospelo nadšencom. Na trhu bola dostupná od marca 2000 do januára 2013, čo bolo bezmála 13 rokov. Dizajn bol nadčasový a čierna farba opäť naznačila, tak ako v prípade Sega Mega Drive, že sa nejedná o hračku pre malé deti. Ale konzola dokázala ešte viac. Hry už dokázali mať zvuk vo formáte 5.1 a zvukový procesor vedel prehrať naraz až 48 rôznych zvukom. 128 bitový procesor MIPS "Emotion Engine" s taktovacou rýchlosťou 294 MHz, 147 MHz grafický procesor, 32 MB pamäte RAM + 4 MB video pamäte a 2 MB pamäte pre zvuk dokázali vykúzliť už aj na širokouhlých obrazovkách nevídanú grafiku. Dokonca majitelia televízorov s vysokým rozlíšením si prišli na svoje. Vďaka komponentnému výstupu a niekoľkých hier, čo to podporovali (napr. Gran Turismo 4), si hráči mohli vychutnať hrať hry v rozlíšení až 1080i. V neposlednom rade treba spomenúť aj to, že konzola obsahovala aj LAN vstup, takže sa konzola mohla zosieťovať s inou, prípade prepojiť cez internet a hrať multiplayer. A vpredu, hneď pod konektormi pre joypady a pamäťové karty, sa pýšili dva konektory USB. Sony predbehla jednoducho dobu a opäť postavila do pozoru ostatných výrobcov. Sega to definitívne zabalila, keď sa z ich poslednej konzoly Dreamcast stal prepadák a Nintendo so svojim o rok neskôr vydaným Gamecube veľa vody nenamútilo. Aj prvý Xbox, nech bol akokoľvek vybavený, sa ani zďaleka nepriblížil k "péesdvojke".
Ťažko písať o konzole, ktorú má, alebo mal pomaly každý človek. Je to jednoducho legenda.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: GTA: San Andreas, Gran Turismo 4, Metal Gear Solid 2, Final Fantasy X, Tekken 5, God of War, EyeToy: Play, Guitar Hero, Pro Evolution Soccer 3, NFS: Underground 2...
9. Super Nintendo (1990)
Prelom 80. a 90. rokov sa niesol v znamení tzv. "konzolovej vojny". Na jednej strane barikády stálo Nintendo, na druhej Sega so svojou 16 bitovou konzolou. Bolo len otázkou času, ako sa Nintendu podarí vstúpiť na "16 bitový" trh. Netrvalo dlho a na trhu sa objavilo Super Nintendo, alebo, ako zvyknú ho nazývať samotní hráči, SNES. Vo svojej podstate dokázala konzola viac, než Mega Drive. Milo vyzerajúca šedastá krabička obsahovala väčšiu pamäť RAM (až 128 kB), 64 kB mala videoram a 64 kB bolo venovaných zvukovému interfejsu, ktorý mal po prvýkrát wavetable syntézu, namiesto FM, či iného čipu generujúceho zvuk. Zvládal až 8 ADPCM kanálov a jeho reprodukcia bola takisto 16 bitová. Jediné, čo netromflo Mega Drive, bol procesor. Zabudovaný Ricoh 5A22 mal taktovaciu frekvenciu 3,58 MHz (3,55 MHz v PAL regiónoch), takmer 2x menej ako Motorola 68000, čo neskôr Sega zneužila vo svojich reklamných spotoch, že ich Mega Drive má tzv. Blast processing. No hry pre SNES vyzerali aj tak lepšie, mali viac farieb, kvalitnejšiu grafiku, zvuk bol na tú dobu prevratný. Hry však spočiatku boli určené pre mladšie publikum. Veselý hopsajúci Mario a iné figurky z dielne Nintenda nemohli tromfnúť vyzretejšie hry od Segy. Aj Mortal Kombat na SNES bol "children friendly", keďže neobsahoval krvavé sprity. Ale videoherný trh bol neúprosný a tak sa začal aj boj, ktorého cieľom bolo vymačkať z konzol maximum. Sega sa postavila na stranu prídavkov v podobe CD mechaniky, či výrazného upgradu 32X, Nintendo po nezhodách so Sony sa snažilo o to, aby im CD mechaniku vyrobil Philips, ktorému v rámci zmluvy poskytlo pre ich CD-i licenciu na výrobu hier za použitia herných trademarkov v podobe hier zo série Zelda a hry Hotel Mario, z ktorých sa nakoniec vykľuli najväčšie prepadáky. Nintendo to nakoniec s CD prídavkom zabalilo a sústreďovalo sa na iné pole a tam jednoducho Segu tromflo. Do vybraných hier začali pridávať rôzne koprocesory, ktoré zvyšovali výkon samotnej konzoly, napríklad na renderovanie 3D grafiky, na pridanie viac pamäte RAM a podobne. Sega si toto dovoliť nemohla a vydala len jednu hru obsahujúcu koprocesor, čo ju predražilo až na 100 USD. Vďaka koprocesorom mohlo Nintendo vydať hry ako Doom či Star Fox a tak si udržali vysoký záujem aj v časoch, kedy už na trhu prevládali konzoly s CD mechanikami.
V rámci generácie bolo SNES jasným víťazom, predalo sa ho dovedna do roku 2003 49 miliónov kusov, čo bolo o 9 miliónov viac ako Mega Drive.
V európe bol však práve Mega Drive od Segy oveľa populárnejší.
Hry, ktoré stoja za spomenutie: Super Mario World, Super Mario Kart, Mario Paint, Doom, Star Fox, Donkey Kong Country, The Legend Of Zelda: Link To The Past, Street Fighter II...
