Pietne spomienky na ZVS, alebo ...do civilu!
Dňa 10. augusta leta Páně 2015 si redakcia Denníka N pripomenula 10. výročie od zrušenia Základnej vojenskej služby. Na svoj web zavesila články, kde pamätníci spomínali na svoje mladícke časy, keď sa "konvertovali z chlapcov na chlapov" v trvaní od 3 mesiacov do 2 rokov. Pod článkami sa samozrejme pustila bohatá debata o tom, či by nebolo vhodné túto historickú epizódu opätovne oživiť. Našli sa ľudia, ktorí by to prijali, ako povedali: "pre dobro dnešnej mládeže" a samozrejme aj tí, ktorí v povinnej vojenčine nevidia nič výchovného pre budúce generácie rozmaznaných "šampónikov".
Tak ako v minulosti, aj teraz by sme mali zástup chalanov s modrými knižkami. A nebolo by to z dôvodu vážnych chorôb a porúch. Ak by sa brancom nepodarilo ani po známosti vybaviť modrú knižku, radšej by si zvolili náhradnú službu, tzv. civilku, ktorá trvala dvakrát dlhšie, než samotná vojenčina. A tak, ako aj v minulosti, aj teraz by civilkári slúžili na menej bolestivých pracovných miestach, než nemocnice. Posledným miestom triedenia slabých kusov, je už samotná vojenčina. A nemusí to trvať veľmi dlho. Stačí na to pár dní.
Vlastná story: Každý občan mužského pohlavia získal začiatkom roku, v ktorom dosiahol vek plnoletosti, tzv. dotazník branca. S tým bolo treba pobehať všetkých lekárov, ktorých každý navštevoval. Tuším hneď, ako mi dotazník prišiel, som utekal za mojou detskou obvodnou, no tá ma medzi dverami zrušila, že môj čas len príde. A stalo sa. V schránke som si našiel korešpondenčný lístok s pozvaním na zdravotnú prehliadku (v tomto som svoju detskú lekárku zbožňoval, v dobrom). V daný deň sme sa tam zišli viacerí, keďže hromadné zdravotné prehliadky boli azda jediným momentom, kedy sa stretli tie známe tváre z celého obvodu. Prišiel na mňa rad a vošiel som do sympatickej ambulancie, v ktorej to priam prekypovalo pozitívnou energiou. Večne usmiata a veľmi mladícky vyzerajúca doktorka medicíny, ktorú som tuším ani raz nevidel sa hnevať, bola tá osoba, ktorú som hneď po mojich rodičoch, mal najradšej. Aj keď som nebol zrovna ten ideálny pacient, pretože poväčšinou som sa u nej objavil len kvôli prehliadkam a očkovaniam, ale o to viac som sa na ňu tešil. Keďže nás tam bolo viac, čas súril a tak sme sa len privítali, prehodili v rýchlosti ako sa máme a zdravotná prehliadka pre dotazník branca sa mohla začať. Odmeranie výšky, váhy, bežnej kontroly hrdla pod dúhovou lampou, meranie tlaku, kontrola chrbtice a teraz už neviem, či som mal dodať vzorku moču, to si už presne nepamätám. Ako krátkozraký jedinec som navštívil očnú ambulanciu (mal som tam chodiť raz za polrok, ale flákal som to) a už si nespomínam, či som ešte niekam išiel. A v prvej polovici februára (vsadil by som sa, že na Valentína) prišiel termín, kedy sa všetci branci zišli na tzv. odvode. Tam nás bolo trochu viac a donútili nás, aby sme sa vyzliekli len do spodného prádla. Trošku neúctivý spôsob, ako nás zoznámiť s predstaviteľmi armády. Dôstojníci tam sedeli za dlhým stolom a my sme chodili od jedného k druhému. Tam padali tuším otázky o tom, akú strednú školu máme ukončenú, alebo akú v dohľadnej dobe ukončíme a nejaké také blbosti, to si fakt nepamätám. Ale istotne viem, že tam padali také hlášky v zmysle, že "sa čoskoro stretneme". Celé divadielko polonahých, často ešte neplnoletých chalanov, sa zavŕšilo ešte jednou zdravotnou prehliadkou. Takže som tam opäť absolvoval to, čo u obvodnej pediatričky, akurát príjemnú a osvetlenú ambulanciu vystriedali temnejšie priestory, ktoré v minulosti slúžili ako materská škola. Chlípnejšie vyzerajúci držiteľ akademického titulu MUDr. ešte raz a oficiálne zmeral výšku a váhu a takto mi pridal niekoľko centimetrov, ktoré by som horko-ťažko nabral s topánkami s vysokou podrážkou. Tuším skontroloval aj chrbticu, už neviem, pamätám si, že kontroloval sluch a z väčšej vzdialenosti šepkal nejaké slová, ktoré som mal opakovať. Tuším niektorí sa snažili podvádzať a hrali sa na hluchých. Tá najnepríjemnejšia vec sa udiala za plentou, kde som tomu slizkému chlapovi musel ukázať orgán, ktorý slúži primárne na dve veci. Bum, štempel, odvedený.
