Zudarové vinylové tipy #4
Dnešným dielom sa výnimočne pozrieme na dva albumy jedného interpréta. A samozrejme sa po predošlých článkov vrátime naspäť do Československa, resp. do Francúzska. Ladies and gentlemen, hraje a zpívá skupina Olympic.
Olympic - Pták Rosomák (1969) - Supraphon
Skupina vznikla v roku 1962 ešte pod názvom Karkulka (KARlínsky KULturní KAbaret) a o rok neskôr bola premenovaná na súčasný názov Olympic. Predlohou tohto názvu bol klub Olympik, sídliaci na Spálenej ulici v Prahe. Skupina sa v prvopočiatkoch špecializovala na hranie prevzatých rokenrolových vecí 50. rokov a doprevádzala rôznych spevákov, ako napr. Pavel Bobek, Miki Volek, Pavel Sedláček, či Yvonne Přenosilová. Postupom času sa však preklenuli na súčasnú zahraničnú tvorbu. Už v tej dobe hrali v kapele ľudia, ktorí boli súčasťou tzv. zlatej formácie: gitarista Petr Janda (1941), klavírista Miroslav Berka (1944-1987) a basgitarista Pavel Chrastina (1940). Vo vtedajšom Československu bolo zvykom, že sa zostava hráčov v kapele veľmi často menila a tak aj v tejto skupine prichádzali a odchádzali ľudia, i v dobe, keď dosiahli svoje prvé komerčné úspechy. Na otázku prečo to bolo tak, nejestvuje konkrétna odpoveď. Možno to bolo aj tým, že členovia považovali hranie skôr za koníček, než chlebíček, či názorová rôznorodosť, či neschopnosť vyvíjať sa po tvorivej stránke. Možno to bolo aj tou neľahkou dobou, ktorá nepriala spočiatku, či v období normalizácie, vývoju a prezentácie rockovej a bigbítovej hudby.
Skupina teda robila "beglajťákov" rôznym spevákom a hrali spočiatku výlučne prevzanú tvorbu, či v pôvodnej angličtine, alebo prespievané v češtine. A od roku 1964 dostali možnosť nahrávať a vydávať prvé single. Takto vyšiel napr. prvý singel, ktorý aspoň trošku priblížil vtedajším obyvateľom tvorbu skupiny The Beatles, o ktorú bol aj v Československu obrovský záujem. Pieseň "From Me To You" sa v češtine volala "Adresát neznámý" a dvojhlasom ju naspieval Karel Gott. Na druhej strane singlu prespievala srdcervúcu baladu "I'm Sorry" do češtiny Yvonne Přenosilová pod názvom "Roň slzy" (paradoxne na ten istý podklad túto pieseň naspievala vtedy začínajúca Helena Vondráčková, ale nahrávka sa nepoužila a pôvodný master sa premazal - ale existuje horšia kópia tejto nahrávky, ktorá vyšla v roku 1996 na CD). Ale na singli nebola žiadna zmienka o skupine Olympic, namiesto toho je tam napísané Taneční orchestr Čs. rozhlasu. Netrvalo dlho a na ďalších singloch, ktoré vyšli ešte v roku 1964 a o rok neskôr, už názov Olympic figuruje. Kapela zažíva prvé úspechy a stihla získať status "najlepšia československá beatová skupina".
Práve v roku 1965 nastal pre kapelu určitý zlom. Petr Janda, ktorý prevzal po zakladateľovi a saxofónistovi Miloslavovi Růžkovi funkciu frontmana kapely, navštívil pražské vystúpenie bratislavskej skupiny The Beatmen. To, čo na vystúpení zažil, práve podmienilo ďalšie smerovanie Olympicu ako takého. The Beatmen, na čele s Dežom Ursínym, sa vytiahli pred pražákmi vlastnou tvorbou, ktorá bola dovtedy v beatovej sfére absolútne ignorovaná. Spievali aj po anglicky, aj po slovensky. Aj Jiří Černý napísal do časopisu recenziu s názvom "Lepší než Olympic?" Práve toto vystúpenie spôsobilo to, že v kapele došlo k razantnej zmene: skladať a hrať vlastné veci a v češtine. A tak po vzore The Beatles, vznikol v Olympicu skladateľsko-textársky tandem Janda-Chrastina. Ale ešte predtým, prakticky v čerstvom ošiali, vyšla na singli prvá vlastná vec, ešte v angličtine: "Mary (I Must Play)". No prvým singlom v češtine, zložený tandemom Janda-Chrastina, ktorý ešte v decembri 1965 vyšiel, bol doslova prvý poriadny a dodnes nesmrteľný hit "Dej mi víc své lásky".