10. Xbox 360 (2005)
Videoherný priemysel sa na počiatku nového milénia trošku reorganizoval. Zatiaľ čo v minulosti sa našlo veľa firiem, ktoré sa akokoľvek snažili vstúpiť na tento trh, či už úspešne, alebo nie, nové milénium a raketový vývoj herného priemyslu ukázal, kto má a kto nemá čo na tomto poli robiť. Firma Microsoft so svojim Xboxom (názov vychádzajúc z DirectX, pôvodný názov mal byť DirectX Box) prakticky vystriedala firmu Sega, ktorá zaspievala svoju labutiu pieseň svojou (ne)úspešnou konzolou Dreamcast. Prvý Xbox síce nezaznamenal taký raketový štart, ako povedzme Playstation od Sony, ničmenej určitý vplyv tu táto konzola, postavená na x86 architektúre, zanechala. Neudržala sa na trhu tak dlho, ako povedzme konkurenčné konzoly, no prenechala štafetu svojmu novému bráškovi, alias Xbox 360. Mnohí sa pýtate, prečo práve Xbox 360 a nie povedzme PS3 od Sony. Áno, tretí Playstation bol, čo sa týka hardvérového vybavenia, výrazne kvalitnejší než Xbox 360, či už to bolo napríklad aj Blu-ray mechanikou, ale história nás naučila, že HW výbava neznamená hneď komerčný úspech, či chvála u kritiky. Môžeme apelovať, že Xbox 360 mal výrazné muchy, ako napríklad "Red Ring Of Death" - istá klinická smrť konzoly, na ktorú nás upozorňovala trojica blikajúcich červených LED diód v kruhu okolo sieťového vypínača, či napríklad zlá konštrukcia DVD mechaniky, ktorá ľúbila vyškrabávať ryhy do DVD nosičov, ak hráč nejakým spôsobom pohol s konzolou, rôzne problémy s aktualizáciou systému, či česko-slovenský problém sa prihlásiť do služby Xbox Live, lebo spoločnosť Microsoft jednoducho na nás nemyslela. Hráči si užili svoje, ale trpezlivo zotrvali a na oplátku si užívali nezabudnuteľný herný zážitok, ktorý im dodával trojjadrový PowerPC procesor IBM Xenon s taktovacou frekvenciou 3,2 GHz, 500 MHz grafický čip ATI Xenos, 512 MB pamäte RAM a variabilita modelov s rôznymi kapacitami harddiskov. Kinect zaznamenal revolúciu v hraní, ktorú EyeToy z PS2 jednoducho nedokázal. A okrem rôznych hier, ktoré boli portované súbežne aj na PS3, Wii, či PC, to boli rôzne výlučne Xboxovské hry, ako napríklad úspešná séria hier Halo. Microsoft chcel ešte konkurovať PS3 s prídavnou HD-DVD mechanikou, ale ako vieme, Blu-ray vyhral, ale to je iný príbeh.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: Kinect Adventures, Halo 3, Minecraft, Call Of Duty: Black Ops, Gears of War, GTA IV, Fable II, Beatles Rockband, ...
Konzoly, ktoré sa do prvej desiatky nedostali, ale stoja za povšimnutie:
Nintendo 64 - Sony Playstation odštartovalo generáciu herných konzol, postavených na CD platforme. 8 bitové konzoly skončili, 16 bitové dožívali. Nintendo dostalo od niekdajšieho partnera po prstoch a tak sa osmelilo po svojom, vytvorili 64 bitovú konzolu, ktorá po hardvérovej stránke tromfla všetky ostatné, čo boli do tej doby na trhu, no ešte bola na klasické cartridge. A to bol jasný neúspech. I keď cartridge mali rýchlejší prístup do svojej pamäti, než vtedajšie CD-ROM mechaniky, kapacita pamäte v cartridge bola 10 násobne nižšia, čo sa odrazilo aj na audiovizuálnom obsahu hier. Ničmenej sa im podaril aj tak husársky kúsok: hru Resident Evil 2, ktorá bola na Playstation na 2 CD, napchali na jeden cartridge o kapacite 64 megabajtov.
Sega Dreamcast - Labutia pieseň firmy Sega. Udržať pri živote ich najväčší úspech sa prídavkami nepodarilo, Saturn hráčov neoslnil, tak skúsili ešte raz zaznamenať akýkoľvek pozitívny úspech a so svojou Dreamcast konzolou odštartovali v roku 1998 novú generáciu herných konzol. Na tú dobu bola konzola veľmi dobre vybavená, dokonca obsahovala aj zabudovaný modem pre online hranie. I hry, ktoré na konzolu vyšli, patrili k veľmi zaujímavým titulom. Urobili však jeden prešľap, ktorý ich zabil: aby ušetrili, namiesto DVD-ROM mechaniky použili tzv. GD-ROM mechaniku, čo bola mierne upravená CD-ROM mechanika, ktorá čítala špeciálne vylisované disky s kapacitou 1 GB. Problém bol s replikovaním týchto diskov a ani piráti si neprišli na svoje. Príchodom PS2 sa predaj konzoly Dreamcast prepadol a to znamenalo pre Segu definitívny koniec na tomto poli. Po tomto krachu sa spojila s niekdajším rivalom Nintendom, pre ktorého začali vydávať hry. I keď ide o jeden z najväčších prepadákov v histórii, v skutočnosti je to najpopulárnejší prepadák medzi hráčmi. Dokonca i 10 rokov po ukončení predaja sa na trhu objavili nové hry pre túto konzolu. Pre vlastníkov jednoducho Dreamcast žije a fanúšikovia tajne dúfajú, že Sega sa pozviecha z porážky a uverejní na trh Dreamcast 2.
Sony Playstation 3 - Svoje miesto si táto konzola zaslúži, len sa do prvej desiatky nedostala, ale pomyselné 11. miesto si určite zaslúži. Zatiaľ čo zúrila formátová vojna, že kto bude následovníkom populárneho DVD, či Blu-ray, alebo HD-DVD, tak Sony sa jednoducho rozhodlo pre Blu-ray. HD-DVD formát veľmi rýchlo skončil práve po uverejnení PS3, ktoré bolo v ten rok dokonca nielen novou konzolou, ale aj najlacnejším Blu-ray prehrávačom (a spočiatku aj cenovo dostupným SACD prehrávačom). Neskôr po jednej aktualizácii sa táto konzola prehupla aj do 3D sveta, okrem 3D Blu-ray zvládala tretí rozmer v hrách. A šikovnejší si z PS3 vedeli spraviť plnohodnotný počítač s operačným systémom Linux. Ako sa volal ten animovaný film, ktorý sa renderoval na renderfarme postavenej z PS3? Píšte do komentov.
Aj keď sa to zdá neuveriteľné, videoherné konzoly zdobia obývačky, či detské izby domácností už viac ako 40 rokov. Za ten čas prešli neskutočným vývojom, od výkonu procesoru, či grafických a zvukových čipov, cez rôzne veľkosti pamätí, až po samotné nosiče hier a ich distribúciu. Nech išlo o jednoduché 8 bitové konzoly, ktoré veľa ukázať nemohli, či najmodernejšie 64 bitové platformy, ktorých výkon je ohromujúci, jedno je isté, tieto konzoly vychovali nejednu generáciu hráčov a pre každého z nich tá ich konzola niečo znamená.
