DVD - 10. časť - DVD Authoring I.

Áno, áno, už nadišiel čas. Prvých 9 dielov som len škrabkal po povrchu, teraz už ideme do hĺbky. Reč bude o tom najdôležitejšom bode, bez ktorého by sme vlastne nemohli spustiť žiaden disk - o authoringu.

Čo to je?

Je to, laicky povedané, celý súhrn úkonov, ako sa disk bude správať, keď ho vložíme do prehrávača. Celý authoring sa robí v tzv. authoringovom programe, v ňom sa vlastne pripraví menu a jeho navigácia, voľby jednotlivých videí, zvukových stôp a titulkov, ako aj všetky úkony, ktoré disk urobí, keď sa spustí. Tomu však predchádza ešte niekoľko krokov.

Dramaturgia

Predtým, než výrobca započne prácu na authoringu, si musí pripraviť dramaturgiu daného titulu. Čo ten disk bude okrem filmu obsahovať? Koľko jazykových mutácií bude film obsahovať? Je k dispozícii toľko materiálu, že sa to zmestí na jednovrstvový disk, alebo dvojvrstvový disk, či rovno na viac diskov? Doteraz som sa vyhýbal tomu, koľko obsahu sa zmestí na disk. Nie čo sa týka kapacity, ale dĺžky. DVD totiž nemá špecifikovanú dĺžku záznamu, dátový tok môže byť rôzny a vo výsledku je aj dĺžka obsahu rôzna - nie je to fixne dané, ako na VHS, Laserdiscu, či VCD. Síce na niektorých napaľovateľných diskoch sme sa mohli stretnúť s dĺžkou 120 minút, resp. 240 minút pri dvojvrstvových diskoch, ten čas je len orientačný.

Ako som spomenul v jednom z predošlých článkov, spočiatku bola výroba dvojvrstvových diskov náročná a preto sa výrobcovia sústreďovali na jednovrstvové, alebo obojstranné disky. A vtedy platilo aj nepísané pravidlo, že sa na jednu vrstvu zmestí v optimálnej kvalite približne 2 hodiny záznamu - približne 4 až 4,5 Mbps. Obrovskou výhodou oproti VCD bolo, že dátový tok obrazu nemusel byť fixný, ale variabilný. V závislosti od toho, čo sa deje v obraze, enkóder nastavil dátový tok: keď sa v obraze nič nedialo, nastavil nižší a naopak, keď sa v obraze dialo veľa a rýchlo, nastavil vyšší. Ak teda mal výrobca k dispozícii povedzme 100 minútový film, k nemu pôvodné znenie v 5.1 a ešte jednu zvukovú stopu v inom jazyku v 2.0, 10 titulkov v rôznych jazykoch a iba dvojminútový trailer ako bonusový materiál, mohol mať istotu, že sa mu to zmestí v pohode na jednovrstvový disk. Ak mal výrobca k dispozícii 100 minútový film so šiestimi zvukovými stopami, z ktorých štyri boli v 5.1 a dve v 2.0, trailer, 15 minútový film o filme, rozhovory s hercami o celkovej dĺžke 7 minút, vystrihnuté scény o dĺžke 5 minút a ešte dáky obrazový materiál o dĺžke 10 minút, tak vedel, že bude vyrábať dvojvrstvový disk. Samozrejme, je to veľmi orientačné, pretože vznikali aj DVD s kratším obsahom, ktoré boli na dvojvrstvových diskoch. Preto je práve fáza dramaturgie veľmi dôležitá, tam sa rozhoduje o tom, čo všetko na disku bude, ako to bude, či sa v rámci šetrenia miesta použije statické menu, alebo bude animované a komplexnejšie, samozrejme na úkor kapacity disku.

Enkóding

Ďalším krokom pred samotným authoringom je enkódovanie videa do MPEG-2 formátu. V závislosti od dramaturgie sa potom volí jeho dátový tok. Niektoré programy na enkódovanie videa majú tzv. kalkulačku, na základe ktorej sa volí hodnota dátového toku. V praxi sa až na malé výnimky používal VBR, čiže variabilný dátový tok, nastavila sa jeho minimálna a maximálna hodnota (treba brať do úvahy, že maximálny dátový tok celého streamu vrátane zvukových stôp a titulkov má byť maximálne 10,8 Mbps a aj mnohé staršie DVD prehrávače neboli schopné tak vysoký tok prehrať bez sekania sa) a podľa výpočtu v kalkulačke priemerná hodnota - tak sa zaistilo, že výsledná kapacita enkódovaného videa nepresiahne nami požadovanú kapacitu disku. Na zvýšenie kvality obrazu a zamedzenia vyšších odchýlok vo výslednej kapacite sa pri enkódingu volil tzv. 2-pass encoding (najprv si enkóder prejde video, aby zistil, v ktorých momentoch zvolí nižší, resp. vyšší dátový tok a až v druhom kroku prejde ku kompresii). To, že sa volila možnosť variabilného dátového toku, bola prozaická - neplytvalo sa ním, keď to nebolo nutné a naopak sa zvýšil vtedy, keď to nutné bolo. Pri konštatnom toku jednoducho hrozilo, že v momentoch, keď sa v obraze toho dialo až moc, to vo výsledku mohlo vytvoriť nechcené kompresné artefakty. Pri enkódingu sa samozrejme zvolilo, či bude výsledné video v 4:3, alebo v 16:9 - samozrejme, že filmové štúdio muselo dodať film v požadovanej kvalite. Samotný dátový tok filmu, ako hlavnej nosnej zložky disku, sa teda volí v závislosti od plánovanej kapacity.

Treba brať do úvahy, že authoring a lisovanie dvojvrstvového disku stojí niekoľkonásobne viac, než je to u jednovrstvového. Preto býva priemerný dátový tok na jednovrstvových diskoch nižší, než na dvojvrstvových. V jednom z minulých článkov som spomenul Superbit disky. Keďže menu bolo vždy ststické a okrem filmu s dvomi zvukovými stopami v Dolby Digital 5.1 a DTS tam nebolo nič, bol výsledný priemerny dátový tok vyšší - približne 6 až 8 Mbps, bežné dvojvrstvové disky mali datový tok približne 5 až 6 Mbps, jednovrstvové zas približne 4 až 5 Mbps. Samozrejme platí aj pravidlo: čím nižší dátový tok, tým horší obraz.

Pokračovanie nabudúce