DVD - 12. časť - Public Domain a sporný obsah
V tomto článku sa ešte krátko vrátim k DVD authoringu, aby som čo-to k tomu doplnil.
Spočiatku sa zdalo, že DVD budú vydávať len veľké štúdia, keďže lIcencia authoringového programu Sonic Scenarist stála toho času 25 tisíc USD, čo bola suma, ktorú si vtedy hocikto nemohol dovoliť (dnes by to bolo 45 tisíc dolárov). Postupom času sa začali objavovať lacnejšie programy, ako napríklad DVD Architect, DVDit Pro, Adobe Encore, či DVD Lab Pro, ktoré výdatne poslúžili malým vydavateľom. Síce niektoré neposkytovali také komplexné možnosti, ako Sonic Scenarist, čoby "industry standard", ale pri troche snahy sa dali v nich urobiť profesionálne vyzerajúce disky na slušnej úrovni. Sám som pred vyše 20 rokmi napísal na svoj dnes už neexistujúci web články o tom, ako si doma spraviť vlastné DVD (TU, TU a TU - v archíve sa bohužiaľ nezachovali obrázky), ktoré vtedy poslúžili a pomohli niektorým svadobným kameramanom (často mi vtedy chodili maily od nich, keď potrebovali s niečim pomôcť a poradiť). K tomu, aby som napísal nielen tieto archívne návody, ale aj súčasný seriál, ma dohnala vlastná zvedavosť, až posadnutosť. "Ako sa to robí?" A podobne na tom boli aj ďalší ľudia, ktorých hnala podobná myšlienka, najmä v časoch, keď začali byť DVD napaľovačky cenovo dostupnejšie. Opomeňme softvérové pirátstvo, kedy za pomoci leaknutých sériových čísiel a registračných údajov, či za pomoci rôznych "keygenov", alebo "patchov", si vedeli ľudia odblokovať plnú verziu softvéru. Vznikali aj rôzne tooly a softvéry od ľudí z rôznych diskusných fór (napríklad Doom9). A tak sa začali objavovať na trhu aj DVD disky, ktorých obsah býval často právne na hrane, či rovno natvrdo nelegálny.
Začnime ale zľahka. Na svete sú rôzni malí vydavatelia, ktorí sa sústreďujú na voľne dostupný obsah, čiže Public Domain. V skratke ide o diela, ktorým vypršali autorské práva, resp. im neboli obnovené, či v ojedinelých prípadoch ich nemali od začiatku (napríklad film Šaráda). V ich prípade nejde o žiaden veľký biznisový model, disky s voľne dostupným materiálom nevychádzali vo veľkých nákladoch. Konkurovať mohli akurát cenou a z času na čas vyšli zaujímavé tituly aj pre väčšinového diváka. Keďže tieto firmy pracovali s nízkymi rozpočtami, znížovali náklady napríklad aj tým, že používali staršie prepisy nízkej kvality, či na hulváta používali aj zdigitalizované VHS, či Beta videokazety. Samotné disky boli z hľadiska authoringu veľmi jednoduché, často neobsahovali žiadne bonusy a aj dizajn menu bol veľmi prostý. Lacný a jednoduchý authoringový softvér na tieto účely plne postačoval a popravde nikto ani neočakával komplexnú štruktúru takého disku. Samozrejme niektoré, najmä divácky populárne, či komerčne zaujímavé public domain tituly, vydali aj väčší vydavatelia, tí ale pracovali s lepšími zdrojmi a vo výsledku boli tie DVD v oveľa vyššej kvalite.
Bootlegy a "šedá" zôna
S titulmi v tejto kategórii je to už horšie, tu dochádza často k právnym porušeniam. DVD bootlegy nie sú úplne ako hudobné bootlegy ("oficiálne" vydané amatérsky nahraté koncerty, alebo nepodarky zo štúdia, ktoré nevydalo vydavateľstvo, s ktorým má daný umelec zmluvu), ide o konkrétne tituly, ktoré neboli dovtedy na DVD, ale nevydalo to domovské vydavateľstvo, ktoré mohlo medzičasom zaniknúť a právny nástupca sa nedohľadal. Vydavatelia bootlegov často čerpali z existujúcich nosičov (VHS, Beta, Laserdisc), prípadne im poskytol kvalitnejší materiál nejaký známy, ktorý pracoval v televízii a mal prístup do videoarchívu. Kvalita bola kolísavá, od neoslnivej, ale ok, až po absolútne príšernú. Bootlegy sa až na malé výnimky neobjavovali v maloobchodnom predaji a dostupné boli buď cez rôzne zásielkové služby, e-shopy, alebo sa dali zohnať na rôznych burzách a výstavách. Do tejto kategórie som zahrnul aj "šedú zónu". Tam patria tituly, ktoré sú z právneho hľadiska v poriadku len v konkrétnej krajine, alebo zóne, ale v iných krajinách porušujú autorské práva. Vydavatelia týchto titulov sa samozrejme zameriavali práve na tieto krajiny. Distribúcia takýchto titulov opäť obišla maloobchodný predaj a sústreďoval sa predaj cez internetové obchody.
Pirátske DVD
Nemusím extra predstavovať, čo to znamená, vieme to všetci. Cieľom takýchto pirátov bolo nelegálnym spôsobom zarobiť na prachsprostom kopírovaní existujúcich tituloch. Buď vzali nejaký existujúci DVD nosič a jednoducho ho re-komprimovali tak, aby sa zmestil na jednu vrstvu, alebo robili rôzne re-muxy a vlastné rekompilácie diskov, v neposlednom rade sa zameriavali aj na filmy, ktoré boli ešte v kinách a vydávali rôzne CAM ripy a Telesync ripy. Takéto pirátske DVD, ktoré v polovici nultých rokov prúdili z Bulharska k nám, mali vždy české titulky, prípadne aj český dabing, často mali oveľa väčší výber dabingov a titulkov, než oficiálne DVD. Distribúcia prebiehala vo forme "podomového predavača", čiže chlapík sa zrazu objavil napríklad večer v krčme a zahlásil lámavou slovenčinou, že má na predaj CD po 150,- Sk, alebo DVD po 300,- Sk (čerpám z vlastných zážitkov). Žiadne napálené disky, ale regulérne vylisované. DVD boli samozrejme bez výnimky jednovrstvové, takže ak sa na takom disku nachádzal film Titanic, či v tej dobe populárny Pán prsteňov a každý z filmov mal dve, či tri zvukové stopy, vo výsledku sa mohol pozerať na film s priemerným dátovým tokom 1,5 megabitov za sekundu. Sám osobne som v jednej videopožičovni našiel niekoľko takýchto pirátskych DVD, medzi nimi boli aj filmy, ktoré boli v tej dobe ešte v kinách. Jeden z nich, 8 Mile, mal na výber asi 19 rôznych titulkov, vrátane českých a slovenských, ani jedny však nesedeli s dejom a buď išli napred, alebo sa omeškávali, piráti si nedali tú námahu ich zosynchronizovať a radšej to narýchlo vylisovali, aby ťažili z momenta.
Pokračovanie nabudúce
Komentáre
Zverejnenie komentára