V tomto zozname pripomeniem aspoň v skratke tie, ktoré vo všeobecnosti znamenajú najviac, t.j., ovplyvnili najväčšie množstvo hráčov po celom svete a ani bez jednej z týchto konzol, si nevieme predstaviť videoherný trh. Aj keď samotné konzoly budú očíslované od 1 po 10, nezostavujem žiadnu "topku" od najhoršej po najlepšiu, či vice versa. Aby som teda nenaštval každého čitateľa a na popredných miestach nevyťahoval prípadné osobné topky, budú jednotlivé konzoly uverejnené podľa abecedy.
1. Atari 2600 (1977)
I keď kategoricky nejde o prvú hernú konzolu, ako sa mnohí domnievajú, táto konzola bola prvá, ktorá výrazne ovplyvnila videoherný priemysel. Na trh bola uvedená na sklonku roku 1977 a tak prví nadšenci si mohli v teple svojich domovov zahrať hry, ktoré už neboli limitované na dve paličky pinkajúce štvorček. Konzola tak dávala pomaly na frak všetkým výrobcom Pong konzol, ktoré dovtedy predstavovali domácu videohernú zábavu. Pod plastikovo-drevenou skrinkou sa nachádza procesor MOS 6507 s taktovacou frekvenciou 1,19 MHz, neuveriteľných 128 bajtov pamäte RAM (nie nepomýlil som sa, nemá tam byť kilobajtov, ale naozaj BAJTOV) a o grafiku a zvuk sa staral čip TIA. Samozrejme, v tej dobe by sa dala vyskladať herná konzola aj s výkonnejším procesorom, väčšou pamäťou, ale treba brať do úvahy, že by išlo o neskutočne drahú záležitosť. Atari teda zvolila oklieštenú verziu procesoru MOS 6502, použila len tých 128 bajtov pamäte, aby mohla byť konzola uvedená na trh v cene 199 USD. Celý systém vedel adresovať maximálne 8 kilobajtov externej pamäte. Prvé hry, ktoré boli uverejnené na trh, nevyzerali z dnešného hľadiska pozoruhodne. I keď TIA čip pracoval s paletou 128 farieb (v PAL regiónoch 104, SECAM len 8), prvé hry zobrazovali maximálne 4 rôzne farby a každý sprite bol v jednotnej farbe. Mohol za to aj, vzhľadom na hardvérový limit, samotný programovací jazyk, ktorý dovoľoval jedno statické pozadie, dva pohyblivé sprite (hráči, či hráč a CPU) a jeden akčný sprite (loptička, teda štvorček). Každopádne to bol výrazný krok vpred oproti nespočetnému množstvu rôznych klonov Pong konzol.
Hry spočiatku produkovala samotná firma Atari, ale keďže nemali podchytenú licenciu, dokázal hry naprogramovať a predávať ktokoľvek, takže postupom času sa na trhu objavili hry aj od iných vývojárov. Asi najdôležitejším nezávislým vývojárom bola firma Activision, ktorú založili odídenci z Atari a práve oni dokázali, že hry pre Atari 2600 môžu vyzerať aj krajšie a každou hrou, ktorú vydali, posúvali limity samotnej konzoly na maximum. A aj na základe bank switchingu dokázali zvýšiť kapacitu hier z maximálne možných 8 kB až na neuveriteľných 32 kB.
S menšími, či väčšími kozmetickými úpravami sa konzola predávala do roku 1991, čo je dodnes najdlhšie spomedzi všetkých konzol. U nás je konzola známa skôr z trhovísk z prvej polovice 90. rokov, kde vietnamci predávali neoficiálne klony so zabudovanými hrami a ťažkopádnymi joystickmi, ktoré sa dali veľmi ľahko zlomiť. Jeden taký klon som vlastnil aj ja.
I keď posledné hry boli oficiálne na trh uvedené v roku 1989, nič neobmedzovalo neskôr ostatných k programovaniu ďalších hier na túto legendárnu konzolu. S rozmachom emulátorov, či cartridgeov na pamäťové karty, vznikli rôzne zaujímavé remaky či úplne nové hry, napr.: Halo 2600 (naprogramoval sám autor tejto dnes už kultovej hernej série), Lead, AVGN KO Boxing a mnohé ďalšie.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: Solaris, Yars' Revenge, Keystone Kapers, Pitfall, Realsports Volleyball, Adventure, River Raid, Battlezone, Berzerk, Enduro, Frogger, Frogs And Flies, Laser Gates....
2. NES (1983)
Po videohernom krachu v roku 1983 nebolo tak celkom jasné, či uzrie svetlo sveta nejaká herná konzola. U nás v ČSSR sa tento krach síce vyhol, no ničmenej inde vo svete to vyzeralo s videohrami biedne. Preto sa s celosvetovým vydaním hernej konzoly NES (v Japonsku Nintendo Famicom) trochu váhalo. Nakoniec ten risk stál za to a tak sa už v roku 1985, najmä americká mládež, doslova zamilovala do tejto šedivej krabičky, nápadne sa ponášajúcej na videorekordér. V ňom pumpoval život procesor Ricoh 2A03, resp. Ricoh 2A07 pre PAL regióny, čo bol vlastne procesor s jadrom MOS 6502 s taktovacou frekvenciou 1,79 MHz. Pamäť mal 2 kB RAM, ďalšie dva kilobajty mala pamäť k videočipu, ktorý z palety 64 farieb vedel naraz zobraziť až 25, čo bolo na tú dobu celkom slušné. Samotné hry mali kapacitu od 8 kB až po 1 MB (vďaka bank switchingu), mnohé hry mali dokonca prídavnú RAM pamäť, koprocesory kvôli vyššiemu výkonu, či dokonca pamäť na ukladanie herných pozícií. V neposlednom rade treba spomenúť aj existenciu ďalších prídavných periférií, ako rôzne svetelné pištole, atypické kontroléry ako podušky a podobne.
Čo sa týka hier, Nintendo bol vlastne jediný distribútor hier. Poučil sa z (ne)úspechu svojich predchodcov a zaistil si dominantnú distribúciu hier. Ktokoľvek chcel vydať hru pre NES, musel ju dať distribuovať cez Nintendo. I napriek tomu sa našli aj takí, ktorí licenciu obišli a vyrábali pre NES hry bez vedomia samotnej firmy Nintendo.
V našich končinách sa táto konzola objavila až na začiatku 90. rokov a ak ma pamäť neklame, nebol o ňu až taký záujem. Tradične u vietnamcov na trhoviskách, či v obchodoch so zmiešaným tovarom, sa dal zohnať neoficiálny klon, avšak imitujúci pôvodny japonský dizajn z roku 1983.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: Super Mario Bros, The Legend Of Zelda, Contra, Castlevania, Donkey Kong, Double Dragon, Battletoads....
