Všetci sme tak trochu "blázni" - časť X.
V balení ostalo toľko tabletiek, koľko má človek prstov na jednej ruke a pred sebou ešte posledné tri návštevy rehabilitačného strediska. Vtedajšia priateľka držala v ruke príbalový leták od liekov s účinnou látkou alprazolam a zúrivo hltala slovo za slovom. "Hovorila Ti lekárka, že máš postupne znížovať dávky?" "Nie", odpovedal som bez rozmýšľania, pretože to bola pravda. Psychiatrička mi na mesiac dala dva balíčky liekov, ktoré mi mali vydržať do najbližšej návštevy. Znudene som uhasil cigeretu a pobral sa do izby si sadnúť k počítaču, pretože som očakával e-mail s linkom na stiahnutie archívu, v ktorom sa nachádzala moja najbližšia práca pre jednu bratislavskú kapelu. Vtedajšia priateľka sa celkom potešila, pretože tvorbu tejto kapely mala ešte v tej dobe celkom rada. A potešil som sa aj ja, pretože to trojmesačné ničnerobenie mi začalo už dosť liezť na nervy.
Neplánovane som išiel k svojej obvodnej, pretože som jednoducho potreboval legálne chodiť von. Schválne som išiel doobeda, takmer tesne pred koncom ordinačných hodín, aby som nemusel zbytočne čakať aj dve hodiny v čakárni. Nemám nič proti dôchodcom, sám ním o pár desiatok rokov budem, ale ten pohľad na roztrasené tetušky, ktoré si pravidelne chodia pre lieky, ktoré ich "udržujú pri živote", kvôli ktorým chodia do čakárne ešte v čase, keď sa robia len odbery, neznesiem. Pani doktorka ma uvítala v ordinácii a vedela, že som došiel priskoro. "Prišiel som sem len kvôli tomu, či by ste mi na "péenku" nenapísali vychádzky. Aby som mohol normálne chodiť von, na poštu, na nákupy". Bez váhania mi zobrala z rúk ten zelený, značne počmáraný papier a napísala mi naň doobedné a poobedné vychádzky po dve hodiny. Poďakoval som sa jej a povedal, že v dohodnutý termín prídem, keďže budem mať po rehabilitácii a aj po prvej kontrole u psychiatričky.
Na ďalšej návšteve rehabilitačného centra som bol v bunke so slečnou, s ktorou som mal cvičenia. Sympatické mladé dievča sa dalo do rečí a vykĺzlo z nej, že je nezadaná, ale že by aj tak nemala na partnera čas, pretože je zaneprázdnená. Ja som jej povedal, že by sa s ním videla maximálne večer a ráno v posteli, ale nezabudol som dodať, že som zadaný už niekoľko rokov, ale že aj tak žijem sám. Som jednoducho ten typ, ktorý túto skutočnosť nikdy netajil a tak som častokrát odohnal potenciálne nápadníčky. Prístroj zapípal, utrel som si chrbát uterákom, ktorý som si svedomito zabalil do ruksaku, poďakoval sa slečne a rozlúčil. V to ráno som skonzumoval poslednú tabletku a do návštevy psychiatričky ostávali ešte dva dni. Vtedajšia priateľka mi v telefóne povedala, aby som zavolal psychiatričke a spýtal sa, či nebudem potrebovať tie lieky, alebo či nebude vadiť dvojdňová prestávka. Keďže bol pondelok, psychiatrička, podobne ako ostatní lekári, ordinovala až poobede. Tak som asi o jednej poobede zavolal do ambulancie a spýtal sa známeho ženského hlasu, ktoré sa v telefóne hralo na sestričku (ale bola to doktorka), že sa mi minuli lieky a či ich nebudem potrebovať. Odpoveď znela, že ak neucítim potrebu si dávať lieky, tak ich nepotrebujem.
Na druhý deň ráno som opäť išiel na rehabilitáciu a nepociťoval som žiadnu potrebu si liek dať. Všetko bolo proste v poriadku a celkom ma potešila myšlienka, že mi tie lieky pomohli a že som možno aj zdravý a súci sa vrátiť do práce. Ale ten ďalší deň, kedy som mal absolvovať poslednú návštevu rehabilitácie a kontrolu u psychiatričky, bol pekelný. Už ako som kráčal o siedmej ráno k zdravotnému stredisku, som pociťoval vnútornú nervozitu a akúsi neistotu. A keď som prišiel pred vchod rehabilitačného centra, tak som pocítil to, čomu sa nadáva úzkosť. Cítil som vnútorný strach a veru sa mi dvakrát nechcelo ísť dovnútra. Roztrasený a bojazlivý som si radšej zapálil cigaretu a ponevieral som sa obďaleč. V hlave mi behali rôzne hrôzostrašné myšlienky. Proste som sa bál. Ale povedal som si, že radšej to mať čím skôr za sebou, než tam neísť vôbec a naháňať náhradný termín. Tak som nakoniec vyklepaný a vystrašený vošiel dovnútra. Opäť mi robila ultrazvuk cvičiteľka, ale tentokrát sme si nepokecali. Mal som dosť, aby som navonok neprejavil obrovskú úzkosť a strach, ktoré so mnou lomcovali. Pretrúsil som niečo v zmysle, že mám panickú poruchu a že teraz nie som na tom dobre. Myslel som si, že to bude trvať celú večnosť, ale kupodivu ubehla celá procedúra veľmi rýchlo. Poutieral som sa, obliekol a rozhodol sa opustiť to miesto. Mladé baby ma ale zastavili a poprosili ma, aby som im odovzdal kartičku s termínmi. Snažil som sa požartovať, že by som si ho radšej nechal na pamiatku. Tak som im kartičku podal a rozlúčili sme sa. Vybehol som z centra von a rozdychával "hrôzostrašný" zážitok. Pri predstave, že niečo podobného ma čaká aj u psychiatričky, som skoro zamdlel.
