Všetci sme tak trochu "blázni" - časť VIII.
Veľmi veľa som spával. Častokrát som sa zobudil až na obed a poobede som pokračoval v spánku ďalej. Tabletky s účinnou látkou alprazolam ma úplne ukľudňovali. Ráno som sa budil len vtedy, ak som išiel na rehabilitáciu. A aj to som sa budil až na tretí-štvrtý pokus. Posteľ ma oveľa viac priťahovala. Aj za počítačom som trávil čoraz menej času. Radšej som ležal v posteli a hral som hry na handheld videohernej konzole. Ale keď som musel ísť na rehabilitáciu, či som chcel, alebo nechcel, tú posteľ som opustiť musel. Horko-ťažko som sa dovliekol spotený po extrémne živom sne do kuchyne, aby som si doprial rannú cigaretku a potom som podobne ťažko kráčal do kúpeľne, kde som musel vykonávať tú otravnú činnosť: rannú očistu v sprche, čistenie zubov, umytie tváre a vlasov a nakoniec nanesenie anti-perspirantu do podpazušia. Aj keď som sa osviežil, stále som bol rovnaká mátoha. Nič sa mi nechcelo a bolo mi to úplne jedno.
Robilo mi problém aj obliecť sa. Sotva som sa udržal na nohách, keď som si obliekal nohavice a radšej som klesol zadkom na posteľ a hodnú chvíľu som totálne vypnutý sedel bez akejkoľvek činnosti. Tie gate som si nejak nasilu nakoniec nasadil a pozapínal gombíky. Vonku síce svietilo ešte jasné slnko, ale už sa ochladilo, veru, jeseň už prišla. To leto som si absolútne neužil a to ma v kútiku duše štvalo. Tak som si musel na tričko obliecť aj mikinu a pre istotu aj ľahkú prechodnú bundu.
Po úmornej činnosti, ktorá mi namiesto obligátnych 15 minút, trvala skoro hodinu, som nakoniec vyšiel von z domu a vyštartoval smer rehabilitačné stredisko. V hlave som si vypočítal približný čas príchodu a usúdil som, že budem mať pár minút k dobru. Časť tej trasy bola rovnaká, ako keď som chodil k obvodnej na kontroly, tak som letmo sledoval trojicu ľudí, ktorá ako vždy trávila chvíľku pred ich kanceláriou v panelovom dome, ako popíjajú kávu a vychutnávajú si šluky z cigariet na sviežom vzduchu. Už som mal pocit, že sa dobre poznáme, tak sme sa v duchu pozdravili, aj keď navonok sme sa vôbec nevšímali. Tá potmavšia slečna mala opäť nevkusný make-up, nie nepodobný ženám vykonávajúcich najstaršie remeslo na vychytených výpadovkách do mesta.
Prístup k zdravotnému stredisku je z tej strany, z ktorej som prišiel, ako keby nedokončený z hromadnej panelovej zástavby. Chýba tam totiž nejaký rozumný chodník. Betónová prístupová cesta, ktorá je tam podľa mňa len provizórne už od 80. rokov, už má tendenciu robiť autám defekty, ako je hrboľatá a ostrá od vylúpnutých kamienkov. Ešte desať minút. Dal som si rýchlo jednu cigaretku a letmo som sledoval pred vchodom do rehabilitačného centra, akí ľudia vchádzajú a vychádzajú. Elegantne som zahasil cigaretu do pripraveného popolníka a vkročil dovnútra. Pripravený zo svojej prvej návštevy som sa pri vstupe prezul do "crocsov", tenisky som si zbalil do igelitky a vložil do ruksaku, kde bol aj uterák a vošiel na chodbu, pred ktorou už sedela skupinka ľudí. Trošku ma zarazilo, pretože som si myslel, že tie cvičenia krku budem robiť sám s tou sympatickou inštruktorkou, ale nakoniec som mávol rukou a čakal, kedy sa otvoria dvere. "Spolubojovníci" sa po otvorení dverí nahrnuli do vnútra malej miestnosti a húfne sa v rohu miestnosti prezúvali. Ja