3. Nintendo Gameboy (1989)
Tak, ako v 80. rokoch bolo samozrejmosťou, že sa v domácnostiach udomácňovali herné konzoly, očakávalo sa, kto príde s akoukoľvek prenosnou variantou. Prvé pokusy síce boli ešte v 70. rokoch, ničmenej nezaznamenali výrazný úspech, dostupnosť hier bola nízka a samotné parametre boli nedostačujúce. Preto na poli handheldov dominovali len jednotlivé hry s preddefinovanými obrazcami, ktoré sa menili podľa charakteru hry a stláčania smerových tlačidiel a mali nanajvýš dve obtiažnosti. Na trhu samozrejme dominovala firma Nintendo so svojou sériou Game & Watch (v ZSSR celkom chrapúnsky okopírovali dizajn týchto handheldov a aj samotné hry - viď Nu Pagadi, Chobotnica a iné). Ale až v roku 1989 sa objavila herná konzola, ktorá sa doslova zmestila do vrecka voľnejších nohavíc s meniteľnými hrami - Gameboy od samotného Nintenda. Displej mal rozlíšenie 160x144 pixelov, 4 odtiene šedej (teda skôr takej zelenej či modrej) a cez sluchátka dokonca stereo zvuk. Procesor LR35902 od firmy Sharp mal taktovaciu frekvenciu 4,19 MHz, RAM pamäť mala 8 kB, ďalších 8 kB spracovávalo grafiku. Gameboy obsahoval aj komunikačný port pre druhý Gameboy.
Tento handheld opäť spôsobil revolúciu a nebol z dominantného postavenia zhodený konkurenčnými handheldmi, ktoré mali trebárs výkonnejší hardvér, či dokonca farebný displej. V priebehu 90. rokov sa dočkal menších kozmetických zmien, napr.: Gameboy Pocket, čo je vlastne zmenšená verzia, či Gameboy Color, ktorý mal už aj farebný displej a bol spätne kompatibilný s pôvodnými "čiernobielymi" hrami. Klasický Gameboy bol na trhu do roku 1998 a v tom istom roku prevzal štafetu jeho farebný bráško, ktorý sa na trhu udržal až do roku 2003.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: Tetris, Super Mario Bros., Pokemon, The Legend Of Zelda: Link's Awakening, Donkey Kong, Dr. Mario, Shantae, Super Mario Land,...
4. Nintendo DS (2004)
Po klasickom Gameboy síce prišiel ako priamy nástupca Gameboy Advanced, ničmenej neznamenal pre hráčov to, čo predstavoval až jeho ďalší nástupca - Nintendo DS. Dva displeje, z toho ten spodný dotykový, bol jasným favoritom medzi hráčmi a táto možnosť poskytla novú dimenziu v hraní hier. Nečudo, veď dovedna sa z tejto konzoly vrátane kozmetických úprav (DS, DS Lite, DSi, okrem 3DS) predalo viac ako 150 miliónov kusov, čo predstavuje najviac s pomedzi všetkých konzol vôbec.
Nintendo v tom čase už nemal také dominantné postavenie, ako napríklad v 80. a 90. rokoch, čo možno súviselo aj s tým, že nedisponovali takými hardvérovými možnosťami, ako konkurenti, ničmenej voľba, ktorú spravili, sa ukázala ako správna. V konzole sa nachádzali až dva procesory, jeden ARM9 s taktovacou frekvenciou 67 MHz a druhý ARM7 s taktovacou frekvenciou 33 MHz, ktorý slúžil buď ako koprocesor pre ten prvý, alebo ako hlavný procesor pre hry z Gameboy Advanced. Áno, okrem svojich špecifických hier mala táto konzola spätnú kompatibilitu s predošlým systémom. Oba displeje mali rozlíšenie 256x192, RAM pamäť bola 4 MB, ale dala sa rozšíriť o ďalších 8 MB zasunutím rozšírujuceho packu do slotu pre GBA hry (oficiálne to podporoval len internetový prehliadač od Opery). Konzola oproti predchodcom obsahovala aj mikrofón (DSi malo aj kameru) a WiFi (buď bez hesla, alebo s WEP), ktoré sa využívalo na online hranie, multiplayer s ostatnými hráčmi v blízkosti dosahu, či chatovanie cez Pictochat, alebo sťahovanie demoverzií hier cez takzvané DS Download Stations. DSi (a jeho zväčšená verzia DSi XL) už obsahoval výkonnejší ARM9 procesor s frekvenciou 133 MHz a väčšiu pamäť RAM, ktorá činila 16 MB. Avšak už nemal druhý slot pre GBA hry a tak už nebolo možné pripojiť ani rôzne rozšírujúce periféria, ako napr. Rumble Pack, Expansion Pack, či iné.
Nintendo DS sa ukázalo nielen ako zaujímavé herné centrum, ktoré vďaka dotykovému displeju, či zabudovanému mikrofónu pridalo prenosným hrám nový rozmer, no okrem hier sa na túto konzolu objavilo aj veľa zaujímavých neherných aplikácií, napríklad rôzne knihy, interaktívne kuchárky, personálni tréneri či dokonca hudobné programy.
Samozrejme bolo otázkou času, ako sa prejaví "homebrew" scéna na tejto konzole a vyzerá to tak, že patrí k tým najväčším vôbec. Dalo sa to dosiahnúť so špeciálnymi cartridgemi, do ktorých sa vsunula pamäťová karta, na ktorú sa jednoducho skopírovali buď nelegálne stiahnuté hry, alebo aj nové hry a programy. Vďaka rôznym aplikáciam, či dokonca operačným systémom postavených na linuxovom jadre, sa "déesko" prekonvertovalo na mp3, či video prehrávače, alebo personálne organizéry. Dokonca vzniklo niekoľko zaujímavých emulátorov, či portov rôznych hier. Asi najzaujímavejší port, ktorý vznikol na homebrew scéne, je k hre Quake, kde autori doslova vymačkali maximum z tohto handheldu.
Aj keď značná časť herného obyvateľstva dala prednosť predsalen výkonnejšiemu PSP od Sony, tí, čo ochutnali "déesko", neľutujú. Posledné hry vyšli v roku 2012 a v máji roku 2014 skončila aj podpora online hrania skrz Nintendo WFC. Ale nesmúťte, homebrew scéna si s tým poradila a online hranie je opäť možné cez alternatívny server.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: Tetris DS, Super Mario 64 DS, Elektroplankton, Korg M01, Pokemon, Picross 3D, Mario Kart DS, Sonic Classic Collection, Side Meier's Civilization Revolution, Mario Party DS, Nintendogs, GTA: Chinatown Wars, 999, Animal Crossing, New Super Mario Bros....
