Všetci sme tak trochu "blázni" - časť IX.
Následujúce dni sa od seba príliš nelíšili. Pravidelne som konzumoval tabletky, jednu ráno, jednu večer a obdeň som chodieval na rehabilitáciu. Aj tam sa všetko dialo takmer rovnako. Cvičenie, parafín, elektroliečba. Akurát, že raz som išiel najprv na parafín, inokedy zas na elektroliečbu, inokedy som začal cvičením. Na cvičení sme striedavo sedeli na stoličkách a fitloptách, alebo sme ležali na žinenkách. Aj cvičenia boli vždy iné, ale stále ťažké. Raz sa mi tam aj trošku zatočila hlava. Na parafíne som ešte dvakrát absolvoval to zúrivé žehlenie mikiny na mojom chrbáte s tým vrčiacim kusom nekvalitného plastu a plesknutie do vosku navlhčenej handry na môj chrbát. Na "elektrošokoch" som striedavo ležal v trojke a v jednotke. V tej jednotke ale nemali tie prísavníky, ale mi museli dať tie elektródy priamo na krk a priložili mi na ne také malé závažia vo vrecúškach. Aj namiesto vtipnej melódie ten stroj skôr zabzučal. Častokrát som skoro na tieto procedúry aj meškal z dôvodu, že mi robilo obzvlášť problémy sa vôbec ráno rozhýbať. A tak som niekedy musel aj nastúpiť na autobus. Tam som zistil, že lieky mi aj zaberajú, ale nie tak celkom, ako som si predstavoval. Zle mi v autobuse nebolo, ale skôr som pociťoval akúsi vnútornú nervozitu, takže som vydržal tak 5 zástavok a prípadne som musel zbytok došliapať pešo.
Blížil sa však deň, kedy som mal absolvovať posledné návštevy procedúr a kontrolu u pani doktorky, ktorá celé centrum viedla. V ten posledný deň som mal naplánované návštevy takto: najprv parafín, potom kontrola, cvičenie a nakoniec elektroliečba. Pracovníčka na parafíne v to ráno zúrivo telefónovala a vyzerala o dosť nervóznejšia, než obvykle. Ľahol som si na lôžko, schytal som pleskanec s parafínovou handrou po chrbte, hodila na mňa všetky tie deky a povedala mi, že ak sa do 15 minút nevráti, že mám všetko z chrbtu zhodiť na lôžko. A tak sa aj stalo. Kuchynská hruška zacengala a po robustnej pracovníčke ani stopy. Ležal som ešte takú minútku navyše, ale nakoniec som neváhal a zhodil zo seba tie handry na lôžko.Až keď som sa obliekal, tak pracovníčka prišla a iba mi poďakovala. Pozdravil som sa s ňou a išiel za paní doktorkou.
Opäť som čakal na chodbe, lebo doktorka mala pacienta a ďalší čakal u sestričky v miestnosti. Pozeral som striedavo na hodinky a na kartičku s termínmi a mal som silné obavy, že cvičenie nestihnem. Matne som si spomenul, že som dakde čítal o nejakej penalizácii za zmeškaný termín, ale dúfal som, že nebudem musieť nič platiť. Po dobrých 15 minútach som sa nakoniec dostal k pani doktorke a usúdil som, že na to cvičenie sa už nemusím ani unúvať ísť. Pani doktorka ma len uistila, že sa nič nedeje a že si mám len naplánovať s cvičiteľkou náhradný termín. Chvíľku sme sa rozprávali o procedúrach, ktoré som absolvoval a ja som nezabudol dodať, že sa mi rehabilitačné stredisko páči. Doktorka začala opäť cvakať do toho polorozobratého písacieho stroja, takže na niekoľko minút zahalila miestnosť arytmická industriálna kompozícia. Keď skončila, opäť ma požiadala, aby som sa vyzliekol do pol pása. Postavila sa za mňa a ja som na hlave ucítil jej veľké, pevné, ale stále krásne nežné ženské ruky. Pocvičila s mojou hlavou a v krku mi opäť chrúmalo. A tak, ako prvýkrát, aj teraz som sa zohol k zemi, aby mi skontrolovala celú chrbticu. Zase som si ľahol na lehátko a doktorka mi napravila stavce na chrbtici. Keď som sa obliekal, tak mi povedala, že absolvujem ešte päťkrát liečbu ultrazvukom a že to robia tam, kde aj elektroliečbu. Nezabudla na záver spomenúť služby za príplatok, aj v prípade, keby som chcel opäť napraviť nejaké stavce. Poďakoval som sa jej, rozlúčili sme sa a išiel som za mladými babami na elektroliečbu.