Prešiel rok a nejaké drobné. Zamestnať sa bol trošku problém, pretože vtedy sa vyžadovalo mať ukončenú základnú službu. Zamestnávatelia nechceli riskovať, že im zoberú vojaci zamestnanca a tak bolo pre mňa dôležité to, aby som to mal čím skôr za sebou. Tak som nabehol na vojenskú správu a napísal som tam žiadosť, aby ma odvelili v čo najskoršom termíne. Zakrátko mi prišiel povolávací rozkaz a už bolo rozhodnuté, že na jeden rok bude môj domov niekde inde. Vtedajšia priateľka sa so mnou radšej rozišla, pretože nedokázala zniesť, že s ňou jeden celý rok nebudem. A tak som po dni Cyrila a Metoda bez veľkej fanfáry sa v skorých ranných hodinách rozlúčil s najbližšími a odišiel som.
O vojenčine len v krátkosti: Výcvik som absolvoval v nemenovanej obci na hranici s inou krajinou. 4 dni po narukovaní som oslávil 19. narodeniny, trojica ľudí to tam nezvládla a skončili vo Vojenskej nemocnici na psychiatrii a potom hajde domov (s neslávnou nálepkou, veď viete). Od 6. do 22. hodiny buzerácia a niekde medzitým učenie sa o samopale vz. 58, pištole vz. 82 a o ďalších zbraniach, ktoré sme ani nevideli (guľomet a granáty). Voľnočasová aktivita spočívala väčšinou v cvičení a učení sa, prípadne nácviku prísahy. Prísaha sa konala tam, kde som narukoval a kde som slúžil po zbytok vojenčiny. Po skončení prísahy sme dostali opušťák na víkend a potom sme sa ešte na pár dní vrátili naspäť na výcvikovú rotu, kde sa niektorí dozvedeli, či idú na poddôstojnícku školu a na akú normálnu rotu pôjdu slúžiť. Potom len prišli autobusy a Tatrovky 815 VVN a šup na rotu. Tam som skončil ako tzv. "výpočťák", keďže som vedel pracovať s kompom, takže som písal a tlačil vojenské dokumenty a vo voľnom čase, ak som nebol na vychádzke, som sa na kompe hral, alebo robil hudbu. Sem-tam som strážil vchod, sem-tam dozorný roty, sem-tam nejaké streľby, ale inak nič zaujímavého. Nakoniec nám vojenčinu skrátili na 9 mesiacov, takže bolo celkom fajn, že sa nám termín civilu (asi jediná zaujímavá vec) posunul bližšie. Inak som bol doma skoro stále, keďže som slúžil na rote v tom istom meste, aj keď paradoxne na úplnom konci. No musel som si vyčerpať dovolenku, tak som asi dva mesiace pred civilom bol skoro na celý mesiac doma. No a potom civil, kedy sa u nás prejavila nefalšovaná radosť a s hurónskym hlukom sme o polnoci opustili rotu v civilnom oblečení.
Základná vojenská služba za žiadnych okolností z nikoho neurobila chlapa. Bol to svojim spôsobom akýsi dospelejší skautský tábor bez báb. Nezmyselné príkazy od ľudí, ktorí nám mali ísť príkladom, no sami zo seba robili niekoho, koho rešpektovať netreba. Tí, čo nerešpektovali autority všeobecne, sa to na vojenčine už dupľom nenaučili. A keby bola vojenčina aj dnes, tak by to myslenie dnešnej mládeže nezmenilo. Akurát by nezabudli pravidelne prispievať "selfíčka" na FB a Instagrame a ľudia by boli možno komunitne prepojenejší, než kedysi. V konečnom dôsledku by to nemalo žiaden význam. Tak, ako to nemalo význam ani v minulosti.
Tak ako v minulosti, aj teraz by sme mali zástup chalanov s modrými knižkami. A nebolo by to z dôvodu vážnych chorôb a porúch. Ak by sa brancom nepodarilo ani po známosti vybaviť modrú knižku, radšej by si zvolili náhradnú službu, tzv. civilku, ktorá trvala dvakrát dlhšie, než samotná vojenčina. A tak, ako aj v minulosti, aj teraz by civilkári slúžili na menej bolestivých pracovných miestach, než nemocnice. Posledným miestom triedenia slabých kusov, je už samotná vojenčina. A nemusí to trvať veľmi dlho. Stačí na to pár dní.
