Intermission: Električka do Petržalky, pokus číslo 3
Ešte dva roky dozadu to bola pre neprajníkov utopická myšlienka, v súčasnosti už naberajúca reálne kontúry finálneho produktu. Áno, v týchto dňoch prebieha výrazná, posledná etapa výstavby tretieho pokusu dostať električku do mestskej časti Bratislava - Petržalka. Aj keď v čase písania tohoto článku to v Starom meste nevyzerá, že by sa niečo dialo a tretia konštrukcia bratislavského najstaršieho mostu len z polovice levituje nad riekou Dunaj, v bratislavskej Petržalke úspešne pokladajú koľajnice oboch rozchodov (1000mm a 1435mm)a križovatka na Bosákovej ulici je opäť spojazdnená so zapustenými koľajnicami. Áno, čítate správne, súčasná električka do Petržalky je tretí pokus tak, ako sa momentálne stavia už tretia konštrukcia mostu. A nie, Petržalka nevznikla v 70. rokoch, keď začali stavať paneláky, predtým na území Petržalky nebolo žiadne pole bez ničoho.
Prepojiť Ligetfalu/Engerau s Prešporkom pevným mostom sa podarilo v roku 1891 a o niečo málo neskôr sa k cestnej časti mostu pridala aj železničná časť, ktorá ďalej pokračovala smerom na juh Rakúska-Uhorska, dnešného Maďarska. V roku 1895 sa v Prešporku začala využívať mestská hromadná doprava v podobe elektrickej obecnej železnice a bolo otázkou, kedy vytvoria ďalšiu trať, ktorá povedie na druhý breh Dunaja. Vtedajšia Petržalka možno nepôsobila tak, ako Prešporok, predsa to bola len dedina, tak múdri páni usúdili, že vytvoria elektrickú železnicu rovno do Viedne, čo sa aj podarilo tesne pred začiatkom 1. svetovej vojny. Aj keď nešlo de facto o električku, aké poznáme, nebol to ani typický vlak. Proste Viedenská električka. Prechádzala územím Petržalky a cez Kopčany išla von. Toto trvalo asi do roku 1935, kedy normálnorozchodnú trať prestavali na rozchod 1000mm, po akom jazdia bežné električky. Druhá svetová vojna ale zatiaľ najdlhšie trvajúcu etapu električky v Petržalke zakončila, pretože územie po Dunaj si nárokovalo nacistické Nemecko. Na sklonku 2. svetovej vojny dokonca skončila etapa prvej konštrukcie mostu, kedy bol zničený.
Po roku 1945 sa začala obnova mostu a vytvorila sa nová konštrukcia. Most bol stavaný ako dočasné riešenie Červenou armádou, pravdepodobne v domnení, že ho nahradí stabilnejšia konštrukcia, kým sa zotaví svet z vojny. Mostu dali záruku na 15 rokov, čiže do roku 1961. Nastali však isté politické zmeny, ako isto vieme. Mostu sa pozornosť nevenovala, veď stál, vozidlá a vlaky po ňom jazdili. Na cestú časť mostu položili električkovú trať a v roku 1951 opäť spustili električky do Petržalky. Trať končila na Viedenskej ceste vedľa Sadu Janka Kráľa a divadla Aréna. Tam sa cez výhybku spojili obe koľaje do jednej. Áno, vtedy boli električky obojsmerné s dvomi kabínami pre vodičov. Toto bol ten druhý pokus dostať električku do Petržalky. Ale nevydržalo to dlho. V roku 1961, čiže keď skončila záruka na novú konštrukciu, zrušili celú trať po moste a začali obmedzovať aj premávku ako takú. Možno bola naplánovaná aj výstavba stabilnejšej konštrukcie, ale nedošlo k tomu. Most sa dočkal rôznych rekonštrukcií rôznych rozsahov, ale nič v tak markantnej podobe, ako by sa žiadalo. Časom odstránili koľajnice z cestnej časti, vymenila sa mostovka, ale to aj vtedy, keď už stál Most SNP a Most Hrdinov Dukly sa dokončoval.
Tretí pokus priviesť električku do Petržalky bolo v čase, keď sa stavali paneláky, čiže dakedy v prvej polovici 80. rokov. Nevedelo sa, či to bude metro, či nejaká rýchlodráha, no jedna z variant bola po železničnej časti Starého mostu. Takže v roku 1983 premiestnili vlaky na Most Hrdinov Dukly a ako vieme, tak sa žiadna rýchlodráha nekonala. Most pomaly chátral, kým nezrušili aj cestnú časť až do momentu, kedy ho v decembri roku 2013 začali demontovať.
Dnes už nič tomu nenasvedčuje, že by tretí pokus priviesť električku do Petržalky skončil fiaskom. Minimálne tá trasa, ktorá je vybudovaná, sa využívať bude. Po spustení ostrej prevádzky, ktorá by mala začať na sklonku tohoto roku, by sa malo pokračovať s budovaním druhej etapy až po súčasné, no ešte stále nefunkčné a opustené depo v Janíkovom dvore. Mňa to teší a neviem sa dočkať, ako sa preveziem električkou po trase Šafko - TPD. Veď ako sa vraví: do tretice všetko dobré.