V priebehu roku 1966 sa už skupina definitívne zbavila nálepky "beglajťákov", keď sa rozlúčili s posledným spevákom, ktorého doprevádzali, s Miki Volkom. S ostatnými sa rozlúčili ešte rok predtým. Nastali aj posledné zmeny v zostave a na sklonku roku 1965 vznikla tzv. zlatá zostava: Petr Janda - sólová gitara a spev, Ladislav Klein (1944) - doprovodná gitara a spev, Pavel Chrastina - basová gitara a spev, Miroslav Berka - klavír a klávesy a Jan Antonín Pacák (1941-2007) - bicie a spev. V roku 1966 už začal vznikať prvý materiál, ktorý sa objavil na ich prvej dlhohrajúcej platni. Vlastne, to bol vôbec prvý československý rockový, resp. bigbítový album vôbec. Zatiaľ však museli stačiť kapele občasné single, rozhlasové nahrávky a občasne-príležitostne aj špeciálne nahrávky pre exportné výberovky "Night Club '66" a "Night Club '67". Práve na prvom menovanom sampleri, ktorý sa dostal do všetkých kútov sveta, len v Československu ho bolo ako šafránu, sa objavili nanovo nahraté singlovky z roku 1965 v stereu. "Mary (I Must Play)" je na sampleri v miernejšom tempe, "Dej mi víc své lásky" naspievali pre zmenu po nemecky ako "Oh Darling Küss Mich Mehr" a v piesni "Cinderella", tiež v nemčine, poslednýkrát doprevadili Mikiho Volka.
V roku 1967 dostali možnosť nahrávať vtedy v najkvalitnejšom nahrávacom štúdiu, ktoré sídlilo v bývalom kostole v Dejviciach (štúdio zaniklo koncom 70. rokov). Pôvodný zámer bolo vydať postupne sériu stereofónnych singlov, po ktorých začal byť v tomto roku zvýšený záujem u členov HiFi klubu. Práve dejvické štúdio Supraphonu bolo pre stereofónne nahrávky priam určené. Na jar vyšiel prvý singel, bohužiaľ omylom ešte mono: "Želva" a "Snad jsem to zavinil já" na druhej strane. Nakoniec však z nahrávok, ktoré začali postupne v štúdiu vznikať, vyšiel nápad ich dať na dlhohrajúcu platňu. A tak vyšiel v lete ešte singel "Bloud král" a "Zahoď lásku" na B strane a na sampleri "Night Club '67" posledné anglicky spievané veci tejto zostavy nahraté v ČSSR: anglické verzie "Bloud král" a "Snad jsem to zavinil já": "Thoughs of a Foolish Boy" a "Please Don't Leave Me".
V Československu boli dlhé čakacie doby na vydanie nahratého materiálu na dlhohrajúcej platni. A tak nahrávky vyšli často o rok až dva neskôr. Podobne to bolo aj s prvým albumom Želva. Keď tento album v prvej polovici roku 1968 vyšiel, kapela už mala dávno iný repertoár a vznikli aj prvé nahrávky skladieb pre následujúci album. Želva ale spôsobila doslova ošiaľ a revolúciu. Bubeník Jan Antonín Pacák, inak vyštudovaný ako umelecký maliar, výtvarník a grafik, navrhol práve obal pre album, ktorý vyšiel bohužiaľ len pri prvom náklade. Ostatné náklady vychádzali na dovtedy bežných univerzálnych obaloch s nápisom Supraphon. Takisto aj pomer mono a stereo verzií bol v neprospech tých dvojkanálových. Dokonca po roku 1970 už nevznikli ďalšie repressy a tak si do roku 1991 poležal v trezore. Album sa stal vyhľadávanou raritou, či už kvôli obalu, alebo kvôli stereo verzii. V roku 2013 po 45 rokoch sa Supraphon snažil napraviť chybu z minulosti a urobili novú reedíciu vinylu s Pacákovým obalom a v stereu. Bohužiaľ ale použili nie veľmi podarený remaster z roku 2004.
Nechcel som ale písať o prvom albume, ktorý je mnohými považovaný za vôbec to najlepšie, čo od skupiny Olympic vzniklo. Ja ho osobne za najlepší ani nepovažujem. Bol to kompilát starších vecí, nahraný bol v ťažkých podmienkach skostnatelého systému, kedy zapnúť booster sa rovnalo dostať trošku "hubovej" polievky od zvukových inžinierov. Ale jeho úspech podmienil možnosť nahrať ten druhý, pre mňa najlepší (a vlastne posledný v zlatej zostave): Pták Rosomák. Prvou nahrávkou z albumu, ktorá sa ešte v roku 1968 objavila na singloch, bola pokusná fúzia bigbítu s tanečným orchestrom. Predobrazom bola skladba "Got To Get You Into My Life" od skupiny The Beatles. Skladba "Krásná neznámá" mala tendenciu zabodovať u fanúšikov stredného prúdu a Olympici sa rozhodli, že ju dajú do súťaže festivalu Bratislavská Lýra. Neúspešne. Jedinou potechou bolo, že ako bigbiťáci bodovali u mládeže. Aj v nahrávacom štúdiu sa napätá atmosféra z roku 1967 uvoľnila a tak mohli "beztrestne" experimentovať. Pripravili sa niektoré skladby a v lete odišli Olympici na turné do Francúzska. Písal sa august 1968. Práve tam sa dozvedeli o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy a rozhodovali, čo s nimi bude ďalej, či ostanú, alebo sa vrátia do Československa. Francúzi sa začali o "chudákov z okupovanej krajiny" zaujímať a nahrali tam, pre istotu pod zmeneným názvom Five Travellers štvorpesničkové EP (o francúzskych nahrávkach viac rozpíšem nižšie).
