DVD - 11. časť - DVD Authoring II.

Ak už je všetko prichystané, čiže sú všetky videá enkódované (vrátane pohyblivého menu, ktoré je tiež vo forme videí, resp. vo forme obrázkov, ak je statické), prichádza samotný authoring. V priebehu existencie DVD vzniklo nespočetné množstvo authoringových softvérov, ten najvyužívanejší v profesionálnej sfére je Sonic Scenarist, ktorý takisto tento rok oslavuje svoje 30. výročie existencie.

Tu sa vlastne pripraví z dodaných surovín výsledný disk. Užívateľ začne robiť prepojenia medzi jednotlivými menu, resp. videami, robí všetky kroky, ako sa bude disk správať v prehrávači. Tu sa zvolí poradie zvukových stôp a titulkov na filme (aj sa priradí jazykový tag) a v rámci výberu jazykovej mutácie v menu sa nalinkujú jednotlivé stopy. Tu sa film rozdelí do kapitol a netreba pripomínať, že aj to je jedna z vecí, na ktorú treba myslieť počas dramaturgie, čiže na koľko kapitol sa film rozdelí, pretože grafický dizajn kapitolového sub-menu musí byť pripravený. A v neposlednom rade sa tu urobia všetky logické vetvy.

Na výslednom disku sa stretneme len so súbormi *.vob, *.ifo a *.bup. To všetko je v adresári VIDEO_TS. Na diskoch sa často nachádza aj adresár AUDIO_TS, ten obsahuje súbory iba v prípade, že je disk vo formáte DVD Audio - o tom samozrejme popíšem v niektorej z ďalších častí. VOB súbory sú samotné videá so zvukovými stopami a titulkami, tie majú maximálne kapacitu 1 GB, takže videá s väčšou kapacitou sa rozdelia na viac vob súborov, IFO je celá logika (kapitoly, prepojenia, navigácia), BUP je záloha IFO súborov. Každý disk obsahuje jeden, prípadne viac VTS (Video Title Set). Každé VTS obsahuje jedno, alebo viac videí, tu treba brať na vedomie, ak je v rámci jedného VTS viac videí, všetky videá musia mať rovnakú špecifikáciu - rozlíšenie (4:3, alebo 16:9), zvukovú stopu (aj titulky) a jazykový tag. Príklad: Ak sú videá, ktoré majú pomer strán 4:3, jednu zvukovú stopu v Dolby Digital 2.0, ale pri jednom videu je na zvukovej stope jazykový tag angličtina a na druhom trebárs čeština, musia byť videá v separátnych VTS. Samotné menu, ktoré je v jednom VTS, nevie automaticky prejsť do iného VTS, aby z neho vedel spustiť video - celá vetva jednotlivých VTS vedie do VMG (Video Manager) - v rámci neho sa robia premostenia medzi jednotlivými VTS.

Jednou z častých využívaných funkcií pri authoringu je aj UOP (User Operation Prohibition). To je to, keď ako užívateľ nemôžete video preskočiť, pretočiť, zastaviť, či prejsť priamo do menu. Môže ísť o obligátnu animáciu s copyrightom, alebo animáciu s logom filmového štúdia/distribútora. Vo výnimočných prípadoch sa UOP využíva preto, aby užívateľ nenarušil komplikovanú štruktúru disku.

Keďže za tie roky vzniklo veľa authoringových softvérov, značne sa od seba líšia čo sa týka možností a funkcií, ako aj tým, do akej miery sú jednoduché, či zložité na obsluhu. Tie, ktoré boli určené pre profesionálne účely, umožňujú rôzne funkcie a náročné logické operácie, naopak tie, ktoré boli určené pre bežných užívateľov, boli veľmi jednoduché na obsluhu, často mali na výber niekoľko grafických templatov menu a dokonca obsahovali aj MPEG-2 enkóder, čiže stačilo vložiť videosúbor v ľubovoľnom formáte a softvér urobil všetko ostatné za vás.

Keď je authoring disku hotový, čiže všetká logika a navigácia k videám je funkčná, tlačidlá v menu vedú presne tam, kam majú, prichádza na rad kompilácia disku. Vtedy vznikne celá súborová štruktúra so súbormi vob, ifo a bup. V závislosti od množstva obsahu a komplikovanosti logiky môže tento proces, v závislosti od výkonu počítača, trvať rádovo niekoľko minút, alebo hodín. V prípade, ak pri kompilácii sa zistí nejaká závada, authoringový softvér na to upozorní a je nutné to opraviť.

Po skompilovaní disku už ostáva len niekoľko krokov: určiť región disku (jeden, viac, alebo všetky), nastaviť tzv. Layer break (týka sa to len dvojvrstvových nosičov) a napálenie disku, či nahratie na dátové pásky (napríklad DLT), či na iný nosič, ktorý akceptuje lisovňa.

Layer break

Tento krok je veľmi dôležitý, lebo tu sa určí, kde budú pokračovať dáta na druhej vrstve disku. V minulosti, keď DVD prehrávače ešte nemali dostatočne veľký buffer, sa pri preostrovaní laseru z jednej vrstvy na druhú prehrávanie na krátky moment pozastavilo (na túto skotočnosť dokonca upozorňoval na obaloch Warner Home Video - obrázok som uverejnil na jednom z predošlých dielov). Preto sa výrobcovia snažili o to, aby ten prechod bol čo najmenej markantný. Layer break sa môže pridať len na určité miesto tak, aby kapacita oboch vrstiev bola rovnaká, alebo ak bude kapacita druhej vrstvy nižšia, než na prvej vrstve. Takisto platí pravidlo, že čím viac dát zaberie výsledná kompilácia, tým menší je priestor na určenie layer breaku. Za najidealnejších podmienok by bolo, keby video nepresiahlo dve vrstvy, ale pokiaľ má film viac zvukových stôp a predchádza mu komplexné animované menu, layer break je nevyhnutný. Jeho pozícia sa určuje vždy na začiatku kapitoly, preto výrobcovia dosť často prehodnocovali celkový datový tok videa, aby im layer break vychádzal na najmenej exponovanom mieste (napríklad kapitola končí stmievačkou a ďalšia začína roztmievačkou, alebo keď kapitola končí statickým záberom).

Pokračovanie nabudúce