Prepojiť Ligetfalu/Engerau s Prešporkom pevným mostom sa podarilo v roku 1891 a o niečo málo neskôr sa k cestnej časti mostu pridala aj železničná časť, ktorá ďalej pokračovala smerom na juh Rakúska-Uhorska, dnešného Maďarska. V roku 1895 sa v Prešporku začala využívať mestská hromadná doprava v podobe elektrickej obecnej železnice a bolo otázkou, kedy vytvoria ďalšiu trať, ktorá povedie na druhý breh Dunaja. Vtedajšia Petržalka možno nepôsobila tak, ako Prešporok, predsa to bola len dedina, tak múdri páni usúdili, že vytvoria elektrickú železnicu rovno do Viedne, čo sa aj podarilo tesne pred začiatkom 1. svetovej vojny. Aj keď nešlo de facto o električku, aké poznáme, nebol to ani typický vlak. Proste Viedenská električka. Prechádzala územím Petržalky a cez Kopčany išla von. Toto trvalo asi do roku 1935, kedy normálnorozchodnú trať prestavali na rozchod 1000mm, po akom jazdia bežné električky. Druhá svetová vojna ale zatiaľ najdlhšie trvajúcu etapu električky v Petržalke zakončila, pretože územie po Dunaj si nárokovalo nacistické Nemecko. Na sklonku 2. svetovej vojny dokonca skončila etapa prvej konštrukcie mostu, kedy bol zničený.
Po roku 1945 sa začala obnova mostu a vytvorila sa nová konštrukcia. Most bol stavaný ako dočasné riešenie Červenou armádou, pravdepodobne v domnení, že ho nahradí stabilnejšia konštrukcia, kým sa zotaví svet z vojny. Mostu dali záruku na 15 rokov, čiže do roku 1961. Nastali však isté politické zmeny, ako isto vieme. Mostu sa pozornosť nevenovala, veď stál, vozidlá a vlaky po ňom jazdili. Na cestú časť mostu položili električkovú trať a v roku 1951 opäť spustili električky do Petržalky. Trať končila na Viedenskej ceste vedľa Sadu Janka Kráľa a divadla Aréna. Tam sa cez výhybku spojili obe koľaje do jednej. Áno, vtedy boli električky obojsmerné s dvomi kabínami pre vodičov. Toto bol ten druhý pokus dostať električku do Petržalky. Ale nevydržalo to dlho. V roku 1961, čiže keď skončila záruka na novú konštrukciu, zrušili celú trať po moste a začali obmedzovať aj premávku ako takú. Možno bola naplánovaná aj výstavba stabilnejšej konštrukcie, ale nedošlo k tomu. Most sa dočkal rôznych rekonštrukcií rôznych rozsahov, ale nič v tak markantnej podobe, ako by sa žiadalo. Časom odstránili koľajnice z cestnej časti, vymenila sa mostovka, ale to aj vtedy, keď už stál Most SNP a Most Hrdinov Dukly sa dokončoval.
Tretí pokus priviesť električku do Petržalky bolo v čase, keď sa stavali paneláky, čiže dakedy v prvej polovici 80. rokov. Nevedelo sa, či to bude metro, či nejaká rýchlodráha, no jedna z variant bola po železničnej časti Starého mostu. Takže v roku 1983 premiestnili vlaky na Most Hrdinov Dukly a ako vieme, tak sa žiadna rýchlodráha nekonala. Most pomaly chátral, kým nezrušili aj cestnú časť až do momentu, kedy ho v decembri roku 2013 začali demontovať.
Dnes už nič tomu nenasvedčuje, že by tretí pokus priviesť električku do Petržalky skončil fiaskom. Minimálne tá trasa, ktorá je vybudovaná, sa využívať bude. Po spustení ostrej prevádzky, ktorá by mala začať na sklonku tohoto roku, by sa malo pokračovať s budovaním druhej etapy až po súčasné, no ešte stále nefunkčné a opustené depo v Janíkovom dvore. Mňa to teší a neviem sa dočkať, ako sa preveziem električkou po trase Šafko - TPD. Veď ako sa vraví: do tretice všetko dobré.
skoda, ze tam dali 1435. ktore nebude nikdy vyuzite a zaplatime si to z vlastneho. ako aj zopar nedoladenych detailov. ceresnickou na torte je dohoda s vlastnikom Eurovei ...
OdpovedaťOdstrániťMňa by prekvapilo skôr, ak by vzniklo niečo, ako sa vraví, s kostolným poriadkom. A či druhý rozchod bude využitý, či nie, uvidíme časom. Ale ver mi, že aj ja by som bol radšej, aby sa už všetko robilo poctivo, ale toho sa možno my nedočkáme.
Odstrániť