Nakoniec sa na jeseň rozhodli vrátiť sa naspäť a pokračovať v nahrávaní ďalšieho albumu. Situácia bola v Československu nejasná, ale ešte uvoľnená a tak vznikla rovnomenná skladba "Pták Rosomák", ktorej text bol na vtedajšie pomery tak bláznivý, že rozhorčení školskí profesori volali do rozhlasu a Supraphonu a žiadali jej okamžité stiahnutie. Avšak v dejvickom štúdiu vznikali aj šialenejšie nahrávky, ktoré tiež na tú dobu pôsobili až anarchisticky, ako napr. "Čekám na zázrak", kde v úvode zaznie z úst azda najväčšieho "blázna" v kapele Jana Antonína Pacáka nezmyselná veta pripomínajúcu maďarčinu, "Ikarus Blues" čoby prvá československá beatová nahrávka s indickým sitarom, "O půlnoci", ktorého bridge je doplnený šialenými pazvukmi a krokmi, či naopak úplne odlišná skladba "Pohřeb své vlastní duše", ktorá je tak depresívna a beznádejná, že cenzori museli po roku 1970 celý album, považovaný aj za prvý československý pokus o psychedéliu, zakázať.
Na tomto albume sa, okrem rôznych náhodných výkrikov a pazvukov, prejavil Jan Antonín Pacák aj ako sólový spevák, keď mu Janda s Chrastinom zverili pieseň "Everybody", ktorá mu, i napriek neškolenému a nevytrénovanému hlasu, pasovala. Svojim prejavom tak zaujal ostatných členov, že mu zverili ešte na sklonku jeho pôsobenia v kapele naspievať ďalšie piesne (napr. "Bon Soir Mademoiselle Paris" - autobiografická pieseň o tom, čo zažili Olympici v rokoch 1968 a 1969 vo Francúzsku).
Pták Rosomák vyšiel, keď už Pavel Chrastina nebol v kapele, ktorého nahradil Jan Hauser (1948). Obal albumu bol opäť vytvorený Pacákom a po vzore albumu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band obsahoval vystrihovačku. Keďže sa album pohyboval viac v alternatívnych, než komerčných vodách, vyšiel pod hlavičkou Gramofonového klubu v obmedzenom množstve. Len časť toho malého nákladu bola určená do bežného predaja v podnikových predajniach. Ako som spomínal vyššie, album bol na vtedajšiu dobu a pomery až tak anarchistický a šialený (čo samozrejme dnes tak neznie), že ho na počiatku normalizácie neodporúčili a putoval do trezoru. A ak sa uvažovalo neskôr o jeho reedícii, tak jeho opätovné vydanie bolo znemožnené tým, že na počiatku 80. rokov Pavel Chrastina emigroval a všetky piesne, ktorým napísal text, sa stali tiež zakázanými. Album sa dočkal reedície až v roku 1990, kedy vyšiel vo veľkom náklade na vinyloch, kazetách a CD. Práve tieto reedičné vinyly so schématickým čiernobielym obalom edície Trezor sú v antikvariátoch a na aukciách najviac zastúpené a častokrát stoja len zopár eur. Pôvodné vydanie s bledomodrým obalom, ktorý je inšpirovaný obalom albumu Revolver skupiny Beatles (koláž s tvárami členov Olympicu, kde jednu tvár predstavuje Mona Lisa), sa spolu s neporušenou vystrihovačkou považuje už za raritu. Ja sa zatiaľ môžem pochváliť len trezoráckym vydaním, no už dlhší čas hľadám na aukciách pôvodné vydanie s vystrihovačkou, najlepšie stereofónne.
UPDATE: Pôvodné stereofónne vydanie s vystrihovačkou už je súčasťou mojej zbierky.
Album v digitálnej podobe, doplnený o bonusový materiál, si môžete zakúpiť a stiahnúť vo formáte flac tu.
Olympic /The Travellers/ - Back To Love (2011) - Best IA
Vrátime sa späť do leta roku 1968, keď sa členovia Olympicu nachádzali na zájazde vo Francúzsku, kde sa dozvedeli o tom, že Československo bolo napadnuté spriatelenými vojskami Varšavskej zmluvy. Na základe tohto incidentu prejavil "západ" záujem o všetko z Československa. A tak sa Olympici objavili v nahrávacom štúdiu v Paríži a pod producentským dohľadom Daniela Hortisa vzniklo najprv štvorpesničkové EP, ktoré vyšlo pod vydavateľstvom Vega začiatkom roku 1969. Na tomto EP sa nachádzali piesne z pripravovaného albumu Pták Rosomák, tri z nich boli v angličtine okrem piesne so skomoleným názvom na obale "Pohreb sue vlastni duse", ktorá je v češtine. Prvou piesňou na EP je "Krásná neznámá" pod názvom "Story of a Wonder", kde vopchali text opisujúci stav v Československu s jasnou prosbou o exil na západe: "I came to you from a distant country, I want to live freely as can be" ... "One summer day some soldiers came...".
"Pták Rosomák" sa zmenil na "I'm Stupid" a "O půlnoci" zas na "Midsummer Night". Daniel Hortis bol spokojný s výsledkom a ponúkol skupine možnosť nahrať celý album. Olympici sa medzitým vrátili (na nátlak vtedajšieho aparátu) do Československa a do Francúzska sa na chvíľu vrátili vo februári 1969, kde začali pracovať na novom albume. Ešte pod starou zostavou nahrali nejaké skúšobné nahrávky, z ktorých sa zachovali len tri: "Pták Rosomák", "Čekám na zázrak" a "O půlnoci". Áno, v češtine. Tieto tri nahrávky, zachované len na 10" acetátovej platni (zato v stereu), sa dostali na záver vinylu, o ktorom je táto časť. Ďalší návrat do Francúzska v lete toho roku už bol v zmenenej zostave. Pavel Chrastina ukončil svoje pôsobenie v kapele, pretože dal prednosť štúdiu réžie dokumentárneho filmu na FAMU a jeho post basgitaristu nahradil Jan Hauser, prezývaný "Papírek". Keďže Chrastinové "básnické črevo" nedokázal v kapele nikto nahradiť, stal sa vtedy dvorným textárom Zdeněk Rytíř.