Prišiel som do zdravotného strediska a hneď som si všimol razantnú zmenu: pani psychiatrička oddelila časť chodby s jej ambulanciou stenou, aby mala vlastne pre všetkých tých psychopatov, schizofrenikov, narkomanov a alkoholikov, vlastnú čakáreň. A v tej čakárni nikto nebol. Dokonca ani spoza dverí jej ambulancie nebolo počuť vravu, šťukanie do klávesnice počítača, ani hluk tlačiarne, ktorá zvykne vždy tlačiť pri každej návšteve haldu lajstrov. Netrvalo ani dve minúty a blonďavá, hnedooká, odmeraná sympoška, oblečená do iného nevkusného pulóvru, otvorila dvere a na jej tvári som zbadal falošný úsmev evokujúci radosť z návštevy. Tak som spustil mierne uponáhlaný monológ, že som druhý deň bez liekov a že dnes zažívam príšernú úzkosť. Pani doktorka poznamenala, že mi lieky nezabrali a že mi teda predpíše iné lieky. Že tieto nové lieky nie sú návykové, lebo tie, ktoré som doteraz bral, návykové sú. No normálne to teraz z nej vyliezlo. Tak vytlačila recept, ktorý si ale založila, pretože z pripravenej kôpky liekov zobrala jednu krabičku, ktorú mi dala do rúk. "Sú to antidepresíva, nie sú návykové, treba brať ale prvé štyri dni polku tabletky ráno a potom celú tabletku ráno. Uvidíme sa o mesiac."
Doma som rozbalil balenie bieloružovej krabičky, z ktorej som vytiahol príbalový leták. Na obale sa na mňa škeril zvláštny názov lieku s účinnou látkou paroxetín. Začítal som sa do siahodlhého textu a doslova som sa rozreval ako malé decko. Okamžite som zavolal vtedajšej priateľke a s plačom som jej hovoril, čo za sajrajt mám brať a že koľko má nežiadúcich účinkov. Ona ma hneď sprdla za to, že to nemám čítať a že by som to mal brať, ak sú to lieky, ktoré mi majú pomôcť. Tak som s absolútnym odporom rozpolil tabletku
a zapil biely polmesiačik niečoho, čo sa zvykne brať niekoľko mesiacov až rokov.
Pokračovanie nabudúce
Neplánovane som išiel k svojej obvodnej, pretože som jednoducho potreboval legálne chodiť von. Schválne som išiel doobeda, takmer tesne pred koncom ordinačných hodín, aby som nemusel zbytočne čakať aj dve hodiny v čakárni. Nemám nič proti dôchodcom, sám ním o pár desiatok rokov budem, ale ten pohľad na roztrasené tetušky, ktoré si pravidelne chodia pre lieky, ktoré ich "udržujú pri živote", kvôli ktorým chodia do čakárne ešte v čase, keď sa robia len odbery, neznesiem. Pani doktorka ma uvítala v ordinácii a vedela, že som došiel priskoro. "Prišiel som sem len kvôli tomu, či by ste mi na "péenku" nenapísali vychádzky. Aby som mohol normálne chodiť von, na poštu, na nákupy". Bez váhania mi zobrala z rúk ten zelený, značne počmáraný papier a napísala mi naň doobedné a poobedné vychádzky po dve hodiny. Poďakoval som sa jej a povedal, že v dohodnutý termín prídem, keďže budem mať po rehabilitácii a aj po prvej kontrole u psychiatričky.
Na ďalšej návšteve rehabilitačného centra som bol v bunke so slečnou, s ktorou som mal cvičenia. Sympatické mladé dievča sa dalo do rečí a vykĺzlo z nej, že je nezadaná, ale že by aj tak nemala na partnera čas, pretože je zaneprázdnená. Ja som jej povedal, že by sa s ním videla maximálne večer a ráno v posteli, ale nezabudol som dodať, že som zadaný už niekoľko rokov, ale že aj tak žijem sám. Som jednoducho ten typ, ktorý túto skutočnosť nikdy netajil a tak som častokrát odohnal potenciálne nápadníčky. Prístroj zapípal, utrel som si chrbát uterákom, ktorý som si svedomito zabalil do ruksaku, poďakoval sa slečne a rozlúčil. V to ráno som skonzumoval poslednú tabletku a do návštevy psychiatričky ostávali ešte dva dni. Vtedajšia priateľka mi v telefóne povedala, aby som zavolal psychiatričke a spýtal sa, či nebudem potrebovať tie lieky, alebo či nebude vadiť dvojdňová prestávka. Keďže bol pondelok, psychiatrička, podobne ako ostatní lekári, ordinovala až poobede. Tak som asi o jednej poobede zavolal do ambulancie a spýtal sa známeho ženského hlasu, ktoré sa v telefóne hralo na sestričku (ale bola to doktorka), že sa mi minuli lieky a či ich nebudem potrebovať. Odpoveď znela, že ak neucítim potrebu si dávať lieky, tak ich nepotrebujem.