som si len odložil na vešiak veci a spýtal sa cvičiteľky, kam si mám ľahnúť, alebo sadnúť. Ukázala mi na stoličku bez opierky a podávajúc jej do ruky kartičku s termínami, som si sadol. Kým sa dámy prezuli z nepohodlných čižiem, sme už celé mužské osadenstvo sedeli na stoličkách. Pre dámy už ostali len fitlopty. Cvičiteľka si sadla oproti nám na fitloptu a ukázala nám prvé cvičenie, ktoré sme mali po nej zopakovať. Musím uznať, že tie pohyby hlavou boli dosť ťažké a cítil som každý sval na krku. Po chvíli to už bolelo a modlil som sa, aby nám povedala, že stačí. "Spolubojovníkom" to ale veru nešlo a tak chodila ku každému a ukazovala, ako sa má ten cvik robiť. Nakoniec nás zastavila, rozdala "gumený šál" a začali sme robiť ďalší cvik. Ku krku sa pridala bolesť aj hornej časti chrbtice a rúk. A to otáčanie hlavou čo najviac vpravo alebo vľavo... Ešte nám ukázala jeden cvik a po 15 minútach sa celé to trápenie skončilo. Dohodla si s každým termín ďalšieho stretnutia, dámy sa zas presunuli do toho maličkého rohu opäť si obuť tie čižmy, zatiaľ čo ja som v "crocsoch" vyštartoval na ďalšiu procedúru.
V tej miestnosti bola tá otrasná dlažba a obklady ako zo závodnej kuchyne. Rôzne lehátka, vane so špeciálnymi sprchovacími hlavicami a malé elektronické vaničky na nohy. Robustnejšia pani v stredných rokoch neprejavovala navonok žiadne emócie, mala doslova kamenný výraz v tvári i keď žartovala, i keď prejavovala hnev. Slušne a opatrne som ju pozdravil, podal som jej kartičku a s tichým hláskom som oznámil, že som prišiel na ten parafín. Do toho momentu som nevedel, čo to je a myslel som si, že mi dajú na chrbát nejakú tmavohnedú gebuzinu podobnú liečivému bahnu. Obrovská rehabilitačná pracovníčka, z ktorej sršal rešpekt, mi ukázala miestnosť, čo som sa dovtípil, že procedúra sa bude vykonávať tam. Boli tam len tri lehátka, dačo, čo sa podobalo na starú 70 ročnú Tatramatku a jedno ošuntené rádio, v ktorom hrali "zaručene najlepšie hity". Žiadne plenty, za ktorými by som sa vyzliekol. Pracovníčka ma uistila, že ešte si mikinu dávať dole nemusím, že mi urobí prístrojovú masáž. Tak som si ľahol na lehátko, ktoré mi vybrala a čakal, čo sa bude diať. Poznáte ten pocit, kedy očakávate nejaký kvalitný prístroj z fachu a vybafnú na vás tým najhorším plastovým šmejdom "made in somewhere in poor asia area" z trhoviska? Tak to bol ten prístroj na tú sľúbenú masáž. Kus plastu s elektromotorčekom, ktorý vibroval v tej masážnej hlavici. Prechádzala mi s ním po chrbáte tak, ako keby zúrivo žehlila niekomu košeľu. Z toho vibrovania som nemal nič, ale aspoň mi vytrhala z mikiny všetky tie žmolky. Keď po minúte prestala (hej, tak krátko), tak mi oznámila, aby som sa do pol pása vyzliekol. Ľahol som si na brucho, ruky som mal pri tele a čakal, čo sa bude diať. Začul som len otvorenie poklopu, zvuk žmýkania nejakej veľkej handry a potom som zacítil, ako mi dačo vlhké pristálo na chrbáte a bolo to príjemne teplé. Pracovníčka ma potom prikryla asi troma vrstvami nejaký diek a nastavila kuchynský časovač v tvare hrušky. Opustila miestnosť a ja som si 15 minút vychutnával hudobné peklo, hrajúce z toho zašušťaného rádia a cítil som pach sviečkového vosku. Už som teda zistil, čo je ten parafín, nie nadarmo sa vraví, že človek sa učí celý život.