5. Nintendo Wii (2006)
Znie to neuveriteľne, ale práve táto konzola patrí k tým najlepším a najobľúbenejším. Neveríte? Dovedna si ju kúpilo vyše 100 miliónov ľudí na celom svete a odštartovala tzv. casual gaming, čo v zrozumiteľnej reči znamená ako bežné hranie pre všetky generácie. Mohol za to nový koncept bezdrátových ovládačov, ktoré reagovali na polohu a pohyb a dokázali v rukách hráčov nahradiť tenisovú raketu, golfovú palicu, luk, volant, či pre odrastenejších aj zbrane. Prvé revízie konzol boli dokonca spätne kompatibilné s predchádzajúcim Gamecube.
Po technickej stránke však konzola výrazne zaostávala za konkurenčnými konzolami siedmej generácie. Procesor IBM Broadway s taktovacou frekvenciou 729 MHz ťažko mohol konkurovať 3,2 GHz trojjadrovým procesorom v PS3 a Xbox 360, dokonca aj 24 MB vnútornej a 64 MB "externej" RAM pamäte bolo málo. Konzola dokonca nevedela zobrazovať obraz v HD kvalite, nakoľko nemala HDMI výstup. Ničmenej úspešná bola a ľudia si obľúbili ľahké "casual" hry, pri ktorých sa dalo zabaviť na dlhé hodiny.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: Wii Sports, Wii Play, WarioWare: Smooth Moves, Mario Kart Wii, Mario & Sonic At The Olympic Games, Pro-Evolution Soccer, Rock Band...
6. Sega Mega Drive (1988)
V druhej polovici 80. rokov bezkonkurenčne dominovala na trhu konzola NES a žiadna iná 8 bitová konzola to nemohla zmeniť, dokonca ani Master System od Segy, ktorý bol po technickej stránke dokonalejší. Sega sa tak rozhodla pre radikálne riešenie a posunula tak videoherný priemysel o stupienok vyššie. Upgradovala na 16 bitov a odštartovala štvrtu generáciu herných konzol.
Sega Mega Drive (v USA ako Genesis) prišla na trh koncom roku 1988 a veľmi nečestným spôsobom naznačovala, že dokáže viac ako Nintendo. A veru že hej. Stroj poháňal procesor Motorola 68000 s taktovacou frekvenciou 7,67 MHz (v PAL regiónoch 7,61 MHz), dopomáhal mu Zilog Z80 s frekvenciou 3,58 MHz, 64 kB RAM pamäte a ďalších 64 kB pre video a zobrazoval 64 farieb z palety 512, či 1536, za použitia tieňovania a vysvietenia. Aj po zvukovej stránke poskytol Mega Drive to, čo nedokázalo NES: 6 FM kanálov, 3 kanály čipového square wave zvuku a 1 PCM kanál s 8 bitovou hĺbkou a to celé v stereu.
Ježko Sonic nabral rýchlosť, ktorú obtlstý Mario nemohol nikdy dosiahnúť, preteky áut boli rýchle a plynulé bez trhania, všetko bolo zrazu dokonalejšie, než čo bolo dovtedy. A tak sa zvedavá mládež pomaly presúvala na túto čiernu krásku, ktorá vyzerala oveľa dospelejšie, než kubistické NES.
Avšak v prvej polovici 90. rokov došiel konzole dych, čo spôsobilo vydanie Super Nintenda, či prvé pokusy priniesť CD formát ako náhradu za cartridge, ktoré mali naozaj limitovanú kapacitu. Sega sa snažila udržať pri živote Mega Drive stoj čo stoj a najprv pridala dodatočnú CD mechaniku s názvom Mega CD, či dokonca výrazný upgrade v podobe prídavného "hríbiku" s názvom 32X, ktorý v sebe obsahoval dva 32 bitové procesory Hitachi a ktorý sľuboval neuveriteľný herný zážitok. Opak bol však pravdou a Sega si len podkopávala pod nohy polená, nakoľko len necelý polrok po vydaní 32X, uverejnila na trh celkom novú 32 bitovú konzolu Saturn.
Oficiálne skončil predaj hier a konzol v roku 1997, no obrovský záujem v Brazílii donútil rôznych výrobcov, aby vyrábali klony Mega Drive-u aj naďalej.
U nás bola konzola veľmi populárna a tak mohli vzniknúť rôzne herne s Mega Drive-mi, napríklad slávny Sega klub pod bratislavským hradom.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: Sonic The Hedgehog, Super Hang-On, Mortal Kombat, Doom 32X, Duke Nukem 3D, NHL 98, Virtua Fighter 2, Vectorman, Kolibri, Earthworm Jim (Mega CD), Columns, Golden Axe, Splatterhouse, ..
7. Sony Playstation (1994)
Začiatok 90. rokov sa niesol v znamení v 16 a viac bitov a postupným pchaním CD-ROM mechaník, ako náhradu za kontaktné štrbiny, do ktorých sa zasúvali cartridge rôznych rozmerov a pamäťových kapacít. Dôvod bol prostý, ukázať to, čo zastaralé 8 bitové konzoly nedokázali: masívny audiovizuálny obsah, kvalitnejší obraz a kvalitnejší, pokiaľ možno čo najrealistickejší zvuk. Výrobcovia existujúcich konzol sa snažili presadiť prídavky s CD mechanikami a vábili na CD obsah, ktorý bol zväčša vo forme interaktívnych videí, FMV videohier a len zopár tradičných hier doplnených aspoň kvalitným štúdiovým soundtrackom vo forme audio stôp, ktoré sa dali prehrať aj na bežnom CD prehrávači. Postupne sa teda na trhu objavili CD mechaniky pre 16 bitové konzoly TurboGrafx-16 (prvá 16 bitová konzola z roku 1987), Sega MegaDrive, či prvé konzoly výlučne s CD mechanikou: Philips CD-i či 3DO.
A tak aj Nintendo si chcelo na svoju konzolu SNES nechať vyrobiť u inej firmy CD mechaniku. Ale prečo práve spomínam Nintendo, keď mám písať o PlayStation? Pretože to mala byť spočiatku naozaj prídavná CD mechanika k Super Nintendu.