Vlastná story: Každý občan mužského pohlavia získal začiatkom roku, v ktorom dosiahol vek plnoletosti, tzv. dotazník branca. S tým bolo treba pobehať všetkých lekárov, ktorých každý navštevoval. Tuším hneď, ako mi dotazník prišiel, som utekal za mojou detskou obvodnou, no tá ma medzi dverami zrušila, že môj čas len príde. A stalo sa. V schránke som si našiel korešpondenčný lístok s pozvaním na zdravotnú prehliadku (v tomto som svoju detskú lekárku zbožňoval, v dobrom). V daný deň sme sa tam zišli viacerí, keďže hromadné zdravotné prehliadky boli azda jediným momentom, kedy sa stretli tie známe tváre z celého obvodu. Prišiel na mňa rad a vošiel som do sympatickej ambulancie, v ktorej to priam prekypovalo pozitívnou energiou. Večne usmiata a veľmi mladícky vyzerajúca doktorka medicíny, ktorú som tuším ani raz nevidel sa hnevať, bola tá osoba, ktorú som hneď po mojich rodičoch, mal najradšej. Aj keď som nebol zrovna ten ideálny pacient, pretože poväčšinou som sa u nej objavil len kvôli prehliadkam a očkovaniam, ale o to viac som sa na ňu tešil. Keďže nás tam bolo viac, čas súril a tak sme sa len privítali, prehodili v rýchlosti ako sa máme a zdravotná prehliadka pre dotazník branca sa mohla začať. Odmeranie výšky, váhy, bežnej kontroly hrdla pod dúhovou lampou, meranie tlaku, kontrola chrbtice a teraz už neviem, či som mal dodať vzorku moču, to si už presne nepamätám. Ako krátkozraký jedinec som navštívil očnú ambulanciu (mal som tam chodiť raz za polrok, ale flákal som to) a už si nespomínam, či som ešte niekam išiel. A v prvej polovici februára (vsadil by som sa, že na Valentína) prišiel termín, kedy sa všetci branci zišli na tzv. odvode. Tam nás bolo trochu viac a donútili nás, aby sme sa vyzliekli len do spodného prádla. Trošku neúctivý spôsob, ako nás zoznámiť s predstaviteľmi armády. Dôstojníci tam sedeli za dlhým stolom a my sme chodili od jedného k druhému. Tam padali tuším otázky o tom, akú strednú školu máme ukončenú, alebo akú v dohľadnej dobe ukončíme a nejaké také blbosti, to si fakt nepamätám. Ale istotne viem, že tam padali také hlášky v zmysle, že "sa čoskoro stretneme". Celé divadielko polonahých, často ešte neplnoletých chalanov, sa zavŕšilo ešte jednou zdravotnou prehliadkou. Takže som tam opäť absolvoval to, čo u obvodnej pediatričky, akurát príjemnú a osvetlenú ambulanciu vystriedali temnejšie priestory, ktoré v minulosti slúžili ako materská škola. Chlípnejšie vyzerajúci držiteľ akademického titulu MUDr. ešte raz a oficiálne zmeral výšku a váhu a takto mi pridal niekoľko centimetrov, ktoré by som horko-ťažko nabral s topánkami s vysokou podrážkou. Tuším skontroloval aj chrbticu, už neviem, pamätám si, že kontroloval sluch a z väčšej vzdialenosti šepkal nejaké slová, ktoré som mal opakovať. Tuším niektorí sa snažili podvádzať a hrali sa na hluchých. Tá najnepríjemnejšia vec sa udiala za plentou, kde som tomu slizkému chlapovi musel ukázať orgán, ktorý slúži primárne na dve veci. Bum, štempel, odvedený.
Prešiel rok a nejaké drobné. Zamestnať sa bol trošku problém, pretože vtedy sa vyžadovalo mať ukončenú základnú službu. Zamestnávatelia nechceli riskovať, že im zoberú vojaci zamestnanca a tak bolo pre mňa dôležité to, aby som to mal čím skôr za sebou. Tak som nabehol na vojenskú správu a napísal som tam žiadosť, aby ma odvelili v čo najskoršom termíne. Zakrátko mi prišiel povolávací rozkaz a už bolo rozhodnuté, že na jeden rok bude môj domov niekde inde. Vtedajšia priateľka sa so mnou radšej rozišla, pretože nedokázala zniesť, že s ňou jeden celý rok nebudem. A tak som po dni Cyrila a Metoda bez veľkej fanfáry sa v skorých ranných hodinách rozlúčil s najbližšími a odišiel som.