Na druhý deň ráno som opäť išiel na rehabilitáciu a nepociťoval som žiadnu potrebu si liek dať. Všetko bolo proste v poriadku a celkom ma potešila myšlienka, že mi tie lieky pomohli a že som možno aj zdravý a súci sa vrátiť do práce. Ale ten ďalší deň, kedy som mal absolvovať poslednú návštevu rehabilitácie a kontrolu u psychiatričky, bol pekelný. Už ako som kráčal o siedmej ráno k zdravotnému stredisku, som pociťoval vnútornú nervozitu a akúsi neistotu. A keď som prišiel pred vchod rehabilitačného centra, tak som pocítil to, čomu sa nadáva úzkosť. Cítil som vnútorný strach a veru sa mi dvakrát nechcelo ísť dovnútra. Roztrasený a bojazlivý som si radšej zapálil cigaretu a ponevieral som sa obďaleč. V hlave mi behali rôzne hrôzostrašné myšlienky. Proste som sa bál. Ale povedal som si, že radšej to mať čím skôr za sebou, než tam neísť vôbec a naháňať náhradný termín. Tak som nakoniec vyklepaný a vystrašený vošiel dovnútra. Opäť mi robila ultrazvuk cvičiteľka, ale tentokrát sme si nepokecali. Mal som dosť, aby som navonok neprejavil obrovskú úzkosť a strach, ktoré so mnou lomcovali. Pretrúsil som niečo v zmysle, že mám panickú poruchu a že teraz nie som na tom dobre. Myslel som si, že to bude trvať celú večnosť, ale kupodivu ubehla celá procedúra veľmi rýchlo. Poutieral som sa, obliekol a rozhodol sa opustiť to miesto. Mladé baby ma ale zastavili a poprosili ma, aby som im odovzdal kartičku s termínmi. Snažil som sa požartovať, že by som si ho radšej nechal na pamiatku. Tak som im kartičku podal a rozlúčili sme sa. Vybehol som z centra von a rozdychával "hrôzostrašný" zážitok. Pri predstave, že niečo podobného ma čaká aj u psychiatričky, som skoro zamdlel.
Prišiel som do zdravotného strediska a hneď som si všimol razantnú zmenu: pani psychiatrička oddelila časť chodby s jej ambulanciou stenou, aby mala vlastne pre všetkých tých psychopatov, schizofrenikov, narkomanov a alkoholikov, vlastnú čakáreň. A v tej čakárni nikto nebol. Dokonca ani spoza dverí jej ambulancie nebolo počuť vravu, šťukanie do klávesnice počítača, ani hluk tlačiarne, ktorá zvykne vždy tlačiť pri každej návšteve haldu lajstrov. Netrvalo ani dve minúty a blonďavá, hnedooká, odmeraná sympoška, oblečená do iného nevkusného pulóvru, otvorila dvere a na jej tvári som zbadal falošný úsmev evokujúci radosť z návštevy. Tak som spustil mierne uponáhlaný monológ, že som druhý deň bez liekov a že dnes zažívam príšernú úzkosť. Pani doktorka poznamenala, že mi lieky nezabrali a že mi teda predpíše iné lieky. Že tieto nové lieky nie sú návykové, lebo tie, ktoré som doteraz bral, návykové sú. No normálne to teraz z nej vyliezlo. Tak vytlačila recept, ktorý si ale založila, pretože z pripravenej kôpky liekov zobrala jednu krabičku, ktorú mi dala do rúk. "Sú to antidepresíva, nie sú návykové, treba brať ale prvé štyri dni polku tabletky ráno a potom celú tabletku ráno. Uvidíme sa o mesiac."
Doma som rozbalil balenie bieloružovej krabičky, z ktorej som vytiahol príbalový leták. Na obale sa na mňa škeril zvláštny názov lieku s účinnou látkou paroxetín. Začítal som sa do siahodlhého textu a doslova som sa rozreval ako malé decko. Okamžite som zavolal vtedajšej priateľke a s plačom som jej hovoril, čo za sajrajt mám brať a že koľko má nežiadúcich účinkov. Ona ma hneď sprdla za to, že to nemám čítať a že by som to mal brať, ak sú to lieky, ktoré mi majú pomôcť. Tak som s absolútnym odporom rozpolil tabletku
a zapil biely polmesiačik niečoho, čo sa zvykne brať niekoľko mesiacov až rokov.
Pokračovanie nabudúce
Komentáre
Zverejnenie komentára