Nintendo sa dohodlo s firmou Sony na vývoji prídavnej CD mechaniky k SNES a už v roku 1991 predstavili koncept plne kompatibilný aj s pôvodnými SNES cartridgemi, ktorý sa volal "Play Station" (s medzerou). Ničmenej sa firmy nezhodli v oblasti licencovania a spolupráca sa prerušila. Nintendo oslovilo Philips a Sony sa rozhodlo vstúpiť na videoherný trh. Ponechali si názov, ale pre istotu ho spojili dohromady a pustili sa do vývoja vlastnej konzoly. Na rozdiel od firiem, ktoré sa sústreďovali len na videoherný trh a z jeho zárobkov sa snažili vyvíjať nové konzoly a platiť reklamnú mašinériu, Sony si na vývoj a na marketing prevzalo peniaze z predaja spotrebnej elektroniky, nakoľko firma patrila k popredným výrobcom tohto sortimentu. Založili Sony Computer Entertainment, ktorý sa mal sústreďovať na vývoj a distribúciu hier a takisto do neho naliali peniaze z iných odvetví, ktoré Sony spravovalo (hudobné vydavateľstvo, filmovú distribúciu...). Do karát im hraj aj dlhoročný vývoj CD prídavku pre firmu Nintendo a mali dostatok času a financií na to, aby ich nová konzola netrpela nedostatkami, ako konkurenčné konzoly. A tak v decembri roku 1994 sa na pultoch objavila šedá škatuľa.
Zrazu bolo všetko iné. Sony si podchytila popredných vývojárov hier, hlavne Square Soft, ktorému vyhovovalo oveľa viac vyvíjať ich hernú sériu Final Fantasy pre kvalitnejšiu 32 bitovú konzolu, než pre zastaralé 16 bitové Nintendo. Tí, čo donedávna boli neohroziteľnými, začali padať. Firme Atari sa nepodarilo ukradnúť trh s ich 64 bitovým Jaguarom a definitívne padla, 3DO padlo na cene, Sega začala pomaly umierať a aj Nintendo, ktoré dovtedy pyšne viedlo v predajnosti, dostalo kruto po prstoch.
V čom bol ten fígeľ? 33,9 MHz 32 bitový RISC procesor, 2 MB RAM pamäte, 1 MB video pamäte a 16 bitový zvuk, ktorý sa skladal až z 24 ADPCM stôp. Navyše hry boli programované tak, aby sa data postupne načítavali, nakoľko mechanika bola len dvojrýchlostná. Ale práve vďaka tejto možnosti postupného čítania dát, sa zrazu výrazne skrátilo načítavanie levelov, či samotných hier a s rýchlosťou prístupu sa CD-ROM približoval k dovtedy rýchlym cartridgeom.
Čo bolo obrovskou výhodou, pre Playstation prakticky nevznikali dovtedy masívne rozšírované FMV hry, ktoré sa u publika veľmi rýchlo zunovali a pritom tie hry dosahovali pomaly a isto maximálnu možnú kapacitu. Cartridgeové hry zrazu vyzerali ako chudobné príbuzné. Sony sa podarilo ovládnuť videoherný priemysel ako nikomu inému a dali jasne najavo, kto nemá čo hľadať v tomto priemysle a kto má čo robiť.
Táto konzola sa udržala na trhu neuveriteľných 12 rokov, kedy v roku 2006 dopredávali posledné zmenšené verzie nazvané PSone.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: čokoľvek s Crash Bandicoot, Tekken 3, Bushido Blade, Parappa The Rapper, NHL 98, Metal Gear Solid, Chrono Trigger, Resident Evil, WipEout 2097, Tomb Raider...
8. Sony Playstation 2 (2000)
Ťažko písať o konzole, ktorú má, alebo mal pomaly každý človek. Je to jednoducho legenda.
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: GTA: San Andreas, Gran Turismo 4, Metal Gear Solid 2, Final Fantasy X, Tekken 5, God of War, EyeToy: Play, Guitar Hero, Pro Evolution Soccer 3, NFS: Underground 2...
9. Super Nintendo (1990)
Prelom 80. a 90. rokov sa niesol v znamení tzv. "konzolovej vojny". Na jednej strane barikády stálo Nintendo, na druhej Sega so svojou 16 bitovou konzolou. Bolo len otázkou času, ako sa Nintendu podarí vstúpiť na "16 bitový" trh. Netrvalo dlho a na trhu sa objavilo Super Nintendo, alebo, ako zvyknú ho nazývať samotní hráči, SNES. Vo svojej podstate dokázala konzola viac, než Mega Drive. Milo vyzerajúca šedastá krabička obsahovala väčšiu pamäť RAM (až 128 kB), 64 kB mala videoram a 64 kB bolo venovaných zvukovému interfejsu, ktorý mal po prvýkrát wavetable syntézu, namiesto FM, či iného čipu generujúceho zvuk. Zvládal až 8 ADPCM kanálov a jeho reprodukcia bola takisto 16 bitová. Jediné, čo netromflo Mega Drive, bol procesor. Zabudovaný Ricoh 5A22 mal taktovaciu frekvenciu 3,58 MHz (3,55 MHz v PAL regiónoch), takmer 2x menej ako Motorola 68000, čo neskôr Sega zneužila vo svojich reklamných spotoch, že ich Mega Drive má tzv. Blast processing. No hry pre SNES vyzerali aj tak lepšie, mali viac farieb, kvalitnejšiu grafiku, zvuk bol na tú dobu prevratný. Hry však spočiatku boli určené pre mladšie publikum. Veselý hopsajúci Mario a iné figurky z dielne Nintenda nemohli tromfnúť vyzretejšie hry od Segy. Aj Mortal Kombat na SNES bol "children friendly", keďže neobsahoval krvavé sprity. Ale videoherný trh bol neúprosný a tak sa začal aj boj, ktorého cieľom bolo vymačkať z konzol maximum. Sega sa postavila na stranu prídavkov v podobe CD mechaniky, či výrazného upgradu 32X, Nintendo po nezhodách so Sony sa snažilo o to, aby im CD mechaniku vyrobil Philips, ktorému v rámci zmluvy poskytlo pre ich CD-i licenciu na výrobu hier za použitia herných trademarkov v podobe hier zo série Zelda a hry Hotel Mario, z ktorých sa nakoniec vykľuli najväčšie prepadáky. Nintendo to nakoniec s CD prídavkom zabalilo a sústreďovalo sa na iné pole a tam jednoducho Segu tromflo. Do vybraných hier začali pridávať rôzne koprocesory, ktoré zvyšovali výkon samotnej konzoly, napríklad na renderovanie 3D grafiky, na pridanie viac pamäte RAM a podobne. Sega si toto dovoliť nemohla a vydala len jednu hru obsahujúcu koprocesor, čo ju predražilo až na 100 USD. Vďaka koprocesorom mohlo Nintendo vydať hry ako Doom či Star Fox a tak si udržali vysoký záujem aj v časoch, kedy už na trhu prevládali konzoly s CD mechanikami.