Olympici začali pracovať na "francúzskom" albume, na ktorom sa objavili aj skladby, ktoré v češtine vznikli neskôr, prípadne nevznikli vôbec. Tie, čo sa v českej mutácii objavili oneskorene, boli: "Five Travellers" (Pět cestujících) a "Lovely Land" (Mr. Den a Lady Noc) z albumu Jedeme, jedeme z roku 1971 a "Suit Case" a "The Angel" zo supersinglu, ktorý nahrali v dejvickom štúdiu koncom septembra 1969 ako "Kufr" a "Anděl". Skladby, ktoré neboli počeštené, sú "Back To Love" a "S.O.S".
Na albume sú samozrejme aj skladby pre nás v zrozumiteľnejšej reči: po česky spievaný "Tramp" (neskorší "Když jsem bejval tramp" z albumu Jedeme, jedeme s normalizačne upraveným textom) a po slovensky naspievaná ľudová pieseň "Dobrú noc". Pôvodne mali doplniť album skladby z predtým vydaného EP.
Po nahratí deviatich piesni nastal zlom a práce na albume sa zastavili. Tu sa trošku rôznia názory, prečo to tak bolo. Oficiálna verzia znie, že producent Daniel Hortis sa nedohodol s malým vydavateľstvom Vega, ktoré vydalo predtým spomínané EP a nevedel zohnať iného vydavateľa. Jedna z mnohých neoficiálnych verzií je tá, že na albume mali byť ešte ďalšie nové nahrávky, ktoré sa nestihli nahrať z dôvodu, že Daniel Hortis prestal mať záujem produkovať Olympicu album, pretože sa členovia nerozhodli emigrovať a že aj opadol záujem o Československo ako také. Čo sa stalo s pôvodnými mastermi, nevie nikto. Keďže Olympicu bolo znemožnené navštevovať Francúzsko, preťala sa akákoľvek komunikácia. Daniel Hortis medzitým v roku 1984 zomrel.
Po trpkom zážitku sa Olympici vrátili naspäť do Československa a priniesli si so sebou kópie nahrávok, ktoré tam stihli nahrať. Útržky z niektorých nahrávok umiestnili na špeciálny singel pre fanklub a sen o albume vydanom na Západe sa rozplynul. Keď sa po novembri 1989 zmenila politická situácia a postupne vyšla celá albumová diskografia na cédečkách, začali aj prvé nástrely v podobe uverejnenia spomínaného EP, ktoré pre vydanie na kompilácii Singly II zdigitalizovali zo 7" vinylu (master nebol k dispozícii). A možno aj vtedy začali prvé úvahy, čo s nahrávkami, čo mali byť na tom francúzskom albume. Lenže postupom času sa niektoré nahrávky postrácali a niektoré existovali v tak úbohej kvalite, že neboli veľmi publikovateľné. Pôvodný master bol stereofónny, kópie boli monofónne, častokrát to boli len prepisy jedného kanálu z dvoch. A tak začala priam detektívna práca, ktorej úlohou bolo zozbierať všetky kópie tých nahrávok a skompletizovať album tak, ako mal pôvodne výjsť, nakoľko existencia pôvodných masterov je dodnes nejasná. Nakoniec sa podarilo zohnať toľko kópii, z ktorých sa vedeli zreštaurovať všetky parížske nahrávky. Bohužiaľ len mono. Niektoré pesničky boli lepené z rôznych fragmentov. "S.O.S." je stále len kópia jedného kanálu a tak sme na albume okrátení o bicie, ktoré boli práve v tom druhom kanále. Ničmenej projekt záchrany a zreštaurovania nahrávok sa podaril a nič nebránilo pôvodne zamýšľaný album vydať. Zvyšnú stopáž doplnili tromi testovacími nahrávkami z jediného zachovaného acetátu, o ktorom som písal vyššie a ktorý je stereo. A aby bola autenticita maximálna, Petr Janda sa rozhodol vydať tento album iba na vinyle. A tak sa aj stalo. Jedinou vadou na kráse je zvuk. Nenarážam na to, že kvalita tých kópií je na úrovni bootlegu, skôr narážam na fakt, že pri prepise tých pásov nepoužili prepisový magnetofón s monofónnou hlavou (pásy sú pokrčené a sem-tam prebehne z ľava do prava drop-out). Dielo skázy dokončil zvukový inžinier pri samotnom remasteringu, ktorý nie je veľmi citlivý a nadmerným použitím algoritmu na redukciu šumu doslova nahrávkam "vysal" dušu. Ničmenej som rád za tento artefakt, ale neubránil by som sa opravenej verzie, kde by ten šum tých pásov radšej nechali.