Prišlo mi vhod, že slečna cvičiteľka sedela vo vstupnej miestnosti, tak som sa jej hlboko ospravedlnil, že som neprišiel na cvičenie. Na to ma prekvapila, že ona už cvičenia nerobí, že je tu a že sa vymenila s inou slečnou, ktorá sa tam zrazu objavila. Tak som ju poprosil o náhradný termín, ktorý bol o 10 dní a popritom som si naplánoval aj ultrazvuk. Nakoniec som vošiel do trojky, kde mi jedna z tých najtichších slečien nasadila prísavky a spustila mašinu, na moje prekvapenie len na 4 a pol minúty. Ako keby si vypočuli moje myšlienky.
Zvláštne bolo to, že ak nerátam náhradný termín cvičenia, tak moje ďalšie návštevy rehabilitačného centra boli päťminútové. K tomu prirátať 30 minút pešo tam a 30 minút naspäť. Ale aspoň som sa z rána prešiel a vychutnával si jeseň, teda presnejšie babie leto. Posledné cvičenie som absolvoval so slečnou, ktorá mi asi dvakrát nasadzovala prísavky na elektroliečbe a bolo to asi najhoršie cvičenie, aké som tam zažil. Tá slečna, i keď dobre vyzerajúca, bola na pohľad nepríjemná a prísna. Aj cviky, ktoré sme mali robiť, zneli od nej ako príkazy nejakého lampasáka na buzerplaci. Tých 15 minút som si želal byť hocikde inde a radšej som v duchu odpočítaval 900 sekúnd. Keď to cvičenie skončilo, tak som sa s natešením rozbehol za slečnami a absolvovať liečbu ultrazvukom. Ohlásil som sa ako obvykle a nasmerovali ma do kabínky číslo päť. Prišla za mnou tá silnejšia slečna s potetovanou rukou a zrazu som pocítil akúsi zvláštnu intimitu v tej kabínke. Slečna ma požiadala, aby som sa do pol pása vyzliekol a ukázala mi, kde si mám sadnúť. Zatiahla záves a zrazu akoby nebolo nič počuť, okrem nás. Sadla si za mňa, vzala do rúk hlavicu z prístroja a namazala ju masážnou vazelínou. Zapla prístroj a hlavicou mi prechádzala po trapézach a krku. Ani už neviem ako, ale dali sme sa do rečí a začali sme konverzovať. Aj keď sa snažila držať profesionálny odstup, reagovala celkom prirodzene. Konečne normálna a neformálna konverzácia, pomyslel som si. Bolo mi však divné, že mi prechádza po krku a trapézach s tou hlavicou a nič som necítil. Uistila ma, že po chvíli by som mal ucítiť teplo z tých ultrazvukových vĺn. Priznám sa, za celých 5 minút som necítil nič a pre istotu som sa ešte ku koncu spýtal, či to má vôbec zapnuté. Prístroj zahral vtipnú melódiu, ale inú, ako na elektroliečbe. Slečna ma poprosila, aby som sa utrel a ja som zistil, že nemám u seba uterák. Tak priniesla za hrsť servítok a utrela mi chrbát sama, za čo som jej poďakoval.
Blížil sa však deň, kedy som mal absolvovať posledné návštevy procedúr a kontrolu u pani doktorky, ktorá celé centrum viedla. V ten posledný deň som mal naplánované návštevy takto: najprv parafín, potom kontrola, cvičenie a nakoniec elektroliečba. Pracovníčka na parafíne v to ráno zúrivo telefónovala a vyzerala o dosť nervóznejšia, než obvykle. Ľahol som si na lôžko, schytal som pleskanec s parafínovou handrou po chrbte, hodila na mňa všetky tie deky a povedala mi, že ak sa do 15 minút nevráti, že mám všetko z chrbtu zhodiť na lôžko. A tak sa aj stalo. Kuchynská hruška zacengala a po robustnej pracovníčke ani stopy. Ležal som ešte takú minútku navyše, ale nakoniec som neváhal a zhodil zo seba tie handry na lôžko.Až keď som sa obliekal, tak pracovníčka prišla a iba mi poďakovala. Pozdravil som sa s ňou a išiel za paní doktorkou.