O vojenčine len v krátkosti: Výcvik som absolvoval v nemenovanej obci na hranici s inou krajinou. 4 dni po narukovaní som oslávil 19. narodeniny, trojica ľudí to tam nezvládla a skončili vo Vojenskej nemocnici na psychiatrii a potom hajde domov (s neslávnou nálepkou, veď viete). Od 6. do 22. hodiny buzerácia a niekde medzitým učenie sa o samopale vz. 58, pištole vz. 82 a o ďalších zbraniach, ktoré sme ani nevideli (guľomet a granáty). Voľnočasová aktivita spočívala väčšinou v cvičení a učení sa, prípadne nácviku prísahy. Prísaha sa konala tam, kde som narukoval a kde som slúžil po zbytok vojenčiny. Po skončení prísahy sme dostali opušťák na víkend a potom sme sa ešte na pár dní vrátili naspäť na výcvikovú rotu, kde sa niektorí dozvedeli, či idú na poddôstojnícku školu a na akú normálnu rotu pôjdu slúžiť. Potom len prišli autobusy a Tatrovky 815 VVN a šup na rotu. Tam som skončil ako tzv. "výpočťák", keďže som vedel pracovať s kompom, takže som písal a tlačil vojenské dokumenty a vo voľnom čase, ak som nebol na vychádzke, som sa na kompe hral, alebo robil hudbu. Sem-tam som strážil vchod, sem-tam dozorný roty, sem-tam nejaké streľby, ale inak nič zaujímavého. Nakoniec nám vojenčinu skrátili na 9 mesiacov, takže bolo celkom fajn, že sa nám termín civilu (asi jediná zaujímavá vec) posunul bližšie. Inak som bol doma skoro stále, keďže som slúžil na rote v tom istom meste, aj keď paradoxne na úplnom konci. No musel som si vyčerpať dovolenku, tak som asi dva mesiace pred civilom bol skoro na celý mesiac doma. No a potom civil, kedy sa u nás prejavila nefalšovaná radosť a s hurónskym hlukom sme o polnoci opustili rotu v civilnom oblečení.
Základná vojenská služba za žiadnych okolností z nikoho neurobila chlapa. Bol to svojim spôsobom akýsi dospelejší skautský tábor bez báb. Nezmyselné príkazy od ľudí, ktorí nám mali ísť príkladom, no sami zo seba robili niekoho, koho rešpektovať netreba. Tí, čo nerešpektovali autority všeobecne, sa to na vojenčine už dupľom nenaučili. A keby bola vojenčina aj dnes, tak by to myslenie dnešnej mládeže nezmenilo. Akurát by nezabudli pravidelne prispievať "selfíčka" na FB a Instagrame a ľudia by boli možno komunitne prepojenejší, než kedysi. V konečnom dôsledku by to nemalo žiaden význam. Tak, ako to nemalo význam ani v minulosti.
Podpisujem v plnom znení! ZVS z nikoho chlapa neurobila. Robila z chlapcov niečo celkom iné - zelené a blbé, čo som musel vídavať na kamarátoch a členoch rodiny počas opušťákov, ale aj pár neznesiteľných mesiacov po skončení tej ich "vojenskej" služby. Ja osobne som si prešiel všetkými stavmi branca, od dočasne neodvedeného, cez odvedeného až po totálne neovedeného s papierom od lekára, že skrátka nemôžem poskakovať po buzerplaci a žiť v podmienkach s hygienou limitne sa blížiacou k nule. VZS bola od roku 1949 nástrojom socialistickej propagandy ako do hláv mužov naliať tie "správne" myšlienky a názory a jasne určiť, kto a kde je "náš nepriateľ", pred ktorým sa treba mať na pozore. Je mi jasné, že medzi tými chlapmi sú takí, ktorí skrátka chcú byť vojakmi a byť v strehu, ak by nastal nejaký vojnový konflikt, ale presne na to slúži profesionálna armáda, ktorá je jediným logickým miestom pre týchto ľudí a je to tak správne. Skôr ma desí to, že aj toľké roky po revolúcií bol tento aparát stále funkčný, naďalej sa povolávali bezbranní chlapci, ktorí mohli za ten premárnený čas byť niekde úplne inde, mať už svoju prvú pracovnú skúsenosť, ktorá bola omnoho dôležitejšia a potrebná, ako nejaké hranie sa na vojačikov s gumenými puškami a stráženie niečo, čo vlastne nik neohrozuje. Desí ma na tom hlavne to, že keď 15 rokov trvalo tomuto národu sa pozviechať z pokrivenej reality povinnej obrany pred fiktívnym nepriateľom, ktorá nám bola natlačená do hláv, koľko rokov bude potrebných na zbavenie sa všetkých ostatných socialistických či východo-európskych myšlienok?
OdpovedaťOdstrániť