Hruška zacengala a pracovníčka sa dorútila do miestnosti ako tank. Dávala mi z chrbta preč všetky tie deky a handry takým spôsobom, že mi skoro stiahla celú kožu. Parafín mi fajnovo uschol, takže som si uterákom utieral chrbát, z ktorého sa sypali kúsky vosku. Bleskovo som sa obliekol a vybral som sa na tretiu procedúru. Vo vstupnej miestnosti sedeli samé sympatické mladé baby vo veku tak maximálne 25 rokov. Aj jedna taká silnejšia a potetovaná na ruke, bola inak v tvári veľmi sympatická, čo inak nezvyknem povedať o každej potetovanej žene. Ten pohľad ma aj celkom pozitívne naladil, takže som slušne pozdravil ešte medzi dverami a povedal, že na ten a ten čas idem, a zažartoval som, na elektrošoky. Jedna modrooká odfarbená blondína sa začala hihňať, spýtala sa na moje meno a po mojej kladnej odpovedi mi povedala, aby som išiel do trojky. Myslela tým dvojicu lehátok za plentou, medzi ktorými bol na stolíku prístroj podobný nejakému elektrotechnickému prístroju. Opäť som sa vyzliekol do pol pása a vytriasol zo seba zbytky vosku. Vysmiata blondínka prišla za mnou, oznámila mi, aby som si ľahol na brucho a sadla si pri mne. Jej smiech už vystriedal len milý úsmev a zobrala do rúk prísavky, v ktorých boli kontaktné plôšky a nasadila mi ich na krk. Zapla prístroj a povedala mi, aby som oznámil, kedy to už bude neúnosné. Pomaly otáčala potenciometer a na displeji sa zobrazovala voltáž. Najprv to trošku brnelo, potom šteklilo a keď to už začalo štípať, tak som sa ohlásil a bloncka teda znížila napätie a zapla na prístroji časovač, ktorý začal odrátavať 6 minút.
Prístroj zahral vtipnú melódiu, akokeby zo starého mobilného telefónu a vysmiata blondínka sa objavila. Na prístroji otočila potenciometrom a uvoľnili sa prísavky, ktoré som mal na krku. Procedúra to bola veru zaujímavá, ale ku koncu už dosť otravná. Myslím, že 4 minúty bohate stačia. Ale či mi to pomohlo, nemohol som potvrdiť. Blondínka ma zbavila tej "ťarchy" a nechala ma, aby som sa obliekol. Keď som prišiel do tej vstupnej miestnosti, doplnili mi ďalší termín, ktorý bol obdeň. Zase sa mi spojili procedúry, aby išli tesne po sebe. Pozdravil som sa s nimi a celkom vysmiaty som sa pobral domov. Nejak som si zrátal, že keď absolvujem všetky procedúry, tak to bude trvať aj dva týždne. Slniečko aj začalo trošku hriať, tak som si rozopol bundu a vychutnával si cestu. Cítil som sa blažene.
Robilo mi problém aj obliecť sa. Sotva som sa udržal na nohách, keď som si obliekal nohavice a radšej som klesol zadkom na posteľ a hodnú chvíľu som totálne vypnutý sedel bez akejkoľvek činnosti. Tie gate som si nejak nasilu nakoniec nasadil a pozapínal gombíky. Vonku síce svietilo ešte jasné slnko, ale už sa ochladilo, veru, jeseň už prišla. To leto som si absolútne neužil a to ma v kútiku duše štvalo. Tak som si musel na tričko obliecť aj mikinu a pre istotu aj ľahkú prechodnú bundu.
Po úmornej činnosti, ktorá mi namiesto obligátnych 15 minút, trvala skoro hodinu, som nakoniec vyšiel von z domu a vyštartoval smer rehabilitačné stredisko. V hlave som si vypočítal približný čas príchodu a usúdil som, že budem mať pár minút k dobru. Časť tej trasy bola rovnaká, ako keď som chodil k obvodnej na kontroly, tak som letmo sledoval trojicu ľudí, ktorá ako vždy trávila chvíľku pred ich kanceláriou v panelovom dome, ako popíjajú kávu a vychutnávajú si šluky z cigariet na sviežom vzduchu. Už som mal pocit, že sa dobre poznáme, tak sme sa v duchu pozdravili, aj keď navonok sme sa vôbec nevšímali. Tá potmavšia slečna mala opäť nevkusný make-up, nie nepodobný ženám vykonávajúcich najstaršie remeslo na vychytených výpadovkách do mesta.