180 gramový vinyl, ku ktorému dostanete aj podpiskartu, simôžete už nemôžete zakúpiť tu a pre fanúšikov bez gramofónu sa dá za polovičnú cenu zakúpiť aj mp3 verzia. CD nevyšlo, ako aj sa nedá kúpiť album vo FLAC formáte ale dá sa zakúpiť FLAC verzia.
Olympic - Pták Rosomák (1969) - Supraphon
Skupina vznikla v roku 1962 ešte pod názvom Karkulka (KARlínsky KULturní KAbaret) a o rok neskôr bola premenovaná na súčasný názov Olympic. Predlohou tohto názvu bol klub Olympik, sídliaci na Spálenej ulici v Prahe. Skupina sa v prvopočiatkoch špecializovala na hranie prevzatých rokenrolových vecí 50. rokov a doprevádzala rôznych spevákov, ako napr. Pavel Bobek, Miki Volek, Pavel Sedláček, či Yvonne Přenosilová. Postupom času sa však preklenuli na súčasnú zahraničnú tvorbu. Už v tej dobe hrali v kapele ľudia, ktorí boli súčasťou tzv. zlatej formácie: gitarista Petr Janda (1941), klavírista Miroslav Berka (1944-1987) a basgitarista Pavel Chrastina (1940). Vo vtedajšom Československu bolo zvykom, že sa zostava hráčov v kapele veľmi často menila a tak aj v tejto skupine prichádzali a odchádzali ľudia, i v dobe, keď dosiahli svoje prvé komerčné úspechy. Na otázku prečo to bolo tak, nejestvuje konkrétna odpoveď. Možno to bolo aj tým, že členovia považovali hranie skôr za koníček, než chlebíček, či názorová rôznorodosť, či neschopnosť vyvíjať sa po tvorivej stránke. Možno to bolo aj tou neľahkou dobou, ktorá nepriala spočiatku, či v období normalizácie, vývoju a prezentácie rockovej a bigbítovej hudby.
Skupina teda robila "beglajťákov" rôznym spevákom a hrali spočiatku výlučne prevzanú tvorbu, či v pôvodnej angličtine, alebo prespievané v češtine. A od roku 1964 dostali možnosť nahrávať a vydávať prvé single. Takto vyšiel napr. prvý singel, ktorý aspoň trošku priblížil vtedajším obyvateľom tvorbu skupiny The Beatles, o ktorú bol aj v Československu obrovský záujem. Pieseň "From Me To You" sa v češtine volala "Adresát neznámý" a dvojhlasom ju naspieval Karel Gott. Na druhej strane singlu prespievala srdcervúcu baladu "I'm Sorry" do češtiny Yvonne Přenosilová pod názvom "Roň slzy" (paradoxne na ten istý podklad túto pieseň naspievala vtedy začínajúca Helena Vondráčková, ale nahrávka sa nepoužila a pôvodný master sa premazal - ale existuje horšia kópia tejto nahrávky, ktorá vyšla v roku 1996 na CD). Ale na singli nebola žiadna zmienka o skupine Olympic, namiesto toho je tam napísané Taneční orchestr Čs. rozhlasu. Netrvalo dlho a na ďalších singloch, ktoré vyšli ešte v roku 1964 a o rok neskôr, už názov Olympic figuruje. Kapela zažíva prvé úspechy a stihla získať status "najlepšia československá beatová skupina".
Práve v roku 1965 nastal pre kapelu určitý zlom. Petr Janda, ktorý prevzal po zakladateľovi a saxofónistovi Miloslavovi Růžkovi funkciu frontmana kapely, navštívil pražské vystúpenie bratislavskej skupiny The Beatmen. To, čo na vystúpení zažil, práve podmienilo ďalšie smerovanie Olympicu ako takého. The Beatmen, na čele s Dežom Ursínym, sa vytiahli pred pražákmi vlastnou tvorbou, ktorá bola dovtedy v beatovej sfére absolútne ignorovaná. Spievali aj po anglicky, aj po slovensky. Aj Jiří Černý napísal do časopisu recenziu s názvom "Lepší než Olympic?" Práve toto vystúpenie spôsobilo to, že v kapele došlo k razantnej zmene: skladať a hrať vlastné veci a v češtine. A tak po vzore The Beatles, vznikol v Olympicu skladateľsko-textársky tandem Janda-Chrastina. Ale ešte predtým, prakticky v čerstvom ošiali, vyšla na singli prvá vlastná vec, ešte v angličtine: "Mary (I Must Play)". No prvým singlom v češtine, zložený tandemom Janda-Chrastina, ktorý ešte v decembri 1965 vyšiel, bol doslova prvý poriadny a dodnes nesmrteľný hit "Dej mi víc své lásky".
