Všetci sme tak trochu "blázni" - časť XIII.
- Okamžite prestaňte tie lieky brať!
- Ale, ale,... pán doktor na pohotovosti povedal, aby som tie lieky bral tak, ako on povedal.
- Ja vás liečim, nie doktor na pohotovosti, okamžite prestaňte tie lieky brať! Príďte o dva dni na kontrolu.
Telefonát s doktorkou psychiatrie ma síce zneistil, ale na druhú stranu aj potešil. Nemal som dojem, že mám všetko to svinstvo brať, pretože som stále dúfal, že nič takého, ako panickú poruchu nemám. No uvedomoval som si, že to začína byť totálne zamotané a sám už som nevedel, ako ďalej. Kedy to skončí? Kedy budem opäť zdravý? Aké psie kusy budú lekári so mnou stvárať, až kým zistia reálnu príčinu? Som fakt blázon?
Necítil som sa stopercentne pri plnom vedomí. Už len pravidelné branie benzodiazepínov robilo zo mňa akúsi mátohu, ktorá už nevie samostatne fungovať. Apatia, letargia, depresie, o tom bola prakticky celá jeseň. Nič ma nebavilo, nič ma netešilo, po antidepresívach som nebol schopný ani akejkoľvek sexuálnej činnosti. Len v kútiku duše sa mi tento stav nepáčil a rozmýšľal som, či som schopný s tým niečo urobiť. A slová, ktoré som donekonečna počúval, aby som sa neopúšťal, sa míňali účinku. Nevedel som, ako sa neopúšťať.
U doktorky s nevkusným svetrom som sa necítil o nič lepšie. Čakal som, že si urobí zo mňa pokusného králika a namiesto tých antidepresív, ktoré som bral až 6 dní, mi predpíše iné s odlišnou účinnou látkou. Dačo som si o tom vypočul od kamaráta, dačo som o tom čítal na jednom diskusnom fóre venovanom zdraviu, no nakoniec z doktorky vyliezlo len to, že nebudem brať žiadne antidepresíva a že mám pokračovať v braní "benzákov" tak, ako mi ich na začiatku septembra naordinovala. S totálnym zúfalstvom v hlase som povedal doktorke, že ani tie "benzáky" brať nechcem, čo mi dala za pravdu, že sa nesmú brať dlhodobo, kvôli závislosti a tak mi ďalší môj návrh, vysadiť ich, odobrila. No moja návšteva sa ešte nechýlila ku koncu, aj keď jej vyzváňal mobil ešte častejšie, než predtým. V zálohe som mal ešte plán B.
Plán B spočíval v tom, že som si zvolil cestu liečbou tak, ako by mi žiaden doktor zrejme nenavrhol. Keďže tie zákroky nie sú platené zdravotnou poisťovňou, vedel som, že ma to niečo bude stáť a že konieckoncov asi zrejme budem len o suchých rožkoch a o čistej vode. Na internete som hľadal rôzne alternatívne možnosti a jediné, čo prišlo do úvahy a nešlo o šarlatánstvo, bola akupunktúra. Tú musia vykonávať výlučne len doktori medicíny. A tak som doktorku psychiatrie požiadal o vypísanie zdravotného stavu, čo ma stálo neuveriteľných 10€.
Ešte pred onou návštevou psychiatričky som po našom telefonáte začal hľadať, kde a kto vykonáva akupunktúru a koľko tá sranda bude stáť. Na moje počudovanie ju vykonáva v našom meste veľa doktorov. Niektorí si za tento zákrok nechajú platiť celkom slušné peniaze, iní tento zákrok vykonávajú len v nejaký konkrétny deň. No a prekvapivo až jedna pani doktorka ju vykonávala v tej istej mestskej časti, v ktorej bývam. Ľahkou matematikou som si vypočítal, koľko ma to bude mesačne stáť, koľko zvyšných nerestí budem musieť obetovať a či sa nedostanem do životného mínusu.
Doktorka psychiatrie moju prosbu vypočula, síce sa zatvárila s miernym opovrhnutím, no nakoniec tých pár viet naklepala na svojom počítači a zinkasovala 10€. Easy money. To ešte nikto z nás netušil, že sa uvidíme už len raz a naposledy.
Moju čerstvo nadobudnutú spokojnosť a nádej na "lepšie zajtrajšky" mohla skaziť len jediná osoba, o ktorej by som to vlastne ani nemal očakávať, od vtedajšej priateľky. Keď som jej predostrel plány, zosmolené asi zbytkom môjho nenadrogovaného ja, dočkal som sa len chladnej odpovedi: "No, keď si myslíš, že ti to pomôže...". Po tomto som sa vrátil späť do tej "bdelej kómy", v ktorej som bol už mesiac a radšej som zaľahol do postele. Jediné, na čo som sa zmohol bolo, aby bolo všetko okej.