Prístup k zdravotnému stredisku je z tej strany, z ktorej som prišiel, ako keby nedokončený z hromadnej panelovej zástavby. Chýba tam totiž nejaký rozumný chodník. Betónová prístupová cesta, ktorá je tam podľa mňa len provizórne už od 80. rokov, už má tendenciu robiť autám defekty, ako je hrboľatá a ostrá od vylúpnutých kamienkov. Ešte desať minút. Dal som si rýchlo jednu cigaretku a letmo som sledoval pred vchodom do rehabilitačného centra, akí ľudia vchádzajú a vychádzajú. Elegantne som zahasil cigaretu do pripraveného popolníka a vkročil dovnútra. Pripravený zo svojej prvej návštevy som sa pri vstupe prezul do "crocsov", tenisky som si zbalil do igelitky a vložil do ruksaku, kde bol aj uterák a vošiel na chodbu, pred ktorou už sedela skupinka ľudí. Trošku ma zarazilo, pretože som si myslel, že tie cvičenia krku budem robiť sám s tou sympatickou inštruktorkou, ale nakoniec som mávol rukou a čakal, kedy sa otvoria dvere. "Spolubojovníci" sa po otvorení dverí nahrnuli do vnútra malej miestnosti a húfne sa v rohu miestnosti prezúvali. Ja som si len odložil na vešiak veci a spýtal sa cvičiteľky, kam si mám ľahnúť, alebo sadnúť. Ukázala mi na stoličku bez opierky a podávajúc jej do ruky kartičku s termínami, som si sadol. Kým sa dámy prezuli z nepohodlných čižiem, sme už celé mužské osadenstvo sedeli na stoličkách. Pre dámy už ostali len fitlopty. Cvičiteľka si sadla oproti nám na fitloptu a ukázala nám prvé cvičenie, ktoré sme mali po nej zopakovať. Musím uznať, že tie pohyby hlavou boli dosť ťažké a cítil som každý sval na krku. Po chvíli to už bolelo a modlil som sa, aby nám povedala, že stačí. "Spolubojovníkom" to ale veru nešlo a tak chodila ku každému a ukazovala, ako sa má ten cvik robiť. Nakoniec nás zastavila, rozdala "gumený šál" a začali sme robiť ďalší cvik. Ku krku sa pridala bolesť aj hornej časti chrbtice a rúk. A to otáčanie hlavou čo najviac vpravo alebo vľavo... Ešte nám ukázala jeden cvik a po 15 minútach sa celé to trápenie skončilo. Dohodla si s každým termín ďalšieho stretnutia, dámy sa zas presunuli do toho maličkého rohu opäť si obuť tie čižmy, zatiaľ čo ja som v "crocsoch" vyštartoval na ďalšiu procedúru.
V tej miestnosti bola tá otrasná dlažba a obklady ako zo závodnej kuchyne. Rôzne lehátka, vane so špeciálnymi sprchovacími hlavicami a malé elektronické vaničky na nohy. Robustnejšia pani v stredných rokoch neprejavovala navonok žiadne emócie, mala doslova kamenný výraz v tvári i keď žartovala, i keď prejavovala hnev. Slušne a opatrne som ju pozdravil, podal som jej kartičku a s tichým hláskom som oznámil, že som prišiel na ten parafín. Do toho momentu som nevedel, čo to je a myslel som si, že mi dajú na chrbát nejakú tmavohnedú gebuzinu podobnú liečivému bahnu. Obrovská rehabilitačná pracovníčka, z ktorej sršal rešpekt, mi ukázala miestnosť, čo som sa dovtípil, že procedúra sa bude vykonávať tam. Boli tam len tri lehátka, dačo, čo sa podobalo na starú 70 ročnú Tatramatku a jedno ošuntené rádio, v ktorom hrali "zaručene najlepšie hity". Žiadne plenty, za ktorými by som sa vyzliekol. Pracovníčka ma uistila, že ešte si mikinu dávať dole nemusím, že mi urobí prístrojovú masáž. Tak som si ľahol na lehátko, ktoré mi vybrala a čakal, čo sa bude diať. Poznáte ten pocit, kedy očakávate nejaký kvalitný prístroj z fachu a vybafnú na vás tým najhorším plastovým šmejdom "made in somewhere in poor asia area" z trhoviska? Tak to bol ten prístroj na tú sľúbenú masáž. Kus plastu s elektromotorčekom, ktorý vibroval v tej masážnej hlavici. Prechádzala mi s ním po chrbáte tak, ako keby zúrivo žehlila niekomu košeľu. Z toho vibrovania som nemal nič, ale aspoň mi vytrhala z mikiny všetky tie žmolky. Keď po minúte prestala (hej, tak krátko), tak mi oznámila, aby som sa do pol pása vyzliekol. Ľahol som si na brucho, ruky som mal pri tele a čakal, čo sa bude diať. Začul som len otvorenie poklopu, zvuk žmýkania nejakej veľkej handry a potom som zacítil, ako mi dačo vlhké pristálo na chrbáte a bolo to príjemne teplé. Pracovníčka ma potom prikryla asi troma vrstvami nejaký diek a nastavila kuchynský časovač v tvare hrušky. Opustila miestnosť a ja som si 15 minút vychutnával hudobné peklo, hrajúce z toho zašušťaného rádia a cítil som pach sviečkového vosku. Už som teda zistil, čo je ten parafín, nie nadarmo sa vraví, že človek sa učí celý život.