V priebehu roku 1966 sa už skupina definitívne zbavila nálepky "beglajťákov", keď sa rozlúčili s posledným spevákom, ktorého doprevádzali, s Miki Volkom. S ostatnými sa rozlúčili ešte rok predtým. Nastali aj posledné zmeny v zostave a na sklonku roku 1965 vznikla tzv. zlatá zostava: Petr Janda - sólová gitara a spev, Ladislav Klein (1944) - doprovodná gitara a spev, Pavel Chrastina - basová gitara a spev, Miroslav Berka - klavír a klávesy a Jan Antonín Pacák (1941-2007) - bicie a spev. V roku 1966 už začal vznikať prvý materiál, ktorý sa objavil na ich prvej dlhohrajúcej platni. Vlastne, to bol vôbec prvý československý rockový, resp. bigbítový album vôbec. Zatiaľ však museli stačiť kapele občasné single, rozhlasové nahrávky a občasne-príležitostne aj špeciálne nahrávky pre exportné výberovky "Night Club '66" a "Night Club '67". Práve na prvom menovanom sampleri, ktorý sa dostal do všetkých kútov sveta, len v Československu ho bolo ako šafránu, sa objavili nanovo nahraté singlovky z roku 1965 v stereu. "Mary (I Must Play)" je na sampleri v miernejšom tempe, "Dej mi víc své lásky" naspievali pre zmenu po nemecky ako "Oh Darling Küss Mich Mehr" a v piesni "Cinderella", tiež v nemčine, poslednýkrát doprevadili Mikiho Volka.
V roku 1967 dostali možnosť nahrávať vtedy v najkvalitnejšom nahrávacom štúdiu, ktoré sídlilo v bývalom kostole v Dejviciach (štúdio zaniklo koncom 70. rokov). Pôvodný zámer bolo vydať postupne sériu stereofónnych singlov, po ktorých začal byť v tomto roku zvýšený záujem u členov HiFi klubu. Práve dejvické štúdio Supraphonu bolo pre stereofónne nahrávky priam určené. Na jar vyšiel prvý singel, bohužiaľ omylom ešte mono: "Želva" a "Snad jsem to zavinil já" na druhej strane. Nakoniec však z nahrávok, ktoré začali postupne v štúdiu vznikať, vyšiel nápad ich dať na dlhohrajúcu platňu. A tak vyšiel v lete ešte singel "Bloud král" a "Zahoď lásku" na B strane a na sampleri "Night Club '67" posledné anglicky spievané veci tejto zostavy nahraté v ČSSR: anglické verzie "Bloud král" a "Snad jsem to zavinil já": "Thoughs of a Foolish Boy" a "Please Don't Leave Me".
V Československu boli dlhé čakacie doby na vydanie nahratého materiálu na dlhohrajúcej platni. A tak nahrávky vyšli často o rok až dva neskôr. Podobne to bolo aj s prvým albumom Želva. Keď tento album v prvej polovici roku 1968 vyšiel, kapela už mala dávno iný repertoár a vznikli aj prvé nahrávky skladieb pre následujúci album. Želva ale spôsobila doslova ošiaľ a revolúciu. Bubeník Jan Antonín Pacák, inak vyštudovaný ako umelecký maliar, výtvarník a grafik, navrhol práve obal pre album, ktorý vyšiel bohužiaľ len pri prvom náklade. Ostatné náklady vychádzali na dovtedy bežných univerzálnych obaloch s nápisom Supraphon. Takisto aj pomer mono a stereo verzií bol v neprospech tých dvojkanálových. Dokonca po roku 1970 už nevznikli ďalšie repressy a tak si do roku 1991 poležal v trezore. Album sa stal vyhľadávanou raritou, či už kvôli obalu, alebo kvôli stereo verzii. V roku 2013 po 45 rokoch sa Supraphon snažil napraviť chybu z minulosti a urobili novú reedíciu vinylu s Pacákovým obalom a v stereu. Bohužiaľ ale použili nie veľmi podarený remaster z roku 2004.
Nechcel som ale písať o prvom albume, ktorý je mnohými považovaný za vôbec to najlepšie, čo od skupiny Olympic vzniklo. Ja ho osobne za najlepší ani nepovažujem. Bol to kompilát starších vecí, nahraný bol v ťažkých podmienkach skostnatelého systému, kedy zapnúť booster sa rovnalo dostať trošku "hubovej" polievky od zvukových inžinierov. Ale jeho úspech podmienil možnosť nahrať ten druhý, pre mňa najlepší (a vlastne posledný v zlatej zostave): Pták Rosomák. Prvou nahrávkou z albumu, ktorá sa ešte v roku 1968 objavila na singloch, bola pokusná fúzia bigbítu s tanečným orchestrom. Predobrazom bola skladba "Got To Get You Into My Life" od skupiny The Beatles. Skladba "Krásná neznámá" mala tendenciu zabodovať u fanúšikov stredného prúdu a Olympici sa rozhodli, že ju dajú do súťaže festivalu Bratislavská Lýra. Neúspešne. Jedinou potechou bolo, že ako bigbiťáci bodovali u mládeže. Aj v nahrávacom štúdiu sa napätá atmosféra z roku 1967 uvoľnila a tak mohli "beztrestne" experimentovať. Pripravili sa niektoré skladby a v lete odišli Olympici na turné do Francúzska. Písal sa august 1968. Práve tam sa dozvedeli o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy a rozhodovali, čo s nimi bude ďalej, či ostanú, alebo sa vrátia do Československa. Francúzi sa začali o "chudákov z okupovanej krajiny" zaujímať a nahrali tam, pre istotu pod zmeneným názvom Five Travellers štvorpesničkové EP (o francúzskych nahrávkach viac rozpíšem nižšie).