- Ale, ale,... pán doktor na pohotovosti povedal, aby som tie lieky bral tak, ako on povedal.
- Ja vás liečim, nie doktor na pohotovosti, okamžite prestaňte tie lieky brať! Príďte o dva dni na kontrolu.
Telefonát s doktorkou psychiatrie ma síce zneistil, ale na druhú stranu aj potešil. Nemal som dojem, že mám všetko to svinstvo brať, pretože som stále dúfal, že nič takého, ako panickú poruchu nemám. No uvedomoval som si, že to začína byť totálne zamotané a sám už som nevedel, ako ďalej. Kedy to skončí? Kedy budem opäť zdravý? Aké psie kusy budú lekári so mnou stvárať, až kým zistia reálnu príčinu? Som fakt blázon?
Necítil som sa stopercentne pri plnom vedomí. Už len pravidelné branie benzodiazepínov robilo zo mňa akúsi mátohu, ktorá už nevie samostatne fungovať. Apatia, letargia, depresie, o tom bola prakticky celá jeseň. Nič ma nebavilo, nič ma netešilo, po antidepresívach som nebol schopný ani akejkoľvek sexuálnej činnosti. Len v kútiku duše sa mi tento stav nepáčil a rozmýšľal som, či som schopný s tým niečo urobiť. A slová, ktoré som donekonečna počúval, aby som sa neopúšťal, sa míňali účinku. Nevedel som, ako sa neopúšťať.
U doktorky s nevkusným svetrom som sa necítil o nič lepšie. Čakal som, že si urobí zo mňa pokusného králika a namiesto tých antidepresív, ktoré som bral až 6 dní, mi predpíše iné s odlišnou účinnou látkou. Dačo som si o tom vypočul od kamaráta, dačo som o tom čítal na jednom diskusnom fóre venovanom zdraviu, no nakoniec z doktorky vyliezlo len to, že nebudem brať žiadne antidepresíva a že mám pokračovať v braní "benzákov" tak, ako mi ich na začiatku septembra naordinovala. S totálnym zúfalstvom v hlase som povedal doktorke, že ani tie "benzáky" brať nechcem, čo mi dala za pravdu, že sa nesmú brať dlhodobo, kvôli závislosti a tak mi ďalší môj návrh, vysadiť ich, odobrila. No moja návšteva sa ešte nechýlila ku koncu, aj keď jej vyzváňal mobil ešte častejšie, než predtým. V zálohe som mal ešte plán B.
Plán B spočíval v tom, že som si zvolil cestu liečbou tak, ako by mi žiaden doktor zrejme nenavrhol. Keďže tie zákroky nie sú platené zdravotnou poisťovňou, vedel som, že ma to niečo bude stáť a že konieckoncov asi zrejme budem len o suchých rožkoch a o čistej vode. Na internete som hľadal rôzne alternatívne možnosti a jediné, čo prišlo do úvahy a nešlo o šarlatánstvo, bola akupunktúra. Tú musia vykonávať výlučne len doktori medicíny. A tak som doktorku psychiatrie požiadal o vypísanie zdravotného stavu, čo ma stálo neuveriteľných 10€.
Ešte pred onou návštevou psychiatričky som po našom telefonáte začal hľadať, kde a kto vykonáva akupunktúru a koľko tá sranda bude stáť. Na moje počudovanie ju vykonáva v našom meste veľa doktorov. Niektorí si za tento zákrok nechajú platiť celkom slušné peniaze, iní tento zákrok vykonávajú len v nejaký konkrétny deň. No a prekvapivo až jedna pani doktorka ju vykonávala v tej istej mestskej časti, v ktorej bývam. Ľahkou matematikou som si vypočítal, koľko ma to bude mesačne stáť, koľko zvyšných nerestí budem musieť obetovať a či sa nedostanem do životného mínusu.
Doktorka psychiatrie moju prosbu vypočula, síce sa zatvárila s miernym opovrhnutím, no nakoniec tých pár viet naklepala na svojom počítači a zinkasovala 10€. Easy money. To ešte nikto z nás netušil, že sa uvidíme už len raz a naposledy.
Moju čerstvo nadobudnutú spokojnosť a nádej na "lepšie zajtrajšky" mohla skaziť len jediná osoba, o ktorej by som to vlastne ani nemal očakávať, od vtedajšej priateľky. Keď som jej predostrel plány, zosmolené asi zbytkom môjho nenadrogovaného ja, dočkal som sa len chladnej odpovedi: "No, keď si myslíš, že ti to pomôže...". Po tomto som sa vrátil späť do tej "bdelej kómy", v ktorej som bol už mesiac a radšej som zaľahol do postele. Jediné, na čo som sa zmohol bolo, aby bolo všetko okej.
Komentáre
Zverejnenie komentára