Hruška zacengala a pracovníčka sa dorútila do miestnosti ako tank. Dávala mi z chrbta preč všetky tie deky a handry takým spôsobom, že mi skoro stiahla celú kožu. Parafín mi fajnovo uschol, takže som si uterákom utieral chrbát, z ktorého sa sypali kúsky vosku. Bleskovo som sa obliekol a vybral som sa na tretiu procedúru. Vo vstupnej miestnosti sedeli samé sympatické mladé baby vo veku tak maximálne 25 rokov. Aj jedna taká silnejšia a potetovaná na ruke, bola inak v tvári veľmi sympatická, čo inak nezvyknem povedať o každej potetovanej žene. Ten pohľad ma aj celkom pozitívne naladil, takže som slušne pozdravil ešte medzi dverami a povedal, že na ten a ten čas idem, a zažartoval som, na elektrošoky. Jedna modrooká odfarbená blondína sa začala hihňať, spýtala sa na moje meno a po mojej kladnej odpovedi mi povedala, aby som išiel do trojky. Myslela tým dvojicu lehátok za plentou, medzi ktorými bol na stolíku prístroj podobný nejakému elektrotechnickému prístroju. Opäť som sa vyzliekol do pol pása a vytriasol zo seba zbytky vosku. Vysmiata blondínka prišla za mnou, oznámila mi, aby som si ľahol na brucho a sadla si pri mne. Jej smiech už vystriedal len milý úsmev a zobrala do rúk prísavky, v ktorých boli kontaktné plôšky a nasadila mi ich na krk. Zapla prístroj a povedala mi, aby som oznámil, kedy to už bude neúnosné. Pomaly otáčala potenciometer a na displeji sa zobrazovala voltáž. Najprv to trošku brnelo, potom šteklilo a keď to už začalo štípať, tak som sa ohlásil a bloncka teda znížila napätie a zapla na prístroji časovač, ktorý začal odrátavať 6 minút.
Prístroj zahral vtipnú melódiu, akokeby zo starého mobilného telefónu a vysmiata blondínka sa objavila. Na prístroji otočila potenciometrom a uvoľnili sa prísavky, ktoré som mal na krku. Procedúra to bola veru zaujímavá, ale ku koncu už dosť otravná. Myslím, že 4 minúty bohate stačia. Ale či mi to pomohlo, nemohol som potvrdiť. Blondínka ma zbavila tej "ťarchy" a nechala ma, aby som sa obliekol. Keď som prišiel do tej vstupnej miestnosti, doplnili mi ďalší termín, ktorý bol obdeň. Zase sa mi spojili procedúry, aby išli tesne po sebe. Pozdravil som sa s nimi a celkom vysmiaty som sa pobral domov. Nejak som si zrátal, že keď absolvujem všetky procedúry, tak to bude trvať aj dva týždne. Slniečko aj začalo trošku hriať, tak som si rozopol bundu a vychutnával si cestu. Cítil som sa blažene.
Komentáre
Zverejnenie komentára