Nakoniec sa na jeseň rozhodli vrátiť sa naspäť a pokračovať v nahrávaní ďalšieho albumu. Situácia bola v Československu nejasná, ale ešte uvoľnená a tak vznikla rovnomenná skladba "Pták Rosomák", ktorej text bol na vtedajšie pomery tak bláznivý, že rozhorčení školskí profesori volali do rozhlasu a Supraphonu a žiadali jej okamžité stiahnutie. Avšak v dejvickom štúdiu vznikali aj šialenejšie nahrávky, ktoré tiež na tú dobu pôsobili až anarchisticky, ako napr. "Čekám na zázrak", kde v úvode zaznie z úst azda najväčšieho "blázna" v kapele Jana Antonína Pacáka nezmyselná veta pripomínajúcu maďarčinu, "Ikarus Blues" čoby prvá československá beatová nahrávka s indickým sitarom, "O půlnoci", ktorého bridge je doplnený šialenými pazvukmi a krokmi, či naopak úplne odlišná skladba "Pohřeb své vlastní duše", ktorá je tak depresívna a beznádejná, že cenzori museli po roku 1970 celý album, považovaný aj za prvý československý pokus o psychedéliu, zakázať.
Na tomto albume sa, okrem rôznych náhodných výkrikov a pazvukov, prejavil Jan Antonín Pacák aj ako sólový spevák, keď mu Janda s Chrastinom zverili pieseň "Everybody", ktorá mu, i napriek neškolenému a nevytrénovanému hlasu, pasovala. Svojim prejavom tak zaujal ostatných členov, že mu zverili ešte na sklonku jeho pôsobenia v kapele naspievať ďalšie piesne (napr. "Bon Soir Mademoiselle Paris" - autobiografická pieseň o tom, čo zažili Olympici v rokoch 1968 a 1969 vo Francúzsku).
Pták Rosomák vyšiel, keď už Pavel Chrastina nebol v kapele, ktorého nahradil Jan Hauser (1948). Obal albumu bol opäť vytvorený Pacákom a po vzore albumu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band obsahoval vystrihovačku. Keďže sa album pohyboval viac v alternatívnych, než komerčných vodách, vyšiel pod hlavičkou Gramofonového klubu v obmedzenom množstve. Len časť toho malého nákladu bola určená do bežného predaja v podnikových predajniach. Ako som spomínal vyššie, album bol na vtedajšiu dobu a pomery až tak anarchistický a šialený (čo samozrejme dnes tak neznie), že ho na počiatku normalizácie neodporúčili a putoval do trezoru. A ak sa uvažovalo neskôr o jeho reedícii, tak jeho opätovné vydanie bolo znemožnené tým, že na počiatku 80. rokov Pavel Chrastina emigroval a všetky piesne, ktorým napísal text, sa stali tiež zakázanými. Album sa dočkal reedície až v roku 1990, kedy vyšiel vo veľkom náklade na vinyloch, kazetách a CD. Práve tieto reedičné vinyly so schématickým čiernobielym obalom edície Trezor sú v antikvariátoch a na aukciách najviac zastúpené a častokrát stoja len zopár eur. Pôvodné vydanie s bledomodrým obalom, ktorý je inšpirovaný obalom albumu Revolver skupiny Beatles (koláž s tvárami členov Olympicu, kde jednu tvár predstavuje Mona Lisa), sa spolu s neporušenou vystrihovačkou považuje už za raritu. Ja sa zatiaľ môžem pochváliť len trezoráckym vydaním, no už dlhší čas hľadám na aukciách pôvodné vydanie s vystrihovačkou, najlepšie stereofónne.
UPDATE: Pôvodné stereofónne vydanie s vystrihovačkou už je súčasťou mojej zbierky.
Album v digitálnej podobe, doplnený o bonusový materiál, si môžete zakúpiť a stiahnúť vo formáte flac tu.
Olympic /The Travellers/ - Back To Love (2011) - Best IA
Vrátime sa späť do leta roku 1968, keď sa členovia Olympicu nachádzali na zájazde vo Francúzsku, kde sa dozvedeli o tom, že Československo bolo napadnuté spriatelenými vojskami Varšavskej zmluvy. Na základe tohto incidentu prejavil "západ" záujem o všetko z Československa. A tak sa Olympici objavili v nahrávacom štúdiu v Paríži a pod producentským dohľadom Daniela Hortisa vzniklo najprv štvorpesničkové EP, ktoré vyšlo pod vydavateľstvom Vega začiatkom roku 1969. Na tomto EP sa nachádzali piesne z pripravovaného albumu Pták Rosomák, tri z nich boli v angličtine okrem piesne so skomoleným názvom na obale "Pohreb sue vlastni duse", ktorá je v češtine. Prvou piesňou na EP je "Krásná neznámá" pod názvom "Story of a Wonder", kde vopchali text opisujúci stav v Československu s jasnou prosbou o exil na západe: "I came to you from a distant country, I want to live freely as can be" ... "One summer day some soldiers came...".
"Pták Rosomák" sa zmenil na "I'm Stupid" a "O půlnoci" zas na "Midsummer Night". Daniel Hortis bol spokojný s výsledkom a ponúkol skupine možnosť nahrať celý album. Olympici sa medzitým vrátili (na nátlak vtedajšieho aparátu) do Československa a do Francúzska sa na chvíľu vrátili vo februári 1969, kde začali pracovať na novom albume. Ešte pod starou zostavou nahrali nejaké skúšobné nahrávky, z ktorých sa zachovali len tri: "Pták Rosomák", "Čekám na zázrak" a "O půlnoci". Áno, v češtine. Tieto tri nahrávky, zachované len na 10" acetátovej platni (zato v stereu), sa dostali na záver vinylu, o ktorom je táto časť. Ďalší návrat do Francúzska v lete toho roku už bol v zmenenej zostave. Pavel Chrastina ukončil svoje pôsobenie v kapele, pretože dal prednosť štúdiu réžie dokumentárneho filmu na FAMU a jeho post basgitaristu nahradil Jan Hauser, prezývaný "Papírek". Keďže Chrastinové "básnické črevo" nedokázal v kapele nikto nahradiť, stal sa vtedy dvorným textárom Zdeněk Rytíř.
