Všetci sme tak trochu "blázni" - časť XV.

  Do tohoto momentu som ako-tak vyžil z nemocenskej dávky, po procedúre som si už musel požičiať peniaze. Aj keď som nemal pred vtedajšou priateľkou tajnosti, tentokrát som jej túto informáciu neposkytol. Druhá procedúra ma totiž vyšla o niečo drahšie. Z nemocenskej dávky som splatil prvú splátku a išiel opäť na kontrolu k obvodnej, kde som porozprával o tejto procedúre. Stretol som sa však s nepochopením a neustálym pripomínaním, že mám diagnostikovanú panickú poruchu a nie niečo s chrbátom. Keď som jej povedal, že som za dve posedenia zaplatil dovedna 250€, tak iba neveriacky krútila hlavou. Z čistého zúfalstva som sa spýtal teda, či mi aspoň odobrí akupunktúru, na čo som sa konečne stretol s nezamietavým postojom. Dokonca mi poradila aj jedného doktora, na ktorého som tiež natrafil, len na potvoru ordinuje len každý utorok a aj to tak ďaleko, že tam by sa mi pešo nechcelo ísť. Porozprával som jej aj o tom, že som sa dohodol s doktorkou psychiatrie, že vysadíme benzodiazepíny a spýtal sa, či by som radšej nemohol ísť ku klinickej psychologičke, či mi nebude nápomocná. Odpovedala mi kladne a spýtala sa, či som si nejakú vyhliadol. Potvrdil som jej, že som jednu našiel a nemusím jej platiť, stačí len zdravotná poisťovňa. Tak som sa s doktorkou rozlúčil, na "péenku" mi pripísala ďalší dátum nášho stretnutia a ja som sa pobral k psychiatričke. Tam som sa de facto nič nové nedozvedel, len som jej vlastne priniesol tabletky, ktoré som minule zabudol priniesť. Pýtala sa ma, ako sa cítim po znížení dávky a ja som zaklamal, že okej. Nie, necítil som sa o nič lepšie, cítil som sa hrozne, ako by som to nebol ja, akoby som mal celú myseľ zahmlenú, domotanú, akoby som nedokázal samostatne fungovať. Ak sa tak nejak cítia narkomani, tak som nebol ďaleko od nich. Pripadal som si príšerne zanedbane. Nepáčil som sa sebe.
  Doktorke psychiatrie som opäť do detailov rozprával o mojich stavoch a o tom, že závrate som mal aj pri cvičení na rehabilitácii. Asi prvýkrát som mal dojem, že ma pozorne počúva. Keď som opisoval cvičenia, tak nakoniec odvetila: "Tak asi to naozaj máte z toho krku". NO NEVERÍM! ČIŽE SI MI TERAZ NEPRIAMO POTVRDILA, ŽE NIE SOM BLÁZON??? V mojej nadrogovanej hlave to nárazovo vytriezvelo a ja som len neveriacky čumel na doktorku. "Tak teraz to znížim na pol tabletky ráno a pol tabletky večer. Už ten humus nemienim žrať." "Ale opatrne, nech nedostanete..." Slovo absťák som už len periférne začul, obliekol som sa, podal jej ruku, pozdravil a odišiel preč. Cestou domov som začal nahlas rozprávať: "Už nikdy ťa nechcem vidieť ty diletantka východniarska, čo nevieš nič iné robiť, než predpisovať drogy a robiť na pacientoch pokusy! Nonsens!" Doma som vytočil číslo klinickej psychologičky a čakal. Nedvíhala. Skúsil som teda neskôr. Dvihla až na tretí krát. Tak som jej povedal, že mám výmenný lístok od obvodnej a spýtal sa jej, kedy bude mať najbližší voľný termín. Keď mi povedala, že až o mesiac, tak ma skoro vystrelo. "No ak máte zdravotnú poisťovňu Dôvera, tak sa dá aj skôr." "Mám Všeobecnú." "Tak jedine až o mesiac." "Prečo až tak neskoro?" "Mne poisťovňa vypláca peniaze len na určitý počet ľudí mesačne." "Aha, tak dobre." Nebolo to dobré, ale nič iného mi neostávalo. Musel som ísť na to čisto ekonomicky, lebo peňazí na rozhadzovanie bolo ešte menej, súkromného psychológa som si dovoliť už nevedel. Nakoniec som zavolal ešte doktorke algeziologičke a poprosil zmeniť tretí dohodnutý termín na pôvodne plánovanú akupunktúru. S tým nebol problém, aj keď som cítil z jej hlasu, že s mojim rozhodnutím nebola stotožnená.
  O dva dni som sa k nej dostavil na dohodnutý termín a spravila mi vstupnú prehliadku, ktorá je nutná k akupunktúre. Vlastne som priniesol opäť lekársky nález od psychiatričky, takže sme sa venovali oficiálnej diagnóze panická porucha. Keďže môj monológ už počula, len som doplnil nejaké malé detaily a mohli sme prejsť vedľa do ambulancie. Tam som si ľahol na lehátko, tentokrát tvárou nahor a na stene som si všimol poster so staročínskou kresbou človeka posiateho akupunktúrnymi bodmi a ku každému bolo dačo popísané v češtine. Pozerajúc poster a čítajúc niektoré nápisy, sa pomaly priblížila doktorka, ktorá si sadla ku mne. Poprosila ma, aby som sa vyzliekol do pol pása a dal dole ponožky. Keď som tak učinil, iba mi vyhrnula trochu nohavice, aby som mal poodhalené lýtka. Začala mi vysvetľovať v skratke o akupunktúre a čo bude robiť. Rozprávala to rovnako pedantne a zároveň zrozumiteľne, ako keď som bol u nej prvýkrát. Vysvetlila mi, aby som jej oznámil, ak by niečo nebolo v poriadku, napríklad ak by mi vpichla ihlu na nejaký akupunktúrny bod a bolo by mi to nepríjemné. Prikývol som hlavou a chytila ma tesne za zápästie pravej ruky. Prstami sa mi snažila akoby zistiť pulz, ale nebolo to zrejme presne to, čo chcela vedieť. Tromi prstami mi hmatala po ruke, striedala nimi v rôznych kombináciach, akoby hrala na trúbku. "Zle ste sa vyspali." - odvetila s absolútnou istotou. "Je to na mne tak vidno?" "To nie, ale cítiť to." "Spal som dosť prerušovane. Každú chvíľu som sa prebúdzal." - vyšla zo mňa prirodzene úplne úprimná odpoveď. "Teraz budem vpichovať ihly." - povedala a demonštratívne rozbalila jednu ihlu, aby som videl, ako vyzerá. Striedavo som začal pozorovať strop a jej tvár. Prvé ihly mi vpichovala na ruky, tie som ani necítil. Tie na tvári som už cítil, ale nebolo to nič nepríjemné. Tá pod nosom a tá pod spodnú peru zabolela najviac. Zrazu mi vpichla ihlu zboku pravého zápästia a v momente mi stŕpla celá ruka. "Ááá, tak tá posledná ihla nieee." Doktorka spozornela, ihlu mi vytiahla zo zápästia a stŕpnutie náhle prestalo. "Hmmm." - vyšlo z doktorky a vpichla mi ihlu na malíček. "Teraz odpočívajte." - zdvihla sa a opustila ambulanciu. Zahľadel som sa na strop a viečka sa mi začali pomaly zatvárať.