V rámci generácie bolo SNES jasným víťazom, predalo sa ho dovedna do roku 2003 49 miliónov kusov, čo bolo o 9 miliónov viac ako Mega Drive.
V európe bol však práve Mega Drive od Segy oveľa populárnejší.
Hry, ktoré stoja za spomenutie: Super Mario World, Super Mario Kart, Mario Paint, Doom, Star Fox, Donkey Kong Country, The Legend Of Zelda: Link To The Past, Street Fighter II...
10. Xbox 360 (2005)
Hry, ktoré stoja za povšimnutie: Kinect Adventures, Halo 3, Minecraft, Call Of Duty: Black Ops, Gears of War, GTA IV, Fable II, Beatles Rockband, ...
Konzoly, ktoré sa do prvej desiatky nedostali, ale stoja za povšimnutie:
Nintendo 64 - Sony Playstation odštartovalo generáciu herných konzol, postavených na CD platforme. 8 bitové konzoly skončili, 16 bitové dožívali. Nintendo dostalo od niekdajšieho partnera po prstoch a tak sa osmelilo po svojom, vytvorili 64 bitovú konzolu, ktorá po hardvérovej stránke tromfla všetky ostatné, čo boli do tej doby na trhu, no ešte bola na klasické cartridge. A to bol jasný neúspech. I keď cartridge mali rýchlejší prístup do svojej pamäti, než vtedajšie CD-ROM mechaniky, kapacita pamäte v cartridge bola 10 násobne nižšia, čo sa odrazilo aj na audiovizuálnom obsahu hier. Ničmenej sa im podaril aj tak husársky kúsok: hru Resident Evil 2, ktorá bola na Playstation na 2 CD, napchali na jeden cartridge o kapacite 64 megabajtov.
Sega Dreamcast - Labutia pieseň firmy Sega. Udržať pri živote ich najväčší úspech sa prídavkami nepodarilo, Saturn hráčov neoslnil, tak skúsili ešte raz zaznamenať akýkoľvek pozitívny úspech a so svojou Dreamcast konzolou odštartovali v roku 1998 novú generáciu herných konzol. Na tú dobu bola konzola veľmi dobre vybavená, dokonca obsahovala aj zabudovaný modem pre online hranie. I hry, ktoré na konzolu vyšli, patrili k veľmi zaujímavým titulom. Urobili však jeden prešľap, ktorý ich zabil: aby ušetrili, namiesto DVD-ROM mechaniky použili tzv. GD-ROM mechaniku, čo bola mierne upravená CD-ROM mechanika, ktorá čítala špeciálne vylisované disky s kapacitou 1 GB. Problém bol s replikovaním týchto diskov a ani piráti si neprišli na svoje. Príchodom PS2 sa predaj konzoly Dreamcast prepadol a to znamenalo pre Segu definitívny koniec na tomto poli. Po tomto krachu sa spojila s niekdajším rivalom Nintendom, pre ktorého začali vydávať hry. I keď ide o jeden z najväčších prepadákov v histórii, v skutočnosti je to najpopulárnejší prepadák medzi hráčmi. Dokonca i 10 rokov po ukončení predaja sa na trhu objavili nové hry pre túto konzolu. Pre vlastníkov jednoducho Dreamcast žije a fanúšikovia tajne dúfajú, že Sega sa pozviecha z porážky a uverejní na trh Dreamcast 2.
Sony Playstation 3 - Svoje miesto si táto konzola zaslúži, len sa do prvej desiatky nedostala, ale pomyselné 11. miesto si určite zaslúži. Zatiaľ čo zúrila formátová vojna, že kto bude následovníkom populárneho DVD, či Blu-ray, alebo HD-DVD, tak Sony sa jednoducho rozhodlo pre Blu-ray. HD-DVD formát veľmi rýchlo skončil práve po uverejnení PS3, ktoré bolo v ten rok dokonca nielen novou konzolou, ale aj najlacnejším Blu-ray prehrávačom (a spočiatku aj cenovo dostupným SACD prehrávačom). Neskôr po jednej aktualizácii sa táto konzola prehupla aj do 3D sveta, okrem 3D Blu-ray zvládala tretí rozmer v hrách. A šikovnejší si z PS3 vedeli spraviť plnohodnotný počítač s operačným systémom Linux. Ako sa volal ten animovaný film, ktorý sa renderoval na renderfarme postavenej z PS3? Píšte do komentov.
Prohodil bych PS3 s Xboxem. Playstation vyšel rok po Xboxu a přesto prodal více konzolí, Kinect byl totální fiasko (stejně jako Kinect 2 na novém Xboxu), na konzoli od Sony vyšlo mnohem více kvalitních exkluzivních her, hardware byl opět nadčasový (WiFi a HDD v základu, extrémně výkonné CPU), atd. Xbox (bohužel kterýkoliv ze tří generací) bych zařadil spíš do síně hanby - ať už kvůli hardware, který MS prostě neumí (RROD na X360, externí napájecí zdroje nebo snad 3x větší rozměry Xbox One oproti PS4), až po prodeje, kdy konzole od MS skončily zatím vždy na posledním místě za Sony a Nintendem.
OdpovedaťOdstrániťNechci trollovat nebo rozpoutávat flamewar, ale objektivně je Xbox divize pro MS dlouhodobě prodělečná katastrofa a i fanoušci se už od nich odvrací (PS4 prodává v Japonsku 10x víc, v Evropě 3x víc a v USA téměř 2x víc než Xbox One). Tahle generace Xboxu je pro MS pravděpodobně poslední - pravděpodobně ji prodají, jak už dlouho požadují akcionáři. Kdyby to MS nedotoval z jiných částí businessu, je Xbox už dávno mrtvý. U Sony je to, bohužel, přesně naopak - Playstation je jedna z mála výrazně výdělečných divizí firmy.
Samozrejme, nechcem haniť, to nebolo úmyslom. PS3 je jednoznačne lepšia konzola, než Xbox 360, ničmenej je vo všeobecnosti Xbox 360 považovaný i napriek svojim nedostatkom za konzolu, ktorá má svoje miesto a vo všeobecnom ponímaní, je Xbox 360 oveľa viac známejší, než PS3. MS má svoje chyby, ale veď ktorá firma v minulosti ich nemala? Viď Atari, či Sega. Musím súhlasiť, že v súčasnosti sa fanúšikovia odvrátili od MS a dávajú prednosť PS4, aj keď obe konzoly sú po HW stránke takmer totožné (to WiiU, no neviem, Nintendo to nezvláda, len ten Mario ich drží pri živote).