Olympici začali pracovať na "francúzskom" albume, na ktorom sa objavili aj skladby, ktoré v češtine vznikli neskôr, prípadne nevznikli vôbec. Tie, čo sa v českej mutácii objavili oneskorene, boli: "Five Travellers" (Pět cestujících) a "Lovely Land" (Mr. Den a Lady Noc) z albumu Jedeme, jedeme z roku 1971 a "Suit Case" a "The Angel" zo supersinglu, ktorý nahrali v dejvickom štúdiu koncom septembra 1969 ako "Kufr" a "Anděl". Skladby, ktoré neboli počeštené, sú "Back To Love" a "S.O.S".
Na albume sú samozrejme aj skladby pre nás v zrozumiteľnejšej reči: po česky spievaný "Tramp" (neskorší "Když jsem bejval tramp" z albumu Jedeme, jedeme s normalizačne upraveným textom) a po slovensky naspievaná ľudová pieseň "Dobrú noc". Pôvodne mali doplniť album skladby z predtým vydaného EP.
Po nahratí deviatich piesni nastal zlom a práce na albume sa zastavili. Tu sa trošku rôznia názory, prečo to tak bolo. Oficiálna verzia znie, že producent Daniel Hortis sa nedohodol s malým vydavateľstvom Vega, ktoré vydalo predtým spomínané EP a nevedel zohnať iného vydavateľa. Jedna z mnohých neoficiálnych verzií je tá, že na albume mali byť ešte ďalšie nové nahrávky, ktoré sa nestihli nahrať z dôvodu, že Daniel Hortis prestal mať záujem produkovať Olympicu album, pretože sa členovia nerozhodli emigrovať a že aj opadol záujem o Československo ako také. Čo sa stalo s pôvodnými mastermi, nevie nikto. Keďže Olympicu bolo znemožnené navštevovať Francúzsko, preťala sa akákoľvek komunikácia. Daniel Hortis medzitým v roku 1984 zomrel.
Po trpkom zážitku sa Olympici vrátili naspäť do Československa a priniesli si so sebou kópie nahrávok, ktoré tam stihli nahrať. Útržky z niektorých nahrávok umiestnili na špeciálny singel pre fanklub a sen o albume vydanom na Západe sa rozplynul. Keď sa po novembri 1989 zmenila politická situácia a postupne vyšla celá albumová diskografia na cédečkách, začali aj prvé nástrely v podobe uverejnenia spomínaného EP, ktoré pre vydanie na kompilácii Singly II zdigitalizovali zo 7" vinylu (master nebol k dispozícii). A možno aj vtedy začali prvé úvahy, čo s nahrávkami, čo mali byť na tom francúzskom albume. Lenže postupom času sa niektoré nahrávky postrácali a niektoré existovali v tak úbohej kvalite, že neboli veľmi publikovateľné. Pôvodný master bol stereofónny, kópie boli monofónne, častokrát to boli len prepisy jedného kanálu z dvoch. A tak začala priam detektívna práca, ktorej úlohou bolo zozbierať všetky kópie tých nahrávok a skompletizovať album tak, ako mal pôvodne výjsť, nakoľko existencia pôvodných masterov je dodnes nejasná. Nakoniec sa podarilo zohnať toľko kópii, z ktorých sa vedeli zreštaurovať všetky parížske nahrávky. Bohužiaľ len mono. Niektoré pesničky boli lepené z rôznych fragmentov. "S.O.S." je stále len kópia jedného kanálu a tak sme na albume okrátení o bicie, ktoré boli práve v tom druhom kanále. Ničmenej projekt záchrany a zreštaurovania nahrávok sa podaril a nič nebránilo pôvodne zamýšľaný album vydať. Zvyšnú stopáž doplnili tromi testovacími nahrávkami z jediného zachovaného acetátu, o ktorom som písal vyššie a ktorý je stereo. A aby bola autenticita maximálna, Petr Janda sa rozhodol vydať tento album iba na vinyle. A tak sa aj stalo. Jedinou vadou na kráse je zvuk. Nenarážam na to, že kvalita tých kópií je na úrovni bootlegu, skôr narážam na fakt, že pri prepise tých pásov nepoužili prepisový magnetofón s monofónnou hlavou (pásy sú pokrčené a sem-tam prebehne z ľava do prava drop-out). Dielo skázy dokončil zvukový inžinier pri samotnom remasteringu, ktorý nie je veľmi citlivý a nadmerným použitím algoritmu na redukciu šumu doslova nahrávkam "vysal" dušu. Ničmenej som rád za tento artefakt, ale neubránil by som sa opravenej verzie, kde by ten šum tých pásov radšej nechali.
180 gramový vinyl, ku ktorému dostanete aj podpiskartu, si
Komentáre
Zverejnenie komentára