Opäť som čakal na chodbe, lebo doktorka mala pacienta a ďalší čakal u sestričky v miestnosti. Pozeral som striedavo na hodinky a na kartičku s termínmi a mal som silné obavy, že cvičenie nestihnem. Matne som si spomenul, že som dakde čítal o nejakej penalizácii za zmeškaný termín, ale dúfal som, že nebudem musieť nič platiť. Po dobrých 15 minútach som sa nakoniec dostal k pani doktorke a usúdil som, že na to cvičenie sa už nemusím ani unúvať ísť. Pani doktorka ma len uistila, že sa nič nedeje a že si mám len naplánovať s cvičiteľkou náhradný termín. Chvíľku sme sa rozprávali o procedúrach, ktoré som absolvoval a ja som nezabudol dodať, že sa mi rehabilitačné stredisko páči. Doktorka začala opäť cvakať do toho polorozobratého písacieho stroja, takže na niekoľko minút zahalila miestnosť arytmická industriálna kompozícia. Keď skončila, opäť ma požiadala, aby som sa vyzliekol do pol pása. Postavila sa za mňa a ja som na hlave ucítil jej veľké, pevné, ale stále krásne nežné ženské ruky. Pocvičila s mojou hlavou a v krku mi opäť chrúmalo. A tak, ako prvýkrát, aj teraz som sa zohol k zemi, aby mi skontrolovala celú chrbticu. Zase som si ľahol na lehátko a doktorka mi napravila stavce na chrbtici. Keď som sa obliekal, tak mi povedala, že absolvujem ešte päťkrát liečbu ultrazvukom a že to robia tam, kde aj elektroliečbu. Nezabudla na záver spomenúť služby za príplatok, aj v prípade, keby som chcel opäť napraviť nejaké stavce. Poďakoval som sa jej, rozlúčili sme sa a išiel som za mladými babami na elektroliečbu.
Prišlo mi vhod, že slečna cvičiteľka sedela vo vstupnej miestnosti, tak som sa jej hlboko ospravedlnil, že som neprišiel na cvičenie. Na to ma prekvapila, že ona už cvičenia nerobí, že je tu a že sa vymenila s inou slečnou, ktorá sa tam zrazu objavila. Tak som ju poprosil o náhradný termín, ktorý bol o 10 dní a popritom som si naplánoval aj ultrazvuk. Nakoniec som vošiel do trojky, kde mi jedna z tých najtichších slečien nasadila prísavky a spustila mašinu, na moje prekvapenie len na 4 a pol minúty. Ako keby si vypočuli moje myšlienky.
Zvláštne bolo to, že ak nerátam náhradný termín cvičenia, tak moje ďalšie návštevy rehabilitačného centra boli päťminútové. K tomu prirátať 30 minút pešo tam a 30 minút naspäť. Ale aspoň som sa z rána prešiel a vychutnával si jeseň, teda presnejšie babie leto. Posledné cvičenie som absolvoval so slečnou, ktorá mi asi dvakrát nasadzovala prísavky na elektroliečbe a bolo to asi najhoršie cvičenie, aké som tam zažil. Tá slečna, i keď dobre vyzerajúca, bola na pohľad nepríjemná a prísna. Aj cviky, ktoré sme mali robiť, zneli od nej ako príkazy nejakého lampasáka na buzerplaci. Tých 15 minút som si želal byť hocikde inde a radšej som v duchu odpočítaval 900 sekúnd. Keď to cvičenie skončilo, tak som sa s natešením rozbehol za slečnami a absolvovať liečbu ultrazvukom. Ohlásil som sa ako obvykle a nasmerovali ma do kabínky číslo päť. Prišla za mnou tá silnejšia slečna s potetovanou rukou a zrazu som pocítil akúsi zvláštnu intimitu v tej kabínke. Slečna ma požiadala, aby som sa do pol pása vyzliekol a ukázala mi, kde si mám sadnúť. Zatiahla záves a zrazu akoby nebolo nič počuť, okrem nás. Sadla si za mňa, vzala do rúk hlavicu z prístroja a namazala ju masážnou vazelínou. Zapla prístroj a hlavicou mi prechádzala po trapézach a krku. Ani už neviem ako, ale dali sme sa do rečí a začali sme konverzovať. Aj keď sa snažila držať profesionálny odstup, reagovala celkom prirodzene. Konečne normálna a neformálna konverzácia, pomyslel som si. Bolo mi však divné, že mi prechádza po krku a trapézach s tou hlavicou a nič som necítil. Uistila ma, že po chvíli by som mal ucítiť teplo z tých ultrazvukových vĺn. Priznám sa, za celých 5 minút som necítil nič a pre istotu som sa ešte ku koncu spýtal, či to má vôbec zapnuté. Prístroj zahral vtipnú melódiu, ale inú, ako na elektroliečbe. Slečna ma poprosila, aby som sa utrel a ja som zistil, že nemám u seba uterák. Tak priniesla za hrsť servítok a utrela mi chrbát sama, za čo som jej poďakoval.
Komentáre
Zverejnenie komentára