OdpovedaťOdstrániťPodle čeho se určuje, která konzola je známější? Podle počtu prodaných kusů, ne? Xbox360 prodal víc v USA, všude jinde je známější (více prodávaná) PS3. A i když PS3 vyšla o rok později, prodala víc.
OdpovedaťOdstrániťCo se týče HW Xbox One a PS4, ano, běží na stejné architektuře x86, obě využívají podobný systém umístění komponent (SoC) a mají téměř stejné CPU. Ale výkon je výrazně jiný. PS4 má mnohem výkonnější a jednodušší RAM (GDDR5 vs GDDR3 + pidi ESRAM u Xboxu), o polovinu výkonnější GPU. Je to vidět i na hrách - třeba srovnání Infamous a Watch Dogs je grafický rozdíl generace. A ta propast se bude zvětšovat díky lépe navrženému GPGPU u PS4. Zatím to vývojáří nevyužívají, současné hry jsou v podstatě hry minulé generace ve vyšším rozlišení. Velmi podobná architektura a tak velký výkonový rozdíl snad nikdy u jedné generace konzolí nebyl.
Jinak Nintendo s HW velmi pravděpodobně brzy skončí. Handheldy jim sypou, ale velké konzole až na (chtělo by se říct nelogickou) výjimku Wii prodělávají a neprodávají se. To, co prodalo Wii U za rok, prodala PS4 za týden. Během několika let bude z Nintenda multiplat vývojář her a své série (Zelda, tisíc klonů Maria, apod.) vydá na všem, co má procesor a grafickou kartu. Tak jako Sega. Miamoto je samozřejmě proti, logicky, ale akcionáři je k tomu prostě dokopou. Volají po tom už dlouho a je to jediný logický krok, když Nintendo neumí výkonný a levný hardware ani marketing a totálně podcenilo nástup online hraní. Už od N64 jsou o generaci pozadu a dodnes se nepoučili.
Ja s tebou súhlasím. Nintendo na poli konzol stráca dych a je nepodstatné, že s Wii U odštartovalo novú generáciu konzol, keď jeho výkon nie je ani zďaleka taký, ako u PS3/Xbox 360 z predošlej generácie. Niekedy mám dojem, že si ide Nintendo vlastnou cestou, ako keby bolo nezávislé od reálneho dopytu a len dopĺňa trh franchisom Mario a Zelda. Uvidíme, ako to bude s prípadnou deviatou generáciou konzol, či to už bude len Sony a MS, alebo Sony a Nintendo, prípadne všetci traja, alebo len Sony. Alebo sa do toho nejak vopchá Valve so svojim Steam Machine... budúcnosť ukáže. Možno o takých 20-30 rokov budú rebríčky inak postavené. Preto by sa vývojári mali pozerať aj na minulosť, kde nemuselo ísť výlučne o HW našlapanú mašinu, išlo o to marketing a konkrétne hry.
OdstrániťMôže sa stať, že už nebudú dedikované konzoly ako také, že to budú fakt multifunkčné zariadenia postavené na platforme x86/x64, alebo Android, či už vo forme handheldu, alebo konzoly.
Zaspekuluju si. Nintendo skončí s HW úplně (nejprve velké konzole, později handheldy) a bude vydávat své hry všude, kde to půjde. Od mobilů po televize. Nintendo odmítá pokrok, jde svou cestou už od dob N64 (to jsi pěkne napsal v článku), ale všichni vidíme, že ta cesta vede do propasti. Doba se mění a kdo se nepřizpůsobí, nepřežije. Nintendo se přizpůsobit odmítá. Myslím, že ani oni netuší, proč bylo Wii tak úspěšné. Nebyl k tomu žádný objektivní důvod. Možná cena. Něco takového se stává jednou za generaci.
OdpovedaťOdstrániťSteam machine bude úplný propadák, protože drtivá většina PC hráčů hry nekupuje, ale krade, a pro konzolisty je to příliš nekonzolové.
Sony přežije, ale příští, nejpozději přespříští konzole už nebudou konzolemi, ale jen terminálem. Možná bude jen ovladač + zobrazovač (TV / brýle / přenosná obrazovka). Hry poběží na serverech a budou fungovat jako služba formou předplatného. Sony už s tím experimentuje - Share play u PS4 funguje překvapivě skvěle (vlastní zkušenost) a hry z PS4 už lze hrát na Vitě a některých mobilech. Technologii mají, před pár lety koupili Gaikai, a pilotně funguje. Herní business je jeden z mála, který Sony velmi dobře funguje a vydělává, a tendence je vzestupná. Spousta lidí novým konzolím nevěřila, ale když PS4 prodala milion kousků jen za první den, je jasné, že klasický trh s konzolemi je zdravý a mobily přeceňované. Sony se bude soustředit na klíčová first party studia (Naughty Dogs, Guerilla Games, Media Molecule, Santa Monica, Sucker Punch, Polyphony Digital, Evolution, brzy koupí pravděpodobně Quantic Dream), protože jejich hry dělají značku Playstation.
MS má prakticky neomezený budget a i když akcionáři tlačí, aby se MS herní divize vzdal, je velmi malá pravděpodobnost, že Xbox skončí v nejbližších letech. MS má ohromné technické zázemí, kvalitní infrastrukturu (tady má Sony ještě co dohánět), prakticky neomezené servery, rozjetý cloud napříč svým portfoliem. Nedostatek vlastních studií bude řešit nákupem exkluzivit u velkých 3rd party studií (Eidos, EA...) a bude se snažit zajistit si nějaká vlastní.
Pokud Nintendo odpadne, pravděpodobně se na trh pokusí vstoupit někdo další, kdo na to má kapacity a finance (EA?).
To je můj výhled na cca 5 - 7 let dopředu. Rozhodující bude nízká cena, ne výkon (to je vidět i u PS4 a Xbox One). Je neuvěřitelné, že dnes lidi dají za mobil dvacet tisíc, ale deset za konzoli je moc.
Za patnáct let už herní business v této podobě fungovat stoprocentně nebude. Na cloud se už přesouvají servery, aplikace, filmy i hudba a hry nebudou výjimka. Navíc trend je platební model za službu (pravidelné poplatky) a ne jednorázové nákupy her, kde unikají peníze (lidi si je půjčují, kupují z druhé ruky nebo rovnou kradou). MS to pochopil dřív, když nabídl placené členství Gold a Sony se u PS4 přidala taky. Za třicet let už hry v této podobě (klasický ovladač + televize) nebudou existovat vůbec. Čas ukáže.